Vrátim sa v spomienkach na časy doučovania. Od mojich predchádzajúcich článkov bude tento odlišný cieľovou skupinou doučovaných. Už som vám opísala, ako rodičia zanedbávajú svoje deťúrence navštevujúce základné školy, potom ako teenageri flákajú strednú školu, a naposledy som načrtla problematiku vysokých škôl, teda toho, ako sa vysokoškoláci snažia predriapať skúškami. Poďme späť k veci. Pre fanúšika, slovom späť rozumejte XY rokov dozadu...

Dvadsaťročná som práve zvonila na zvonček pri bráničke rodinného domu. Mala som prvýkrát doučovať niekoho dospelého. Áno, aj ja som už vtedy bola plnoletá, ale tie „dospelácke problémy“, a.k.a. práca a deti sa ma týkali asi tak ako sa krivka dopytu a ponuky na hodinách ekonómie týkala reality. Po pár trápnych minútach predstavovania sa, sa mohlo doučovanie začať. Maďarská verzia: Po pár trápnych minútach predstavovania mohlo doučovanie začať. Not bad. Išlo o doučovanie nemčiny, ktorú Radka potrebovala v práci, lebo jediný kolega, ktorý nemecky ako-tak vedel, mal o pár mesiacov odísť. Vybavovanie nemeckých zákaziek malo ostať na Radku.

Prvých pár doučovaní som si pripadala zvláštne, že človek o pár rokov starší odo mňa vie tak žalostne málo z cudzieho jazyka, z ktorého maturoval. Pod pojmom pár myslím 6 až 8. Áno, po toľkých rokoch nešprechovania je asi normálne, že človek nevie poskladať ani vetu alá On sa volá Peter. Tak sme to museli zobrať úplne od základov. Keď som prekonala prvotný zvláštny pocit, a potom pocit, že sú to ľahko zarobené peniaze, ktoré mi dáva niekto, kto pracuje celkom ťažko – denná/nočná, niekedy aj bez lomítka... a potom som musela chvíľu bojovať aj s tým, že čo keby som ju doučovala zadarmo, veď už sú z nás kamošky... sa toto doučovanie dvakrát do týždňa po dve hodiny stalo bežnou súčasťou môjho života na temer rok. Po asi desiatich mesiacoch doučovania som ja, ale aj Radka, mala pocit, že to má zmysel – už dokázala sama naformulovať slušný formálny pracovný e-mail, dokonca aj pár telefonátov sa jej podarilo vybaviť... Ale ako to už v živote býva, práve v tom čase som musela doučovanie zrušiť. Prísľub, že si občas napíšeme, ostal len prísľubom...

Ďalší z kategórie dospelých bol Peter. Nie ten z predchádzajúceho odseku. Študoval externe na výške. Ekonomickej. Z tej som už pár ľudkov doučovala, takže som si vedela predstaviť, že budeme rátať pár jednoduchých derivácií, integrálov, však to už z mojich článkov poznáte. Bolo tomu tak. Išlo o jednorazovku, príprava na skúšku. Posledný termín. Na prvé dva išiel, hoci sa nič neučil, lebo však to vie. Keď ho oba razy vykopli, došlo mu, že tak asi nevie. Doučovanie samo o sebe bolo nudné, dve hodiny počítania a vysvetľovania, ale niečo ma predsa len zaujalo. Alebo vydesilo... Peter mal okolo štyridsiatky a pracoval ako už neviem čo v nejakom závode.  Na moju otázku, prečo sa rozhodol teraz študovať, odpovedal parafrázovane toto: „Vieš, mám priateľku, ktorá pred rokom promovala. Už je inžinierka. A povedala mi, že sa so mnou rozíde, ak si neurobím výšku a nebudem mať aj ja titul.“ V duchu som im zapriala veľa šťastia v takto sľubne sa vyvíjajúcom sa vzťahu.

O pomoc s nemčinou ma požiadal aj Jozef. V tom čase už celé dva týždne profesionálny športovec v Rakúsku. Zistil, že jeho klub nie je dostatočne medzinárodným na to, aby sa pri komunikácii so spoluhráčmi, ale i vedením, mohol spoľahnúť len na angličtinu. To bola jeho verzia. Ja si myslím, že ani tá angličtina v jeho podaní za veľa nestála. Každopádne sme sa venovali nemčine. Chcel sa zamerať na komunikáciu, že nejaké základy gramatiky má. To sa mi až tak nepáčilo, predsa len, pri konverzácii musíte toho druhého počúvať, ba čo viac, musíte do rozhovoru prispieť aj vy a nejako ho viesť, nadhadzovať témy, o ktorých sa ľahko rozpráva. Hneď na začiatku som Dodovi povedala, že pri našej konverzácii nemusí pravdivo odpovedať na otázky, že si má vymýšľať, prikrášľovať veci a tak...

Dopadlo to tak, že som sa dozvedela, že má založenú živnosť, ale ide v podstate o „schránkovú firmu“, cez ktorú zamestnáva postihnutú sestru a berie od štátu na to nejaké príspevky. Že takto už zo päť rokov fungujú a oplatí sa to. To bola odpoveď na otázku, či robí aj niečo iné okrem toho jeho športu. Potom mi rozprával o rodine, kto sa s kým nerozpráva a prečo, a nakoniec sme došli k jeho frajerke. Že ho má rada zrejme len kvôli jeho kreditke, ale že ona sa jemu veľmi páči a rád s ňou....to som ho už stopla, že fakt mi nemusí hovoriť všetko.

Verím, že ma nechcel priviesť do rozpakov alebo sa mi až takto zveriť, ale zrejme si neuvedomil tú hranicu, čo povedať cudziemu človeku, a čo nie, pretože uvažoval len nad správnymi členmi pri podstatných menách a správnom časovaní pri slovesách... Každopádne to bolo dosť trápne pre oboch, keď si uvedomil, čo všetko mi navykladal. Mali sme ešte jedno stretnutie, kde sme preberali viac gramatiku než takúto otvorenú konverzáciu... A potom mi zavolal, že mu otvorili kurz v Rakúsku, tak bude chodiť tam. Dúfam, že návštevníkom toho kurzu bolo, tak ako mne, u prdele, akým spôsobom si nelegálne zarába na skvelých štátnych príspevkoch, ak mi o tom náhodou nechtiac porozprával.

Prišla mi ponuka doučovať malú skupinku (3 dospelé kusy) v nejakej firme, už ani neviem, či išlo o AJ, alebo NJ, ale odmietla som ju. Jednak by som nedostala zaplatené tak, ako keby som doučovala každého osobitne, a dvak by to asi nebolo len tak na ruku, bez daní a iných zderstiev. Dopyt dospelých po doučovaniach bol však celkom veľký, ale väčšinou už po prečítaní ich žiadostí o doučovanie bolo jasné, že nehľadajú doučovanie, ale doučovateľku, ktorá by si chcela privyrobiť viac. Z takých ponúk mi bolo zle a nikdy som na žiadnu z nich nereagovala. Teda, pokiaľ som takýto falošný dopyt odhalila včas... Ale o tom v ďalšom článku.

Keďže som doučovaní dospelých nemala veľa, tento článok je o niečo kratší ako predchádzajúce. Buď mi to odpustíte, alebo Vás to poteší, alebo mi to je jedno. A preto, že prišiel po dlhšom čase, prezradím Vám, čo znamená HCE (po rozkliknutí odkazu vyhľadajte HCE a v prípade nejasností ma kontaktujte si naštudujte celý článok).