Je veľmi pravdepodobné, že ste aj Vy zažili niečo podobné, alebo ste to počuli od svojej rodiny či známych. Dieťa, v tomto článku rozumej tvor približne od 10 do 18 rokov, sa „zrazu“ zhorší v škole. Keďže chcem písať o svojich skúsenostiach, obmedzme sa na zhoršenie/zlé známky v predmetoch matematika, anglický alebo nemecký jazyk. Rodičia sú bezradní, ich pokusy vysvetliť dieťaťu preberanú látku zlyhávajú, sú z toho len nervy, a potom im napadne skvelé riešenie – vybaviť doučovanie pre ich potomka.

Na úvod by som rada vysvetlila to vekové ohraničenie. Ešte som totiž nedoučovala dieťa na prvom stupni, čiže pod cca. 10 rokov. A ak sa aj dopyt po takom doučovaní objavil (existuje niekoľko stránok, kde si môžete doučovanie vyhľadať, stačí si vygúľať napr. „doučovanie z matematiky“), nikdy som sa nechopila tejto „skvelej“ šance, lebo to neveští nič dobré. Môj názor je taký (netvrdím, že správny, jednoducho môj), že ak má dieťa problémy už na prvom stupni, nepôjde o to, že látke nerozumie. Vidím tam skôr problém v rodičoch, ktorí sa svojej ratolesti dostatočne nevenujú. Prípadne má dieťa problém s učiteľom/učiteľkou – napr. bojí sa. Alebo má zdravotný problém (dys-dys...). Každopádne, toto by si rodičia mali riešiť sami s dieťaťom, učiteľom/učiteľkou, odborníkom. Teraz k tomu hornému vekovému ohraničeniu – maturita prebieha v cca. 18. roku života a doučovanie niekoho, kto navštevuje vysokú školu nie je spravidla z donútenia lásky rodičov, ale preto, lebo študent sám chce. Tam ešte môžem polemizovať o tom, keď chce niekto vysvetliť látku priebežne, jeden deň/jednu hodinu pred skúškou, alebo žiada o pomoc počas samotnej skúšky. Ale to by si snáď zaslúžilo osobitný článok.

Späť k žiakom na druhom stupni, resp. stredoškolákom. Ako som sa k doučovaniu vlastne dostala? V škole (základka, gympeľ, výška) som vždy rada pomohla niekomu, kto učivu nerozumel. Nie, nie som ten typ, čo sa vyvyšuje kvôli tomu, že vie niečo, čo ten druhý nie. Jednoducho ma tešilo, keď som mohla niekomu pomôcť. Bez zbytočných komentárov či dovetkov alá „Nie je možné, aby si tomu stále nerozumel/nerozumela...“ a pod. Možno som svoje vysvetľovacie schopnosti zdedila po mamke, ktorá bola učiteľkou. Nikdy som však tento svoj „talent“ nerozvíjala ďalej štúdiom pedagogiky. V podstate až po začiatok štúdia na vysokej škole som sa doučovaniu aktívne nevenovala, nerátajúc občasné vysvetlenie nejakej látky spolužiakom/deťom susedov. Počas vysokej školy som si chcela nájsť brigádu, ale drhnúť niekde dlážku za pár eur na hodinu ma vôbec nelákalo. Zistila som, že aj niektorí moji spolužiaci chodievajú doučovať. Vďaka tomu, čo sme študovali, zväčša matematiku, a tak som si na stránke s ponukou doučovaní vytvorila svoj profil aj ja. Bolo tam potrebné uviesť aj cenu doučovania. Tú nebolo ťažké určiť – pozrela som sa, aké ceny si uvádzajú ostatní a zvolila som taký priemer. Vyšlo to cca. 3x viac ako spomínané drhnutie dlážky.

