O mojom živote „a´la“ Beyonce vám napíšem inokedy. Teraz by ste zbytočne závideli a nie je vám to treba. V skratke: som žena v domácnosti, čo rada cestuje a mala to šťastie, že videla veci a krajiny, kam by sa iste pár ľudí túžilo dostať. Vrátim sa k tomu v nejakom inom blogu, sľubujem. Predsa vás neukrátim o možnosť zapičnadávať si. Ale k veci.

Už dlhšie sledujem mobilizáciu slovenskej domobrany. Všetkých tých Slovákov, Slovanov, Slovienov a pôvodných (zásadne slovensky hovoriacich) zakladateľov zemegule. Som zástancom toho, aby na internet mohol prispievať len ten, kto zakaždým prejde krátkym IQ testom, ale na kom by sme sa potom bavili, že?

Keby som nikdy nevytiahla nohu z tejto krajiny a čítala len túto „slovenskú scénu“, mala by som modré prsia od búšenia sa do srdca a ostnatý drôt okolo hlavy, aby ku mne neprenikli multi-kulti nepriatelia nášho národa. Ale ja som tam vonku už bola, a to ma núti zamyslieť sa.

Slovensko si nedáme

Komu? Nikto ho nechce. Sme krajina s rozlohou jedného poľa priemerne bohatého šejka na blízkom východe. Nemáme ropu, plyn, zlato, urán, uhlie ani nič v takom rozsahu, že by niekomu stálo za to nás napadnúť. Nemáme ani more a strategické postavenie. Nemáme nič, čo by iní nemali. Pred kým sa tak zanovito bránime? Ak by si nás jedného dňa pripojilo Poľsko, Maďarsko alebo Ukrajina, tri dni by trvalo, kým nás v Bruseli nájdu na mape a vyjadria sa k tomu. Ani len Trump nás zatiaľ nespomenul v žiadnom rozhovore. Nemáme dokonca ani tak krásne ženy a silných chlapov, aby si z nás niekto chcel urobiť otrokov. Sme ako chlap, čo si veľkým autom bráni malého pipíka. Môžeme sa brániť proti komárom, mandelínkam a povodniam. Ale všetko iné je zbytočné. A keby sa už našiel niekto, kto by našu krajinu chcel, obránia nás iní. Tak je to v pakte. Pokojne spite, Slováci.

Slovensko patrí Slovákom

Éééééé. Komu konkrétne? Všetkým a nikomu. Moja mama s otcom vlastnia nejaké pozemky a dom. Ja vlastním polku bytu – teda ak ho niekedy v 60-ke vyplatíme. Moje dieťa nevlastní nič. Žijem v tejto krajine skoro 40 rokov a nemám pocit, že mi patrí. Zaujímam sa o to, čo sa s ňou deje, ako sa hospodári so štátnym majetkom a kam sa strácajú naše dane. Ale odkiaľ beriete ten pocit vlastníctva? Ja viem, že keď sa to povie ako vzletná myšlienka, znie to dobre. Ale keď si to niekto zoberie ako svoju mantru, môže to byť nebezpečné.

Na konci toho celého môže byť vysťahovanie cudzincov, zhabanie majetku všetkým s neslovanským pôvodom, rabovanie, dokazovanie pôvodu, niečo mi to pripomína. Takže pre poriadok, Slovensko patrí občanom, ktorí v ňom žijú, platia dane, a majú zákonom pridelené občianstvo (pokojne ma opravte, všetci, čo tomu viac rozumiete, nebude to butthurt). Nech sú odkiaľkoľvek a pokojne choďte, kúpte si dom v Londýne, získajte občianstvo a bude vám patriť aj Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska ®.

Na Slovensku nechceme žiadnych utečencov/prisťahovalcov/cudzincov/multikutúrnu pliagu 

Veď sem nikto nechce prísť. Nemáme taký atraktívny sociálny systém, aby sa ho oplatilo zneužívať. Ani náš pracovný trh nie je niečo, za čím si cudzinci nohy dolámu. Väčšina z nás utečenca nikdy nevidela. Žiaľ väčšina ani prisťahovalca, či cudzinca. To, že v Novom Meste nad Váhom stretnete tmavšieho chlapca, ktorý je výsledkom lásky dovolenky v Egypte a volá sa Jožko Hruštička po dedovi, z vás odborníkov na iné rasy nerobí. Ani tá jedna odvážna Marienka z vedľajšieho mesta, čo si z dovolenky doniesla okrem Jožka aj manžela a šatku na hlave, vás nijak nenakazí islamom.

A hlavne obleč si Adidas ušitý v Afrike, zapni si celosvetovú appku FB, pusti si kapelu z Ameriky a pod obrazom veľkého bojovníka Kung-fu z Ázie vypisuj frajerke, čo sa stará o gerontíka v Rakúsku, ako veľmi neznášaš multi-kulti a že „slovienske“ je najviac. Neje – be?

Nakoniec by som chcela poslať svoj krk na klát kaki prívržencom. Mám priateľov po celom svete. Poznám ľudí všetkých farieb pleti – dokonca ich odtieňov. Rozprávala som sa už o Bohu, Alahovi, Budhovi, Diovi aj Thorovi. Jedla som pri jednom stole s ľuďmi z 10 krajín. A nič sa mi nestalo. Necítim sa preto menej slovensky. Ani nemám pocit ohrozenia, či zapredania sa. Našla som si však pár svojich životných právd. Napríklad, že všade sú ľudia dobrí a zlí, ale aj to, že ľudom môže jebať celosvetovo.