Všemocná Salus (áno s S, krížovkári potvrdia) a nadpozemský R.K. mi je svedkom, že tento článoček som mal nachystaný skôr, než Ivanine trápne sťažnosti, že umieranie v nemocnici je nepohodlné. Predbehla ma. Ale potom si vravím - neva! Veď prečo tú tému nerozvinúť. Ray dáva filmíky, Ľubo dáva hudobné skvosty, tak ja dám poviedočku na tento týždeň.

 

Bolo to takto:

 

15. mája 2010

V to ráno som sa zobudil. Nenechajte sa zmiasť pozitívnou prvou vetou. Mal som pocit, že som sa zobudil v trenažéri ruských kozmonautov. Pokus ísť na WC sa skončil váľaním sa pod posteľou a pocitom tepla v pyžame. Chcel som najprv volať Marianum, či majú voľné hrobové miesta, ale keďže milujem ofinku a račkovanie ministra Uhliarika, skúsil som slovenské zdravotníctvo. Dobre, dobre, dnes už viem, že Marianum by bola správnejšia voľba. Zavolal som teda pohotovosť. V ušiach mi síce drasticky hučalo, ale zreteľne som počul, že už idú.

 

16. mája 2010

Neprišli. Prebral som sa pod posteľou. Pyžamko už teplé nebolo. V hlave mi stále hučalo, ako keby sa v nej stokrát naklonoval Kuly. Volal som na pohotovosť znova. Zrazu sa to preplo a ozvalo sa: "V mene spoločnosti Penta vás vítame na zákazníckej linke akciovej spoločnosti „Prvá záchranárska a.s.“. Ak voláte kvôli akciovej ponuke služieb Umri dnes, Fraktúra mini, alebo Hemoroid expres, stlačte jednotku. Ak voláte kvôli informáciám o sadzobníku úplatkov, v zdravotníckych zariadeniach, stlačte dvojku, trojku, štvorku, alebo sedmičku. Ak voláte kvôli tepnovému krvácaniu, stlačte si to palcom. Ak voláte kvôli stavu, vyžadujúcemu operáciu, zvoľte deviatku, spojíme vás s operátorom. Ak voláte kvôli nahláseniu nefunkčnej pohotovostnej služby, stlačte deviatku. Ak máte sťažnosť na vášho lekára, zadajte 18 miestny kód: 4 Dé 8 Ká 2 Cé 4 5 eN 1 3 Pé 6 X 5 Zet 6 5 É 1 9 A." Potom nasledovala stále dokola midi verzia malej nočnej hudby od Mozarta...

 

20. mája 2010

Prešli štyri dni. Štyri dni mi trvalo, kým som vyliezol na posteľ. Žiadna sanitka. Volal som. Stláčal deviatku. Aspoň stokrát. Ale vždy sa ozvala tá odrhovačka z 18-eho storočia.

 

25. mája 2010

Už sa cítim obstojne, dnes som sa konečne vykakal, zajtra už snáď aj vstanem z postele. Pravidelne volám na pohotovosť. Nenávidím Mozarta!

 

1. júna 2010

Volali mi z práce. Zajtra musím prísť, lebo kolegovia sa bezo mňa nevedia pohnúť. Chýba jeden do partie na Call of Duty a ekonomické oddelenie vedie. Prvý krát som našiel silu a pri telefonáte na pohotovosť som zložil skôr, než sa ozvala odrhovačka toho viedenského hochštaplera. Už im nezavolám. Zajtra idem do práce. Duty is calling!

 

13. júna 2010

Trinásty deň v práci. Pri návrate domov stála pred našim domom sanitka. Statní saniťáci sa ma spýtali: „Hej, moj pekný, nevíš, de tu býva nejaký dekel, čo nám furt vyvolával?“ Povedal som, že zrejme myslia mňa a hneď ma začali sácať do sanitky. Protestoval som, že mi už nič nie je, ale tí vyholení mládenci s potetovanými rukami začali revať: „Ja ti dám, že neni! To sme sa sem akože aj tuto s Malým rezňom drbali zbytočne? Šak povedz, Malý rezeň!“ 

 

-„Ale, neser sa s ním, Kyselina, opečátkuj mu fejs tonfou, nech majú doktori čo zašívať!“

 

Až potom som si všimol, že spod bielych plášťov im vykúkajú uniformy SBSkárov. A rovnaké logo orla, aké mávajú SBSkári, je aj na sanitke. Dohodli sme sa. Dal som im peňaženku a mobil, a sľúbil som, že zajtra prídem do nemocnice sám. Odišli.