Myslela som si, že to bude ako s hľadaním si práce. Reagujete na ponuky, posielate životopisy, a nič. Aj niekoľko týždňov sa Vám nik neozve a Vy sa pýtate, kde robíte chybu. Presne takto to nebolo. Druhý deň po vytvorení profilu na stránke o doučovaní ma už čakali tri požiadavky na doučovanie. Ono, tá jedna konkrétna stránka funguje tak, že si Vás niekto vyhľadá podľa predmetu, ktorý doučujete, a prirodzene, podľa mesta, kde doučujete. Napíše Vám správu a Vy na ňu môžete reagovať a získať tak kontakt na toho, kto Vám písal, ale až keď si zaplatíte „balíček“ – týždenný, mesačný, ročný... Dĺžka jeho platnosti i cena sa na tej stránke menila asi trikrát do roka. Každopádne, keď zaplatíte istú čiastku, môžete sa so „študentom“ dohodnúť. Zväčša sú to teda rodičia, s ktorými sa dohadujete, ale občas sa objaví aj iná ponuka – vysokoškolák či „dospelák“, ktorý sa chce zlepšiť v angličtine/nemčine. Ako som uviedla na začiatku, ja som sa rozhodla doučovať predmety matematika, angličtina a nemčina v meste XY 1, XY 2 a XY 3, keďže tie od seba nie sú veľmi vzdialené. Keďže som mala „balíček“ zakúpený, dohodla som sa s niektorým z dopytujúcich a vybrala som sa na svoje prvé doučovanie.

Išlo o doučovanie ôsmaka, predmet matematika. Telefonická komunikácia s jeho mamou bola príjemná, vysvetlila mi, v čom má, dajme tomu Peťo, problémy. Pojmy, ktoré mi vravela, mi boli známe z dávnych čias a boli pre mňa jednoduché. To, že som tomu rozumela ja, som sa snažila preniesť aj na Peťa. Jeho najväčší problém som videla v tom, že bol rozmaznaný. Jedináčik, zazobaná rodina, tolerantní rodičia... Ale zasiahli včas, a tak s mojou pomocou, dvakrát do týždňa na hodinku, Peťovi na koncoročnom vysvedčení žiarila jednotka z matematiky. To však bola pre mňa len akási čerešnička na torte. Za tých niekoľko mesiacov, čo som ho chodila doučovať, som u neho videla pokrok. A nielen ja, ale aj jeho rodičia. Bol mierny lajdák a strácal pravítka rýchlosťou tri kusy za mesiac (zvyšné kusy v priebehu toho mesiaca dolámal...). Počas môjho pôsobenia sme odstránili aspoň tú prvú vec. Peťo zistil, že keď si bude robiť domáce úlohy, pripravovať sa na písomky, že tú matiku vlastne vie. To bola pre mňa najväčšia odmena. Samozrejme, tešila ma aj tá finančná, veď kvôli tomu som začala doučovať. Z tohto doučovania som si niečo odniesla aj ja – počítanie s kalkulačkou na základnej škole je zloba. Ani jemu, ani nikomu ďalšiemu z mojich doučovaných základoškolákov som ju nedovolila počas doučovania používať. Načo sa potom učili deliť? Aby príklad 50:2 hádzali automaticky do kalkulačky?

