Napriek tomu, že názov článku môže evokovať iniciatívu „Do práce na bicykli“, ktorá začína od mája tohto roka, podobnosť je čisto náhodná. Inak ja sám som už druhýkrát účastníkom a fanúšikom tejto národnej kampane a musím povedať, že minimálne propagáciou a úrovňou komunikácia sa naozaj posunula smerom vpred. Dva roky dozadu sme vypĺňali a preposielali excel s údajmi a dnes všetko nájdem na prehľadnej stránke https://www.dopracenabicykli.eu. PS: nechcem vedieť, koľko som z mojich daní na ňu prispel...
Je skvelé, že aj z vyšších miest je propagovaná cyklistika ako zdravá alternatíva dopravy do školy či práce, formálne nadraďovaná nad hocaký druh motorovej dopravy – realita je (bohužiaľ) iná. Chcel by som sa preto s Vami podeliť o dojmy z reálneho života bikera, očami okolia nechápaný a očami vodičov zatracovaný, ktorý do práce jazdí pravidelne takmer celý rok.
Od zmeny zamestnania pred viac než dvoma rokmi sa mi nie len radikálne skrátila vzdialenosť od pracoviska k domu, krvný tlak klesol na uspokojivú hladinu, ale mám možnosť používať chodníky a cesty, ktorých používaním sa (až tak) nebojím o svoj život. Bývam na bratislavskom sídlisku a do práce dochádzam do centra mesta, cca. 5 km tam a späť.
Za tie tri sezóny aktívneho vozenia po meste musím povedať, teda najmä po nástupe jari, že rok od roka registrujem v uliciach počas špičky viac cyklistov. Neviem, či to je hipsterskou módou, fenoménom Sagan, alebo orientáciou na kvázi zdravý životný štýl (no a čo, že nafúkam, veď zajtra idem na bajku). Každopádne som tomu rád. Čo je ale smutný fakt, Bear Grylls by mohol byť vyložený s bajkom na jednom konci hocktorého slovenského mesta a bezpečne prejsť na druhú – ďalšia časť Ultimate survival by bola na svete. Rozmenené na drobné:
Infraštruktúra
Za socializmu naše mestá neboli dizajnované na bicykle. Ani mentalita. Po štvrťstoročí od revolúcie sa to však príliš nemení, resp. mení, ale len veľmi pomaly a nesystémovo. Teraz hovorím o infraštruktúre. Vedľa môjho pracoviska zrušili cestu, ktorá slúžila ako parkovisko a spravili z nej parádnu cyklotrasu, časť medzinárodnej magistrály. Všetko fajn, až na to, že jej koniec ústi pred novou budovou SND, kde je značka, ktorá prikazuje zosadnúť z bicykla, kvôli pešej zóne. Čo mi tu nesedí?
Napriek tomu, že je to rozsiahle betónové priestranstvo a meter široký chodník pre bicykle by nikoho neobmedzil ani neohrozil. How clever is that?! Hlavne, že luxusné autá z vedľajšieho hotela parkovať v pešej zóne môžu a reálne obmedzujú priechod. Zaujímavé...
Aj mnohé nové cyklotrasy v meste sú tvorené odkrajovaním existujúcich, už tak dosť úzkych ciest, namaľovaním piktogramu na asfalt. Niekedy mám pocit, že zodpovedné orgány (už to slovo „orgán“) dohliadajú a kontrolujú spomenuté veci asi podobne, ako anti dopingová agentúra kontroluje vrcholových športovcov v Rusku.
Bolo by skvelé, aby som sa mohol cítiť na bicykli bezpečne ako v hociktorej metropole alebo veľkom meste západu. To však nie je podmienené len cyklo chodníkmi, ale aj samotnou mentalitou ostatných účastníkov dopravy, najmä vodičov. V Holandsku je cyklista nadradený nad všetkých ostatných a vodiči to za každých okolností rešpektujú. Stalo sa mi tam, že mi auto zastalo v kruháči, napriek tomu, že som nemal prednosť. Bol som ale cyklista, teda „niekto“. Úprimne, dlhšie mi trvalo, kým som sa s týmto stihomanom vyrovnal, keďže slovenská realita sa skôr podobá reality show – hádaj, kto prežije.
Vodiči
Keď bežný Slovák nasadne do auta, zníži sa mu hodnota IQ o približne 40 bodov. V kombinácii s hustotou dopravy a stavom našich ciest opäť vzniká pre cyklistu prostredie pohostinné, asi ako pre Nigérijčana po príchode do oravskej krčmy, pýtajúceho si pohár vody po maďarsky.