 

14. júna 2010

Mám rád poriadok a tak som bol na druhý deň ráno pred nemocnicou na Antolskej. Po hodinke hľadania parkovacieho miesta v okolí nemocnice som nakoniec zaparkoval. Pri Kauflande. V Rusovciach. Tých pár kilometrov k nemocnici som prebehol rezko, aspoň som sa prevetral. Škoda, že tesne pred bránou ma rezko nabralo nejaké biele SUV nejakého pána doktora. Aspoň myslím, že to bol doktor. Lebo normálni mafiáni mávajú tenšie zlaté reťaze. Potom som ocenil šikovný nápad architektov, ktorí vyriešili vstup do nemocnice cez nejakých 326 schodov. Je to výborná prevencia srdcovo-cievnych chorôb. Veď práve po prevencii sa dnes v našom zdravotníctve najviac volá. Po ceste hore som sa posmieval lenivým dôchodcom, ktorí sa snažili ulievať a po každom treťom schode stáli, ako tučný Fero pri dvanásťminútovke na gympli. „Takto teda nee, moji zlatí! To sa potom nečudujte, že ste furt chorí!” - kričal som na nich. Pri vchode stála najdôležitejšia osoba v každej nemocnici. Kontrolórka zdravotných kartičiek. Mala veľký elektrický obušok a kričala na ľudí, ktorí k nej spínali ruky. Napríklad: „Vy sem nepatríte!“, alebo: „Túto poisťovňu my neakceptujeme!“, alebo: „Zbaľte si tie črevá človeče a choďte vykrvácať do Ružinovskej!“

 

Keď som sa k nej prebil, zarevala mi do ucha: „Máš na kartičke nečitateľné rodné číslo! Vypadni!“ Ale keď si všimla, že do kartičky som vložil 5 eurovku, začala vrieskať: „A čo si ty myslíš, že my sme tu zvedaví len na úplatky?“ ...a pokračovala: „Veľmi správne! Poďte ďalej!“

 

Otvorili sa predo mnou sklenené dvere a ja som rýchlo vbehol dnu, aby som nepočul zúfalé búchanie starcov a matiek s deťmi na vchodové dvere. Našiel som svojho lekára a posadil som sa v preplnenej čakárni na jediné voľné miesto. Po troch hodinách Angry birds mi došla baterka v mobile. Keď som dvihol hlavu, vidím - osadenstvo čakárne s priemerným vekom 160 rokov sa vôbec nezmenilo. A pribudli ďalší otrhaní penzisti. Ale dovnútra stále ľudia chodili, a bez čakania. Spýtal som sa najbližšieho dôchodcu, čo to má znamenať. Nereagoval.

 

Za chrbtom sa mi ozval chrapľavý hlas: „Ten už to má dva dni za sebou. Čakal tu už od Vianoc.“ Obzrel som sa. Povedal to dôchodca, ktorý bol zrejme veľmi skúsený, takpovediac mazák. Ležal v spacáku, na karimatke a ohrieval si konzervu na kempingovom variči. „A na vašom mieste by som si sadol inam“, povedal. Až potom som si všimol, prečo bolo moje miesto voľné. Sedel som na mŕtvole akejsi babičky. Ten károvaný poťah kresla bol jej kabátik. Mazák mi vysvetlil aj to, že: „Dovnútra bez čakania chodia tí, čo si môžu dovoliť časenku!“ Keď som zistil, koľko to stojí, pochopil som, prečo je vo vestibule nemocnice záložňa. Odovzdal som mobil a dva zlaté zuby a kúpil som si vytúženú prednostnú časenku, ešte na ten istý deň!

