Keď mi zomrela mama, veľmi som chcela uveriť tomu, že po smrti sa z nás stanú duše, ktoré poputujú smer nebo alebo peklo podľa zváženia zhovievavej existencie s vyššou mentálnou výbavou ako má celé ľudstvo dokopy. Stála som na cintoríne pri vykopanom hrobe, nad ktorým bola pripravená truhla a farár. Vlhká hlina voňala životom, aj keď sa chystala privinúť si k sebe smrť.
Prebúdzam teraz spomienky, ktoré mi už neprídu ako moje. Patria celkom inej žene, ktorá stála počas toho horúceho leta v čiernych šatách a cítila sa mizerne, pretože nedokázala plakať. Vnímala pohľady okolostojacich a chvíľami sa cítila previnilo za to, že im neposkytuje obraz plačúcej, ktorý očakávali. Mala im chuť zakričať, že oni predsa prežívajú celkom iný príbeh, udalosti v ňom majú rôzne príčiny a motiváciu podľa toho, kto to prežíva a že ten jej bol napísaný príliš dramaticky, než aby verila, že to nie je len fabulácia.
Moja mama bola invalidná, napriek tomu ťažko pracovala na veľkej roli pri dome. Boli sme so zemiakmi, kapustou a zeleninou úplne sebestační. S mamou sme spolu často niesli plné vrecia zemiakov, zeleniny a trápenia. Moja dcérka sa narodila chorá a čakala ju zanedlho druhá operácia srdca, keď sa mame priťažilo. Mala nedávno päťdesiatku, ktorú nechcela oslavovať. Hovorila, že radšej oslávi, keď jej vnučka prežije ťažkú operáciu a že potom jej kúpi lízanku. Naozaj neviem, prečo práve lízanku, lebo dcérke som ju dovtedy nikdy nekúpila a tak mama nemohla ani vedieť, či jej bude chutiť.
Stála som pri hrobe a premýšľala, že odteraz budem dcérke kupovať všetky sladkosti sveta okrem lízaniek, nech nevezmem mame šancu prekvapiť raz v dušičkovom nebi svoju vnučku. Veľmi som vtedy chcela veriť na dušičky.
Farár rozprával o posmrtnom živote v momente, keď som sa pozrela na svoju mladšiu sestru. Nedávno vyštudovala za zdravotnú sestru, aby mohla lepšie pomáhať našej invalidnej mame. Stála bezradne pri prázdnej jame, ani ona neplakala, tvár mala stuhnutú ako vosk zo starých sviečok. Slová duchovného sa rozpadávali na písmená, ktoré v tej chvíli pre mňa neznamenali nič, spadli do ticha a tmy pripraveného hrobu. V jednej chvíli sa však sestra naklonila nad prázdny hrob. Bol to len taký malý, sotva badateľný pohyb tela, ktoré sa zúfalo vychýlilo zo svojej polohy a nasmerovalo si to do hrobu, akoby práve toto bolo preň najlepšie riešenie. Ak je Zem plná žiaľu, bolesti a tragédií, aký je potom vesmír? Aký je život duší? Máme sa doň ponáhľať alebo to nestojí za reč a máme si to tu užívať? Kde nájdem odpoveď?
Farárove slová sa mi začali spájať do viet a začala som ich vnímať. Povedal vtedy jednu zaujímavú myšlienku, ktorú by som za iných okolností brala ako vykalkulovaný sentiment, ktorý je pre mňa ťažko stráviteľná duševná potrava.
„Môžem vás pozostalých utešiť myšlienkou, že v tejto chvíli je duša vami milovanej osoby bližšie k Bohu a môže mu tlmočiť aj vaše priania a prihovorí sa za vás, pretože vás miluje a bude vás milovať aj po svojej smrti...“ Takto nejako to povedal.
Vtedy som si v duchu povedala: „Mama, tak mi vypros zdravého syna. Lekári, ktorí zachránili tvoju vnučku hovoria, že by jej pomohlo, keby nebola sama.“ A želala som si to z celej hĺbky svojej duše, aj keď toto nepovažujem za správne vyjadrenie. Duša v mojom ponímaní nemá žiadnu hĺbku, nie je to studňa alebo hrob. Duša je v každom kúsku nášho ľudského tela a tak by správnejšie bolo uviesť, že som to želala celým svojím ja. Neviem, kedy v živote som cítila v sebe takú výnimočnú silu a presvedčenie, že moje želanie si musí teraz počuť celý vesmír. Ak už toto nepočuje, tak nepočuje nič.
Ten rok bol najťažší v mojom živote. Počas neho takmer zomrela po operácii moja dcéra, zomrela moja mama a otehotnela som. V ďalšom roku sa mi narodil zdravý syn.
