Keď ešte v zime padal sneh a jar a jeseň neboli letom, našla som si svoju prvú prácu a to rovno v horách a priamo u tých najpovolanejších. Môj brat z nedostatku súdnosti a prispôsobivosti sa mestskému životu sa rozhodol, že jediné, čo ho môže zachrániť od mestského šialenstva, sú hory. A tak sa vybral jedného dňa s batôžkom a makovými buchtami do sveta, konkrétne horského. No čo už len môžete robiť v horách. Buď nivočiť lesy pílením stromov, alebo sa tváriť, že lesy chránite, ale medzitým strieľate medvede a iné zvery. Alebo môžete robiť v službách. Kuchári, čašníci a chyžné sa vždy zídu.
Ale toto nebola práca snov pre môjho brata. Tak sa zamestnal priamo na svahu ako vlekár a pracovník obsluhy lanovky. Skvelé. On sa tváril spokojne a ja som doma mala izbu len pre seba. Pomaly sa končil rok a ja som zmaturovala a keďže bol môj brat stále v horách, náš vzťah sa neuveriteľne zlepšil. Až do takej miery, že jedného dňa zazvonil telefón a v ňom sa ozval hlas spomínaného príbuzného s ponukou na prácu. „Čooo? A čo ja asi tak budem robiť na lanovke? Alebo pri vleku?“ bola moja rozhorčená reakcia. „Budeš predávať lístky a skipasy“. A že by som všetkým veľmi pomohla, lebo sezóna začína o pár dní a im zrušila zmluvu ženská, ktorá mala nastúpiť. Nuž, tušíte, nechala som sa ukecať, inak by nevznikol tento článok. Tak som sa pomaly balila a predstavovala si mňa – babu z veľkého mesta v horách. Ešteže tam bude brácho. Ale tri dni pred mojim nástupom musel brat ukončiť svoj pobyt v horách a vrátiť sa domov. V prvom rade ma prepadla panika. Nie, nejdem. Samí chlapi a ja? Opakujem, nejdem. Nastala fáza ukecávania a boli mi sľubované hory, doly... Hory mi sľubovať nemuseli, tie som mala v popise pracovného miesta a doly boli zbytočné, do Ostravy sa mi nechcelo.
Nechcela som byť teda sviňa a na poslednú chvíľu nenastúpiť, zvlášť keď začínala sezóna a v práci už so mnou počítali, tak som si pobalila najpotrebnejšie veci, pre zmenu tvarohové buchty a ráno nastúpila na prvý bus smer hory, lesy, vleky. Zvítanie v horách bolo naozaj dojemné. Chlapi sa neskutočne potešili, že nastupuje mladá baba a každý si chcel na uvítanie pripiť. Ich radosť sa ešte zväčšila, keď sa dozvedeli, že nebudem dochádzať z neďalekého mestečka, ale budem v horách aj spávať. Okamžite začali testovať môj záťažový komunikačný stupeň a prvú otázku, ktorú som dostala, bola „No dievčatko, s ktorým z nás budeš dnes večer spať?“ Bola som pripravená na všetko, tak bola moja odpoveď bez rozpakov „No snáď aby sme začali podľa abecedy“. Chlapi sa začali rehotať a vedela som, že je to ok. Zamestnávateľ mal k dispozícii horskú chatu s niekoľkými izbami. Od jednej z nich som hneď aj nafasovala kľúč a bolo mi zdôraznené, aby som sa na noc dobre zamkla, lebo jediná ženská na horskej chate môže pôsobiť ako parádne afrodiziakum.
Našťastie hrozba „po papuli“ od môjho brata bola pre nich väčšia prekážka ako zamknuté dvere. Každopádne narážky a reči boli. Ale to už akosi patrilo k bežnému pozdravu. A tak naša komunikácia prebiehala každé ráno asi takto:
„Ahoj slniečko, koho si v noci pretiahla?“
„Dobré ránko, zlatko. Dnes v noci celú maďarskú lyžiarsku výpravu. Začala som lyžiarmi a skončila trénerom.“
Jednoducho reči o sexe boli súčasťou takmer každej komunikácie a ak ste chceli zapadnúť, museli ste sa prispôsobiť. Inak boli chlapi neškodní asi v štýle „nikto ti nedá toľko sexu, koľko ti ja sľúbim“. Takže okrem rečí bol pokoj.