 

Docent Kornel Korupta bol fajn chlap. Škoda, že som ho videl len od chrbta. Hral Call of Duty, ani sa na mňa nepozrel. Na chrbte mal nápis Cicinicilin product of MERK g.m.b.h.. Na stole mal perá s nápisom Cicinicilin, hlavičkové papiere s nápisom Cicinicilin, notebook s nápisom Cicinicilin a sestrička mala za chrbtom veľké LCD, na ktorom bežala reklama na Cicinicilin. Chcel som mu vysvetliť, že mi už nič nie je, ale sestra ma zahriakla, že: "Dnes všeobecní s patológmi." Doktor pomedzi streľbu z M16ky odsekol, že ma musia prijať do nemocnice a urobiť vyšetrenia. Sestrička mi dala recept na lieky, ktoré mám zatiaľ užívať. A že je tam doplatok 100€. Bol to Cicinicilin. Nemusím zdôrazňovať, že ma to neprekvapilo. Mám si ho vyzdvihnúť v lekárni Cháron, v Záhorskej Bystrici. Protestoval som, či sa nedá aj bližšie. Namiesto odpovede zarevala: “Ďalší!!” a do ordinácie vtrhlo zo desať deduškov, ktorí sa navzájom škrtili a predbiehali jeden druhého.

 

21. júna 2010

Je to už týždeň. Nikto z nemocnice sa doteraz neozval. Len ma pobavilo, že lekáreň Cháron vlastní Magister Karol Korupta, ktorý vyzerá celkom ako môj doktor. Svet je plný náhod. Chystám sa na svoj pobyt v nemocnici. Ešte nikdy som v žiadnej nebol. Zisťoval som, aké skúsenosti majú moji známi. A... pre istotu som začal pozerávať Ultimate Survival.

 

29. júna 2010

Dva týždne a stále nič. Volal som do nemocnice. Spýtali sa ma, cez koho to mám vybavené. Ja, že cezo mňa. A oni sa smiali. Mám čakať...

 

14. júla 2010

Z nemocnice sa mesiac nikto neozval a už som aj zabudol, že mi niečo bolo. Vďaka Ultimate Survival som sa veľmi zlepšil v Call of duty. Celý čas čakám zákerne ukrytý v bruchu mŕtvoly veľkého mudžahedína a odtiaľ strieľam po kolegoch. Stále ma nenašli. Nenávidia ma.

 

17. júna 2011

Hurá! Presne po roku mi volali z nemocnice! Majú termín! Zajtra ráno mám nastúpiť a hneď mi urobia odbery. Vzrušujúce!

 

18. júna 2011

Môj prvý deň v nemocnici. Poučil som sa a do nemocnice som dorazil peši. S dvoma veľkými ruksakmi. Auto som aj tak predal, aby bolo čo dať do obálok. Mal som zistené, ako to v zdravotníctve chodí a tak som pripomínal niečo medzi poštárom a predajňou Delikateso. Plný kabát obálok s bankovkami a ruksak plný fľašiek a káv a bonboniér. V druhom ruksaku som mal najdôležitejšie veci potrebné na prežitie v nemocnici: Trvanlivá strava, hygienické potreby, WC papier, príbor, hrnce, varič, zdroje svetla, prenosný chemický záchod a pre istotu aj ruskú posteľ. A hlavne - lekárničku! Ak by som tam nedajbože ochorel.

 

Odbery mi naozaj urobili okamžite. Odobrali mi aspoň polovicu obálok ešte skôr, než som sa dostal na izbu. No...izba. Malo to štyri steny, to je všetko. Aj omietka už opadala, keď do nej pacienti vyrýpali čiarky, aby aspoň tušili, ako dlho tam už sú.

 

Keď som sa zložil na slame v rohu, sestrička mi prišla vynadať s takým vychodňarskym akcentom, že Mojsej by bol oproti nej Karol Machata: „Možete mi vysvetliť, prečo ste sa neohlásili na izbe sestier?!“ Povedal som, že som nevedel, ona že som debil a ja že: "Nech sa páči káva." Odišla.

 

Moji spolubývajúci, všetci ôsmi, boli našťastie v pohode. Nerušili. Pripomínali Ramzesa tretieho. Ležali s otvorenými ústami. Celý deň. Našťastie už ani veľmi nekadili. Nemali z čoho. