Nemám rád veľkoobchodné siete. Nemám rád dokonca ani maloobchodné predajne. Trpím, keď sa v jednom z tých obchodov musím ukázať. Je nedeľa a do nehostinného sveta ma opäť vyháňa tá prekliata potreba – hlad. Už som dojedol poslednú strúhanku a požil hnusné zelené něco z rohu chladničky. Nedá sa ďalej vytrvať. Som na pokraji vyčerpania, no pri pomyslení na tie regály, vône, rady, predavačky a ľudí sa mi nikam nechce. Strácam silu v údoch... Nič, musím ísť. Nahadzujem na seba o tri čísla väčšiu teplákovú súpravu a už aj stojím na križovatke. Áno, až tak veľmi som schudol!

 

Kam ísť, aby ma nenadrapovalo pri každom pohľade, pri každom nádychu? Do CBAčka ani COOPu nejdem. Aby som sa kvôli ochytaným a ocapkaným rožkom musel obzerať neustále za seba, či ma nesleduje predavačka, lebo niekto nemá na kamerové systémy a jedinou SBSkou je pani 50+ (ale čiperná) a nedá pokoj v žiadnej z dvoch uličiek v obchode, to rozhodne nie. Ani tetine „akože“ maskovanie na mňa nezaberá. Nemusí ani fúkať vietor, aby som ju zacítil na druhý koniec regálu ako treští oči spoza pätiek dioptrií, či som si niečo náhodou neschoval do vrecka. Nevyzerám ako boháč, ale do bezdomovca mi ešte čosi chýba. Nie, nie, tadiaľto cesta nevedie.

 

Do žltej jaskyne s Talianom na každom plagátiku a bilboardiku sa mi nechce dvakrát tak silno. „Dobry deň, som šefkuchar Giuseppe a predal som svoju italia duša“. Už dávno som to tam prekukol, veď nie nadarmo sa reťazcu hovorí Hnilla. A ako som zistil od známych, ich internetová konverzácia je priamoúmerná službám, ktoré ponúkajú. Ako sa vo mne postupne prebúdzal hnev, vedel som, že favoriti sú ešte predo mnou. Po niekoľkých mdlých krokoch sebazapierania som sa priblížil k reťazcu, ktorého každá jedna budova vyzerá zvnútra rovnako. Tak ale čo je toto, všade po Európe to je rozlezené a len nepodarené značky to ponúka. Mám si kúpiť jeden druh Milka čokolády a nekvalitné domáce potreby, z ktorých sa aj tak nenajem? Alebo mám investovať do predražených balených šuniek? A s tými obrovskými košíkmi to tiež niekto poriadne posral. Nie sme Nemčúri robiaci obrovské nákupy. Teda aspoň ja nie som. Chcem malý príručný košíček. Kompetentní by si mali dať záležať. Keď nám môžu v regáloch ponúkať potraviny rovnakej značky ako v iných krajinách no s inými gramážami (lebo vraj Slováci si to tak želajú a nevadí nám menej salámky na pizzi), tak nech mi niekto zaobstará malý košík. A vlastne načo, nakupovať tam aj tak nejdem. S prevracajúcimi očami sa odkláňam a snažím sa dostať na druhý koniec mesta, kde už netrpezlivo čakajú dve perly!

 

Si pamätám, aké haló bolo, keď sem prvýkrát došlo toto (ďalšie) hovno z Nemecka. Už vtedy to nestálo za nič, no ako to kúpil nejaký Zdeno z Popradu, išlo to do sračiek.  Kráčam dnu, víta ma ženský hlas, vraj som tu správne. Toto tvrdenie by som mohol ihneď vyvrátiť po tom, čo som prešiel okolo oddelenia s pultovým predajom. Konštantný kyslý smrad, to čuchať nebudem, bežím k ovociu. Na moju smolu sa už zvečerilo, a tak dostávam od pohnitejších slivôčiek a kaki do nosa mrak vínnych mušiek. Trepem sebou ako topiaci sa vták. Padám na podlahu a váľam sa v zaschýnajúcej a lepkavej dužine tropického ovocia. Vedľa stojaca pani púšťa ušmudľané pol kilo jahôd a pýta sa, či je všetko v poriadku. Na moju ráznu odpoveď: „Nie je do piči!“ nebola pripravená a utiekla. Ok, tu som skončil. To mi potvrdil aj tučný pán s menovkou na hrudi so slovami, aby som sa tu už neukazoval a vraj môžem byť rád, že ma nepredal nejakým vyšším orgánom. Popravde, vracať sa sem ani nemám v pláne. Nie som predsa diskontný tovar, aby som sa tu len tak váľal niekoľko dní po sebe!

 

So silami na dne mi už nezostáva veľa možností. Jednou z nich je trojfarebné anglické zlo so samoobslužnými pokladňami. Kedysi som si tam síce na samoobslužkách naťukal rožkov 8, aj keď som ich v sáčku mal 10, no to je minulosť.  Ostraha sa zlepšila a hliadkujúca pani predavačka stíha aj troch zákazníkov naraz. Tam je teraz stále rušno, furt len s nejakou kartičkou behá, odpípava tovar, aby som si ho vôbec mohol kúpiť, stále to chce len nejaké povolenia, no načo tu budem smrdieť. Nečudujem sa, že značka u nás vymiera a navyše jej to nejde ani v Británii. Myšlienky z britských ostrovov ale rýchlo striedajú kŕče. Predsa len je už večer, všetko pečivo tvrdé, z krabicového vínka sa veľmi nenajem a ja som si opäť zo znechutenia nič nevybral. Mizéria.

 

Blúdim pustejšími uličkami, že zájdem k nejakému poctivému šikmookému s večierkou, ale všetko je zavreté. Rúca sa mi svet. Mám toho dosť. Šmochcem sa pomaly k bytu, ale nohy nevládzu. Dvakrát ma vyvalí do garádu, no ešte stále si nejak držím štandard nezlomeného a naveľa sa dopracujem do stojatej polohy. Trošku sa mi zahmlieva pred očami, aj rukami mi trasie. Vstupujem do bytu, ledva zatváram dvere a padám k zemi. Plazím sa ku chladničke a na moje prekvapenie sa v rohu opäť objavilo zelené něco. Fajn, do rána asi vydržím, ale ak nechcem skončiť v správach, ako ma po mesiacoch našli susedia zdochnutého v kúte (aj to len pre neznesiteľný zápach na chodbe), musím niečo vymyslieť. Ani mravce tu už nepochodujú ako kedysi a nečudujem sa im. Nieto čo zbierať. Asi sa už blíži môj č...