Žiaľ, mala som aj doučovania, na ktoré som sa netešila a mala som pocit, že doučovanec ma ignoruje, alebo snáď rozprávam po čínsky a on si z toho nič neodnáša. Konkrétny prípad - piatačka, dajme tomu Terka, opäť matematika. Zo začiatku som nechápala, prečo sa objavuje toľko dopytov po doučovaní piatakov. Veď tam tá matematika predsa nie zložitá – obsahy a obvody rovinných telies, jednoduché rovničky, premeny jednotiek, a proste také primitívne jednoduché veci, že si na ďalšie už ani nespomeniem. Precitla som nie po, ale počas prvého doučovania. Problémom nebola preberaná látka, ale samotné dieťa. Ôsmak (inak, skúste len tak sfleku napísať veľké ô) Peťo mal voči mne viac rešpektu ako toto desaťročné decko. Títo piataci asi ešte žili na prvom stupni, kde to bolo samé „ňuňuňu“ a mohli si robiť čo chceli. Inak si to neviem vysvetliť. Bolo to drzé, lenivé, protirečilo to. Normálne som rozmýšľala či mi to za tie peniaze stojí. Po krátkej úvahe som prišla na to, že áno, stojí mi to za to, lebo momentálne nemám za toto doučko náhradu. A tak som ja doučovala Terku matiku a Terka mňa sebaovládanie. Po pár doučovaniach som už pri nej vedela v pokoji sedieť za akejkoľvek situácie. A nakoniec mi ešte aj pohľadnicu zo školského výletu doniesla. No, nie je to milé? Nie, nie je. (Veľmi rýchlo putovala do koša.) Bola som milerada, keď som toto doučovanie mohla zrušiť. Ale malá aspoň schytala dobrú známku na vysvedčku a tvárila sa, že konečne pochopila veci, ktoré jej predtým robili problémy. A ešte taká špecialitka – jej rodičov som nikdy nevidela, doučovanie prebiehalo u starých rodičov, s ktorými Terka komunikovala tak, že som sa len divila, prečo počas ich rozhovoru, v ktorom ona povedala tri vety, nedostala zároveň tri facky. Nedostala žiadnu. A to bola chyba. Čo ma však u nej prekvapilo, bolo to, ako rýchlo vedela počítať (násobilku, jednoduché delenie a tak). Dokonca rýchlejšie než ôsmak Peťo. Nerozumela som, prečo potom pravidelne – dokonca aj po mojich prvých doučovaniach – holčina dostávala päťky z písomiek. Vysvetlenie bolo celkom prozaické, teda, aspoň mne odľahlo, že nie som nanič doučovateľ – v škole sa stále bavila so svojou spolusediacou, a teda nedávala pozor na hodine. Ani počas písomky sa poriadne nesústredila. Keď ju konečne pani učiteľka presadila inam, Terka začala dávať pozor na hodine a bolo... bolo to dobré. Občas aj výborné. Hlavne, že nie nedostatočné.

A teraz rada pre Vás zdarma – na takýchto špuntov funguje, teda aspoň u „mojich“ piatako-šiestako-siedmekov fungovalo, ak im začnete niečo vysvetľovať, a zaseknete sa (samozrejme, naschvál) na niečom ľahkom. A tí malí Vám akože pomôžu. Proste, snažíte sa, aby sa necítili blbo, že nevedia celý príklad. Budú mať pocit, že nevedia len časť. Musíte byť trpezliví a opakovať veci dookola, až kým im to nezačne ísť tak nervy, že to pochopia. Teda nie, Vám to začne liezť na nervy, ale už máte kurzy sebaovládania za sebou, a tak im to ochotne vysvetlíte z každej možnej aj nemožnej strany, na bársjakom príklade, a oni to potom pochopia. A ešte ďalšia rada – NÁSOBILKA! To musí byť základ. Neexistuje (teda, žiaľ, ako som sa presvedčila, existuje) aby ôsmačka, áno, človek rok predtým, ako ide písať obávaný Monitor 9 či ako sa to teraz volá (a píše sa to ešte vôbec?), nevie do dvoch sekúnd vypľuť výsledok príkladu 5x4. Keď sa chcete vyhnúť vážnym problémom v ďalších ročníkoch, dajte si záležať na tom, aby Vaša ratolesť mala malú násobilku zmáknutú v ročníku, kedy sa preberá, na 100%. Pokojne aj na 105%. Nechcem sa hrať na múdru, len vychádzam z mojich skúseností. Toto som pokladala za samozrejmosť, a kruto som sa sklamala. Dosť veľa krát. Každé dieťa je, samozrejme, individualita, ale práve z banálnej veci akou je násobilka, sa v prípade jej nevedomosti potom nabaľujú ďalšie a ďalšie problémy.

Pozerám, že už je toho celkom dosť, tak asi stačí nateraz. V prípade záujmu sa s Vami rada podelím o moje ďalšie skúsenosti s doučovaním - typy deciek alebo aj ich rodičov, s čím majú doučovaní najčastejšie problémy a ako ich možno riešiť bez zháňania si niekoho na doučovanie (ak je doučenie predmetu vo Vašich intelektuálnych silách, len máte pocit, že na to nemáte nervy ani Vy, ani Vaša ratolesť).