Prvá noc bola čudná. Sama, zamknutá v izbe, vonku šialené ticho, žiadni susedia a žiadne autá. Ale ráno, keď som otvorila okno a slnko sa mi oprelo do tváre a všade bol sneh a stromy a bolo počuť jemné bzučanie lanovky, bol svet hneď krajší. Takže poďme do práce. Raňajky? Doniesla si si niečo? Nie, buchty som už zjedla. Tak nech sa páči, miestny bufet. Repertoár - párky s horčicou, párky s kečupom, párky, klobása, grilované kura, horalky a žuvačky. K tomu čaj a alkohol na všetky možné spôsoby. Pochopila som, že tento bufet bude dlhú dobu moja kuchyňa. Na chate sa síce dali uvariť základné veci, ale žiadne veľké varenie nebolo možné. Obedy alebo večere sa dali objednať v hoteli, ale len v určitom čase a vtedy sa tam nikomu nechcelo chodiť. Ísť si nakúpiť do potravín? Nemysliteľné, najbližšie boli 20 kilometrov od vás. A viete si predstaviť niekoho, kto sa teperí na lanovku s veľkou nákupnou taškou miestneho supermarketu? Základné veci ste si mohli objednať v hoteli. Takže keď objednával hotel, mohli ste si objednať aj vy, ale všetko vám prišlo najskôr za tri dni. Ale ak ste potrebovali niečo malé (trošku chleba, pár zemiakov, vajíčka) hotel vám to predal, niekedy a niekedy nie s heslom, sami máme málo.
Takže po raňajkách nasledovalo zaučenie, zopakovanie si pár základných fráz v nemčine, angličtine a maďarčine, ale najdôležitejšie boli číslovky. A potom ma už zavreli do búdky veľkej asi ako záchodová kabínka v obchodnom centre a tam som odvtedy trávila veľmi veľa času. Deň išiel za dňom, voľno nebolo žiadne, veď bola sezóna. Voľné víkendy nepripadali do úvahy. Celé dni som dookola opakovala slová – koľko, kam a číslovky v rôznych jazykoch. Sem tam sa zastavili na sexuálne rečičky kolegovia, sem tam si s vami pokecali chalani z horskej služby a sem tam turisti. Keby už vtedy existovalo DM, tak by denne malo maily s článkom, pretože okrem práce nebolo veľmi čo robiť.
Končilo sa niečo po štvrtej poobede, keď sa začalo stmievať. Naša chata aj stanica bola asi v strede kopca, tak sme si museli dobre rozmyslieť, čo chceme robiť. Keď sme sa po šichte vybrali dole, napríklad do hotela, ku ktorému sa dalo ísť ešte autom, hore sme sa už nedostali. Mohli sme síce brnknúť chalanom, aby nám pustili lanovku, ale často boli už takí nadratí, že ani netušili, kto volá, nie ešte, čo od nich chce. A ísť pešo do kopca po tme nepripadalo do úvahy. V prvom rade sa dosť šmýkalo a hrozilo pošmyknutie a voľný let dolu kopcom. Ak ste mali šťastie, skončili ste len s rozbitou hlavou a zlomenou nohou. A tiež sa okolo chaty celkom rady túlali medvede. A tak sa prevažne každý večer končil v bare miestneho hotela, kde mali vlekári už svoj rezervovaný stôl a intenzívne prepíjali celú výplatu. Keďže sa mi nechcelo každý večer tráviť s chľastom a krčmovými rečami, tak som túto zábavku využívala miernejšie a väčšinou som bola na izbe s TV a knihou. V tom čase som mala veľmi veľa priateľov. Keď ma totiž prišli moji priatelia pozrieť, vždy mali zadarmo ubytovanie u nás na chate, pretože sme tam mali aj izbu pre návštevy, samozrejme sa lyžovali zadarmo a nikdy nečakali v rade na vlek.
Pracovnú dobu som už spomínala, začalo sa ráno okolo ôsmej, ale ešte predtým sa museli navoziť lanovkou potraviny a veci pre hotel a dopraviť dole smeti a všetko, čo už v hoteli nebolo treba. V zime, keď bola sezóna, sa veľmi s dovolenkou počítať nedalo a pracovalo sa často nepretržite. Keď sa však skončila zimná sezóna a letná ešte nezačala, mohli ste mať voľno aj dva mesiace. V našom stredisku sa vtedy robila údržba vlekov a lanovky a ja som tam skutočne nemala čo robiť.
Iná kapitola bolo počasie. Keď nasnežilo, mali sme problém otvoriť dvere od chaty, tak sme liezli oknom. Potom sme si museli prekopať cestu k stanici a to nebola maličkosť, trvalo to asi hodinu. Iná káva bolo, keď fúkal vietor alebo bola riadna víchrica. Sedeli sme na chate alebo na stanici a čakalo sa. Samozrejme lanovky ani vleky vtedy nešli. Intenzívne sa merala sila vetra a keď konečne prestalo fúkať pod stanovenú normu, okamžite sa začalo makať.
Celé to obdobie bolo skvelé, ľudia z hôr sa s vami neserú. Všetci vám hneď tykajú a vždy vám povedia to, čo si myslia. Ale otvoriť ráno okno a vidieť len kopce a les bez panelákov a množstva áut bol skutočne zážitok.
Po roku som to vzdala, bola som mladá, chcela som byť s priateľmi, chodiť von, zabávať sa. Ale aj tak bol ten rok v horách nezabudnuteľný, takže ak má niekto príležitosť, odporúčam. Radšej si však dopredu zabezpečte novú pečeň.
