Príbeh medveďa Wojteka je dosť známy, až som rozmýšľal, či o ňom vôbec písať, ale nie sú články.
V roku 1942 našiel v Iráne miestny chlapec niekoľkomesačné mláďa medveďa sýrskeho (svetlosrstý poddruh medveďa hnedého). Medvieďaťu zastrelili matku lovci. Jedna poľská dievčina, ktorá akurát išla okolo s pár poľskými vojakmi nedokázala odolať medvedím očkám. Presvedčila mladého poručíka, ktorý zas nedokázal odolať očkám 18-ročnej Irenky a živého plyšáka od chlapca kúpil (za pár konzerv a švajčiarsky nožík). Prvé tri mesiace sa o mláďa starala sama Irenka, ale potom ho darovala poľskej 22. zásobovacej rote. Úlohou tejto jednotky bolo zásobovať muníciou delostrelectvo, takže sama sa do priamych bojových stretov obvykle nedostávala. Preto si mohli dovoliť aj také hovadiny, ako chovať živého maskota.
Medveď dostal meno Wojtek (Vojtech - tešiteľ vojska). Zo začiatku odmietal potravu, tak ho museli ručne vypiplať cez sklenenú fľašu od vodky naplnenú mliekom. Do hrdla fľaše napchali vreckovku a tak ho kŕmili. Medvieďa sa dostalo z toho najhoršieho a naučilo aj na inú stravu. Nakoniec zbaštilo skoro všetko, čo mu kamaráti ponúkli. Kolegovia z jednotky si odkladali zo svojich prídelov sušené ovocie, med a marmelády a kŕmili nimi Wojteka.
Keď si zaslúžil, tak mu ponúkli aj pivo, ktoré vždy vypil s pôžitkom. Kvôli začiatkom so sklenenou fľašou aj v dospelosti pil najradšej zo skla. Aj medveď vie, čo je dobré. Okrem toho každé ráno dostal šálku kávy, ktorú do seba s radosťou kopol. Ako správneho chlapa ho naučili aj na cigarety. Keď mu ju niekto pripálil, tak ju vraj vyfajčil, ale s veľkou obľubou ich zvykol aj zožrať.
Wojtek sa čoskoro stal obľúbencom a neoficiálnym maskotom celej 22. zásobovacej a priľahlých jednotiek. Naučil sa zodvihnutou labou odpovedať na salutovanie. Na nástup napochodoval po zadných. Veľmi si obľúbil jazdu na nákladiakoch, najradšej sa vozil namieste spolujazdca. Síce mal svoju drevenú klietku, obvykle aj tak spal v stane medzi vojakmi. Využívali ho ako univerzálny vankúš a ohrievač v jednom. Vo chvíľach voľna mali ešte jednu zábavku, zápasenie. Vzhľadom na to, že pri konci africkej kampane mal už skoro dva metre a vážil dobre cez sto kíl, tak bol neporaziteľný šampión. Zápas väčšinou dopadol tak, že vyložil predné laby súperovi na ramená, zhodil ho na lopatky, postavil sa nad neho a začal mu oblizovať tvár. Tento trik sa naučil od svojho najlepšieho kamaráta, psa jedného z dôstojníkov.
Wojtek prešiel s 22. celú Afriku. Keď sa mala jednotka nalodiť a pokračovať v bojoch v Európe, tak nastal problém. Wojtek nedostal povolenie na prepravu, armáda predsa nie je holubník. Len tak zbytočne prevážať obrovského medveďa nemá opodstatnenie. Jedna vec je prepašovať načierno na loď psa alebo mačku. Ale medveď teenager je niečo úplné. Poliaci sa však nenechali rozhodiť. Wojteka oficiálne naverbovali do armády. Dostal hodnosť vojaka, číslo, známky, žold, vojenskú knižku. Keďže všetky papiere sedeli, úradníci nemohli povedať ani pol slova a medveďa na loď pustili. Túto cestu si na rozdiel od auta neužíval a celú ju pregrcal. Predpokladám, že podobne si cestu neužívali ani jeho kamaráti, ktorí bývali vedľa neho.
Po vylodení sa 22. zapája do známej bitky o Monte Casino. V nej sa mimoriadne vyznamená aj Wojtek. Teraz by som veľmi rád napísal, že mu dali na hlavu britskú prilbu, na hrudník improvizované brnenie z panciera tanku PzKpfw V Panther, do jednej laby dvojhlavňový rýchlopalný kanón a na druhú prídavné oceľové pazúry a sám kosil nepriateľov po desiatkach, ale bohužiaľ nie.
Až taký drsňák nebol. Ale napriek tomu prispel svojím dielom. Kým vždy 4 chlapi z jeho jednotky nakladali a vykladali z nákladiakov 50-kilové bedne s delostreleckými granátmi, Wojtek robil to čo vedel najlepšie. Napodobňoval ľudí. Začal tie bedne nosiť sám. Bol v tom o dosť rýchlejší ako ľudia, takže ho za odmenu povýšili na desiatnika. Medveď nesúci delostrelecký granát sa dostal aj do znaku 22. zásobovacej.
Po vojne bola jeho jednotka presunutá do Škótska, kde čakala na demobilizáciu. Wojtek sa samozrejme stal obľúbencom miestnych. Po rozpustení 22. sa jej bývalý veliteľ dohodol s riaditeľom Edinburghskej ZOO, že si medveďa nechajú, budú sa o neho vzorne starať a za žiadnych okolností ho nepošlú preč.
Počas Wojtekovho pobytu v ZOO sa veľmi často stávalo, že nejaký z jeho bývalých kolegov preskočil do medvedieho výbehu. S medveďom si k údivu ostatných návštevníkov pozápasil. Potom si spolu sadli a dali si spolu pivo a cigaretku. Samota (a značne obmedzené prídely piva, kávy a cigariet) však mala pre medveďa zvyknutého na neustálu spoločnosť ľudí negatívne následky. Začal byť nervózny a podráždený. Keby v tej dobe existovali zvierací psychiatri, tak by možno zistili, že začal trpieť depresiami. Zomrel vo veku 22 rokov, (v prírode sa medvede dožívajú obvykle 25-30 rokov v zajatí kľudne aj cez 40).
Hlavne v Poľsku a Škótsku je doteraz veľmi známy, má niekoľko sôch a je o ňom kopec piesní a vraj aj pár filmov.
