Treska... (ešte som ani nezačala písať a už slintám ako pes s maniodepresiou) je medzi mojimi obľúbenými jedlami spolu s foie gras a segediňákom v topke. Má zvláštne postavenie už aj z toho dôvodu, že sa k nej viaže množstvo príhodičiek z môjho života.

Prvýkrát som jej existenciu zaregistrovala v školskom bufete na strednej. Vreckové mi dávali rodičia v závislosti od mojej poslušnosti, preto som nemala žiadne a mala som tak problém kúpiť si tento zázrak. V dobe ľadovej sa balila do celofánu. Keď sa mi podarilo dostať k pár drobným, vyrazila som do bufetu, vyslovila želanie: „Prosím si tresku s rožkom“, a ukázala svoje finančné možnosti.

- To je tak na jeden rožok a päť dekov tresky. Kvôli tomu sa mi neoplatí špiniť celofán. Nechceš to lyžičkou rovno do huby? - smiala sa mi predavačka. Pocit hanby, našťastie, prehlušil ohromujúci gurmánsky zážitok.

Jemné mäsko z treskovitých rýb, ktorého buket sa rozvinie pri správnom servírovaní, to znamená v žiadnom prípade nie teplá treska (vtedy sa ušľachtilá vôňa rýb mení na smrad rybiny v špinavom prístave alebo na... omg, to neviem ani napísať), ale správne zachladená, dobrý gurmán zacíti aj chuť mrkvy, cukety, cibuľky a kompozíciu doplní jemná majonéza (pre prahnúcich po vedomostiach – majonéza ochutená zeleninou je remuláda, preto bratislavský kuchár Julius Boško, ktorý recept v roku 1954 vymyslel, ju nazval treskou v remuláde).

Prečo nám Slovákom treska tak chutí? Od nejakého experta som vyštráchala, že vraj za tým je dobre vyskladaná kombinácia jej chutí – slanosť, kyslosť, sladkosť. Zhrnieme si to – my Slováci sme nenažraní. Všetky chute naraz.

Pred pár rokmi ma navštívili priatelia žijúci dlhé roky v Kanade a prvé, po čom prahol ich žalúdok, bola treska, ktorá v nich evokovala pocit domoviny. Ivo si kúpil v najbližšom obchode polkilové balenie, vytiahol lyžicu a pustil sa do nej vzdychajúc pod silným náporom emócií. Neviem, koľko k tomu zjedol pečiva, ale toho pol kila fakt dal. Oh yeah, sám a bez tréningu!

Treska ma sprevádzala celé tehotenstvo. Tí, čo ste už boli tehotné alebo spolutehotní (aby som nediskriminovala mužov) viete, aké čudesné chute majú ženy v tomto stave. Od chuti na kyslé až po sladké, zožrali by aj omietku. Treska je v tomto ideálna, ako som spomenula vyššie, obsahuje viac chutí a tak som ustavičným tréningom zvyšovala jej dávky. Môj osobný rekord bol štyridsať deka a štyri rožky (kto dal viac, predveďte sa v diskusii).

Fajnotu v remuláde napchám do seba aj vtedy, keď idem cvičiť jogu, čo je dôkazom môjho hlbokého vzťahu k treske. Niektoré cviky totiž nemožno cvičiť s preplneným žalúdkom, napríklad takú Uḍḍiyāna Bandhu. Len čo jogamajster zavelí, že ideme na „udianu“, znalý mojich stravovacích návykov, otočí sa ku mne a len sa stručne spýta, či to ani dnes nedám. No nedám. Najčastejšou prekážkou býva práve oná slovenská lahôdka, ktorá sa s indickou špecialitkou veľmi nekamaráti, zbytočne jej dávam prednášky o multikulturalite v záujme koexistencie diferentných kultúr. Tak sa jogín len smutne spýta, koľko rožkov som k tomu dala a vťahuje si brucho sám.

Keď začriem ešte hlbšie do môjho vnútra (nemyslím na orgány pod žalúdkom, ale na dušuuuu), tak som kedysi odmietla trvalé pracovné ponuky do zahraničia možno aj z toho dôvodu, že by mi veľa ľudí a vecí zo Slovenska chýbalo. Medziiným aj treska v remuláde. Fakt by som nedokázala dať pri návšteve domoviny ako Ivo pol kila na jeden šup.