Najhoršie zážitky som zažil práve bajkovaním po ceste. Arogancia niektorých vodičov ma už párkrát takmer stála zdravie. Myslím si však, že mnohí vodiči ani nevedia, ako sa majú správať pri strete s cyklistom. Že pri predbiehaní treba predchádzať v bezpečnej vzdialenosti, nepredbiehať na užšej ceste, keď ide oproti cyklista a pod. Majitelia cestných bicyklov by o tom asi vedeli povedať viacej. Inak toto je hlavný dôvod, prečo jeden nevlastním.
Inak keď už sme pri bajkovaní v meste, ďalšia darwinovská legislatívna múdrosť je povinnosť nosenia prilby (od <15 rokov) len mimo mesta. V našich mestách by som povinne zaviedol nosenie integrálky a rytierskeho brnenia, na dedinách aspoň klasickej prilby. Verím, že nejednému večernému cyklistovi, vracajúcemu sa z krčmy, ktorý ako ionťák pije 20 pív za večer, by to zachránilo život.
Chodci
Cesta alebo chodník? U mňa vyhráva chodník. Úprimne – za celý čas som nemal ani jeden vážnejší konflikt alebo nehodu s chodcom. A to z práce cestou späť idem po chodníku tak 80% trasy. Pravdou ale je, že sa snažím jazdiť maximálne opatrne s ohľadom na peších. Keď sa mi niekto uhne – poďakujem.
Inak čo je extrémne zaujímavé, všimnite si, že človek, či už sám alebo vo dvojici, má tendenciu chodiť po strede chodníka. A nezáleží na tom, aký je široký (ten chodník myslím). V takýchto prípadoch často býva výzva, ako ľudí obísť. Najmä ak máte 740mm široké rajdy.
„Podpora“ od zamestnávateľa
Vec, ktorá dokáže zabiť finálne odhodlanie bicyklovania do práce. Nechať si totiž bicykel, nech už hocijako zabezpečený na stojane pred prácou, je vždy risk. Stačí, ak nejaký dobrák odmontuje koleso držiace rýchloupinákom a škoda za 100< € je na svete.
Predchádzajúci majiteľ budovy, kde sídli môj terajší zamestnávateľ, nás tiež svojho času všemožne „podporoval“ prostredníctvom diablovho služobníka – vteleného do inak veľmi pohľadnej „facility managerky“. Keďže sme mali nevyužité priestory, nosili sme bajky na poschodie. Zrazu bolo ale vozenie bicykla vo výťahu zakázané. Keď sme chceli zdôvodniť zmluvne toto rozhodnutie, o pár dní bol vydaný jednostranný dodatok k zmluve, kde to už bolo jasne zakotvené. Ako riešenie bola vybudovaná plechová búda na konci parkoviska, kde si môžeme bicykle „bezpečne“ uschovať. Nahraďte však „bezpečne“ slovom „nenápadne“ a „uschovať“ slovom „odcudziť“ a dostanete výslednú spoľahlivosť.
Našťastie môj zamestnávateľ má prenajatú dodatočnú miestnosť v budove, kde prístup s bicyklom nie je problematický. Aj vďaka tomu je oveľa viac mojich kolegov motivovaných jazdiť do práce bajkom.
My cyklisti
Je ľahké hejtovať všetkých dookola, ale ako stará múdrosť (ktorú som si teraz vymyslel) vraví – deň by mal začať a končiť pohľadom do zrkadla. Narážam práve na to, že samotní cyklisti častokrát radikálne nerešpektujú predpisy. Či už cielene, alebo neznalosťou. Na križovatke pod domom bývam pravidelne svedkom, že cyklisti prechádzajú na červenú. A tým nemyslím, že len len som nestihol oranžovú, ale dlho svietiacu červenú. Presne tú, ktorou toreádori provokujú býka. Kľučkujúci cyklista prechádzajúci kolmo plným prechodom pre chodcov, nerešpektovanie prednosti zprava, jazdenie do protismeru stredom jednosmerky... Predpisy by sme mali rešpektovať všetci. A hlavne my – cyklisti – ktorí sme v doprave najzraniteľnejší.
Aby som ale tento článok plný polemizovania a mudrovania ukončil pozitívne – verím vo svetlé zajtrajšky. A že pri troche tolerancie a rozumných koncepciách mestskej infraštruktúry to bude len a len lepšie. Podčiarnuté TOP 3 pozitívami z vlastnej skúsenosti:
+ pravidelný pohyb, keďže mám sedavé zamestananie
+ finančná úspora – vačšinu roka nepotrebujem mesačník, čo spraví v Bratislave cca. 200 € ročne
+ úspora času – bicyklom mi cesta trvá v špičke cca. o 20 minút denne menej ako trolejbusom a o 10 – 15 minút autom.
Howgh!