O tejto časti svojho života sa často rozprávam s mamou, keď jej chodievam počas obdobia Dušičiek zapáliť sviečku na hrobe. Od jej pohrebu som si želala veľa vecí v živote a nič sa mi nesplnilo alebo sa to splnilo iným spôsobom, ako som očakávala. Niekedy som si preto žartovala, že duše našich blízkych nám naozaj vedia kadečo vybaviť tam hore. Ak vám zomreli vaši milovaní, tak vedzte, že teraz máte protekciu na najvyšších miestach.
S dušami sa mi spája ešte jedna zaujímavá udalosť z môjho života a tou je spomienka na môjho starého otca. Bol úžasný rozprávač zábavných príbehov z dedinského prostredia. Sedávali sme spolu pri peci a on mi rozprával všetky tie najneuveriteľnejšie príhody so strašidlami, podivuhodnými znameniami a svetlonosmi, ktorí sa zjavovali ľuďom v období Dušičiek a kto bol spravodlivý a čestný, toho nevyľakali. Jeden taký mu dokonca svietil na cestu, keď zablúdil a potom zablikal na pozdrav a zmizol. Iný sa mu zjavil tesne pred tým, ako vstúpil na most cez potok. Z očí mu šľahali plamene a ceril na neho zuby a starého otca poriadne vystrašil. Otočil sa a domov išiel radšej úplne inou cestou, aj keď to bola hodinová zachádzka. Na druhý deň sa dozvedel, že v tom čase šiel po moste iný sedliak z dediny, most sa prelomil a nešťastník sa utopil v potoku.
Keď môj dedo zomrel, mal niečo málo cez šesťdesiat rokov. Odišiel v plnom zdraví zo dňa na deň. Mozgová mŕtvica. Ako decko som nechápala, čo je to za chorobu, ale vysvetľovala som si to tak, že dedo mal v hlave už príliš príhod, veľa zažitého a už to ten jeho mozog nebral. Chápeš, nemôžeš zažiť viac, ako si schopný absorbovať svojim mozgom. Bum. Káble v mozgu to nevydržia.
Babka to brala statočne, poplakala si pri peci a potom mi povedala, že však dedo odišiel tam, kam pôjdeme všetci a možno sa ešte príde rozlúčiť. Čakala som, kedy teda príde, ale nič také sa nestalo. Až raz ráno, krátko po jeho pohrebe, sme šli s babkou na rannú omšu, babka zišla dole schodmi von na ulicu a za ňou šiel niekto, koho som nevidela. Len som počula úder jeho nôh na schodoch. Jeden, dva, tri, štyri ... narátala som až do dvanásť. Mali sme toľko schodov, koľko je čísel na hodinách. Naše schody odrátali celý ciferník. A ďalšie kroky som už nepočula. Aj tak som bola veľmi vyľakaná. Stála som pri schodisku a upierala oči niekam do priestoru, kde som čakala, že bude stáť neviditeľná bytosť. Ticho som sa jej spýtala: „Si to ty, dedo?“ Nikto však neodpovedal, aj tak som dodnes presvedčená, že to bol on. Aj za života mal taký ťažký pomalý krok.
Keď som o tom hovorila babke, tak zas povedala, že to sa na deda podobá, vystrájať ako dupotajúce strašidlo. A ešte sa hnevala, že s ňou sa ešte nerozlúčil a že aj tak dobre, lebo za jeho priskorý odchod na druhý svet by mu poriadne vynadala.
Okrem Dušičiek mám rada aj Halloween a viem si predstaviť, že môj dedo by ho bral tiež. Veď je to o strašidelných kostýmoch, sladkostiach a detskej radosti, proste zábava. Ak sa náhodou nejaký pomýlený konšpirátor zmieni, že by sme mali mať z tejto zábavy strach, spýtam sa, prečo? Je pravda, že decká, ktoré sa bláznia v šialených kostýmoch a zjedia kilá sladkostí vystrájajú ako satani, ale ja som to pri mojich zvládla úplne v pohode. Sladkosti som im poschovávala po byte, museli ich hľadať, samozrejme, v tme, len za svetla svietiacich strašidelných dekorácií zo sadry. Keď ich našli, mohli ich zjesť a vypočuť si nejakú strašidelnú príhodu, ktorú som si požičala od deda alebo neskôr som si ich už musela vymýšľať, lebo teda sorry, dedo, toľko ich nebolo, aby to vystačilo na celé detstvo mojich detí.
Halloween a Dušičky určite nemajú problém fungovať spolu, nie sú ako ľudia, ktorí majú tendenciu rozdeľovať sa na dva tábory kvôli názorom, nenávidieť sa preto a iné infantilnosti. Jeden deň sa môžete zabávať v strašidelnom kostýme, vyrezávať deťom tekvice a ďalší môžete ísť zapáliť sviečky na cintorín. A tým, čo Halloween odsudzujú z kadejakých detinských dôvodov, lebo verím, že hádam sa skutočne neboja pekla, veď to len ľudia sa prezliekajú za strašidlá, treba povedať jedno - tí, z ktorých by sme mali mať ozajstný strach, vyzerajú ako skutoční ľudia.
