Poznáte Murphyho zákon, že zub začne zásadne bolieť v piatok večer? Prípadne na Štedrý deň, Vianoce, či v deň odchodu na dovolenku – vyberte si.
Tak to nie je oveľa lepšie ani počas bežných dní. Hlavne ak ste si už na základnej škole vypestovali slušný level hejterstva voči zubárom – tzv. dentofóbiu.
Veď čo iné vám zostáva, ak prídete k zubárovi s kazom, ktorý on ani nezbadá, zato nájde iný, o ktorom ste pre zmenu nevedeli vy a pre istotu vám začne vŕtať do hornej jednotky, až kým sa nezačnete zvíjať od bolesti. Akoby zázrakom, keď už sa hlbšie ponoriť do kresla nedá a inštinktívne sa z neho začnete driapať nahor, je kaz úspešne zlikvidovaný a môže začať dorábanie bielej plomby. Ťažko presne povedať aké dôvody viedli pani zubárku k tomu, aby sa rozhodla vyskúšať túto prevratnú novinku tej doby práve na útlej a plachej školáčke, ale súdružka z NDR niekde zjavne urobila chybu a ja som dostala zápal okostnice.
A tak som sa dostala do kresla jedného údajne skvelého zubára, ktorý mi túto nepríjemnosť liečil zhruba dva mesiace. Tento pán zubár bol možno dobrý odborník, ale z ľudského hľadiska, by som ho skôr radila ku príslušníkom ZJVS. Tiež totiž nebol veľkým fanúšikom injekcií proti bolesti. Tak som si raz dovolila od bolesti odpadnúť. Okrem faciek jeho hysterickej sestričky som po precitnutí od neho vyfasovala ešte aj pucung, že on nemá čas na to, aby ma kriesil. Pri ďalšej príležitosti mi pre zmenu zatlačil jazyk do hrdla tak hlboko, že ma v podstate takmer zadusil a po mojej takmer márnej snahe zostať medzi živými a námietkam, že neviem dýchať, som dostala odporúčanie, aby som dýchala nosom. Asi by mali na tej medicíne začať vyučovať aj anatómiu.
Medzi moje ďalšie zážitky, ktoré mi pomohli vyšľachtiť moju fóbiu voči zubárom sa radí trhanie nervov zo zuba a ako inak, opäť bez anestézie. V ďaľšom prípade šlo už o trhanie samotného zubu, navyše piatok trinásteho. Chúďatko zub sa totiž nezmestil kvôli môjmu malému chrupu do radu a tak si rebelantsky vyrástol úplne mimo. Tým sa počet mojich dobrodružstiev začal približovať čestnej cene v kategórii „Obete stomatológie“.
Odvtedy však už pretieklo veľa vody a iných tekutín v Dunaji do misky na vypľúvanie slín a natrafila som na zubára, ktorý aj keď neexceluje, ale aspoň nie je mäsiar so sadistickými sklonmi a fóbiou z anestézie. Navyše je mladý, pekný, modrooký a drahý. Zato má viacero vecí spoločné s ostatnými zubármi:
- má rovnaký problém s videním zjavného kazu
- pýta sa otvorené otázky, keď má človek tapacírovanú hubu dvadsiatimi tampónmi, odsávačom slín a vyschnutý jazyk
- pracuje so svojim šiestym zmyslom, vďaka ktorému presne vie, kedy začala účinkovať pichnutá anestézia a suverénne sa pustí do výkonu svojej práce. Na výhrady zásadne reaguje vetou: „Už by to nemalo bolieť“ a vo svojej práci svedomito pokračuje ďalej.
Keďže o zuby je potrebné starať sa aj preventívne a nie chodiť k zubárovi, až keď zub bolí, nie zo srandy sa vymyslela funkcia dentálneho hygienika.
To je taká teta, ktorá odstraňuje zubný kameň zo zubov tak šetrne, že jednak má pacient nie iba vnútorný pocit, že prišiel spolu s kameňom aj o sklovinu a ďasná, ale tento pocit potvrdí aj vizuálny kontakt s vlastným odrazom v zrkadle. A to, keď sa stretnete s osobou, ktorú sa vám zdá, že ste ráno už v kúpeľni videli, len ešte nebola na raw-food-paleo strave (to je ten prípad, keď vyzeráte, akoby ste zjedli polovicu surového mamuta). Našťastie aj táto teta dodržiava hygienické pravidlá a má natiahnuté gumené rukavice. Nechce si predsa zašpiniť ruky vašimi slinami, baktériami z mobilného telefónu, do ktorého ťuká pred a počas výkonu svojej práce alebo nečistotami zo zdravotnej dokumentácie, ktorá jej práve pred chvíľou úspešne padla na zem. Ešte to tak!
Na zle hojacu sa natrhnutú pusu odporúča masť Framykoin 9 z 10 obetí dentistov.
