Milé devy, slečny, mamy, staré mamy, proste - ženy.

 

Musím sa vám ospravedlniť, ale tento článok nie je určený pre vás. Teda niežeby ste ho nemohli čítať. To rozhodne nie. Práve naopak, čítať by ste ho mali. Ale veci alebo deje popisované v tomto článku sa vás netýkajú, keďže sa vám nestávajú.

 

Nie, nejdem písať o tom, ako si muž vie prisadnúť gule.

Dnes to bude o niečom inom.

Totižto, neviem síce, ako je to možné, ale ženské pokolenie nie je schopné si rozjebať bosé nohy o nábytok, ako ani poskákať po detských hračkách, prípadne si prejsť šatníkovou skriňou po palci na nohe.

 

Neviem síce, ako to evolúcia dokázala, ale toto ženskému pokoleniu teda fakt závidím.

 

Bol som pri narodení mojich detí. Tú bolesť mojej manželky som videl, ale je pravda, že som ju nevedel precítiť. Až do doby, keď som sa išiel ráno o druhej vyčúrať a stúpil som na plechové autíčko.

 

Vedci popisujú zrodenie vesmíru ako veľký tresk. To je obdobie, kedy sa v milióntine sekundy udiali veci, ktoré okrem iného majú za následok aj zrod Zeme a života vôbec. Niečo podobné sa udeje aj v mozgu muža, keď ráno o druhej bosou labou skočí na plechovú hračku.

 

Popíšem bližšie.

 

Takže si to šiniete zo spálne do hajzla a v rozospatom mozgu máte akurát tak hajzlovú misgrubnu a v diaľke posteľ. Zrazu vám v hlave vybuchne atómová bomba a miesto hajzlových dverí vidíte farebné dúhové psychedelické LSD kruhy. Keď sa obraz rozplynie, začnete vnímať obraz vašej chodby obrátený hore nohami. Cítite príšernú bolesť v celej nohe až po krk a teplo v križovatke ypsilonu.

 

Áno.

Stúpili ste na železné autíčko.

Od bolesti robíte stojku na hlave - hoc ste ju naposledy robili na telesnej výchove pred tridsiatimi rokmi.

Na hajzel už nemusíte, pretože ste sa tragicky zošťali.

Keď sa človek ako-tak zmátoží, začne preklínať potomka, ktorý si spokojne odfukuje vo svojej postieľke, hoc' on za nič nemôže. Tu by som rád poradil postihnutým, aby sa nesnažili plechové autíčko rozdupať druhou nohou. Ja viem, chce to sebaovládanie, ale naučiť sa to dá.

Mimochodom, objekt, ktorý máte pod nohami, prežije všetko. Zato vaša noha vyzerá jak chuj v poslednom ťažení.

Ale inak pohoda, človek si pár dní pokríva, pri pohľade na plechového vraha používa rozvitú jadrnú reč, potom zabudne, svet sa začne naňho usmievať a STANE SA TO ZNOVA.

Iný level sú kocky lega. Pri legu si v drvivej vačšine prípadov štandardne rozjebem obe nohy. Postup je asi taký, že na jednu kocočku skočím, následne vyplašený bolesťou odskočím bokom a druhou labkou dopadnem na druhú kocočku.

No nič, musím to predýchať.

Sa opýtam, kopol už niekto malíčkom do nohy od stola? A keď áno, aké obrazce vyprodukoval váš mozog, prípadne aké slová tesne po tomto incidente používate?

Ja väčsinou tie na P aj na K, ale aj iné. Taká tá voľná tvorba, dnes sa tomu hovorí free style. No a ako obrazce vidím fraktály. Inokedy zas - a tie mám zvlášť rád, vidím horiaci legoland.

Prípadne len tak skučím a plačem.

Presne tak. Skučím a plačem.

A kým ja skučím a plačem, moja rodina sa ide zosrať od smiechu. Stará tvrdí, že by som s tým mal ísť k doktorovi. Akože nie s tým, že mám prsty na nohách na sračky, ale s tým, že ich večne niekde prijebem. Netuším, či existuje nejaký syndróm rozdziganej nohy, ale asi by sa s tým malo niečo robiť. Teda akože zaradiť do katalógu chorôb.

Len neviem, čo by na to doktor predpisoval.

Lyžiarky?

Možno.

Tak neviem.

Začínam mať pocit, že veci neživé majú svoj vlastný život, v ktorom trápia ľudí. Nábytok a hračky mi ničia nohy. Kľúče, okuliare, doklady, potvrdenia, proste veci, sa strácajú. Nie človek ich stráca, ale ony sa strácajú. V momente, keď sa úbohá obeť nepozerá, okuliare za zajebú na také miesto, kde ich ani Kristus nenájde. Živo si predstavujem snem nábytku, kde sa prítomné stoly chvália, kto, kedy a ako fasa rozjebal nejakému úbožiakovi malíček.

No nič. Končím s nádejou, že ma TO dnes nestretne a dúfam, že v plodnej diskusii nájdem krátke príbehy o vašich rozdziganých nohách.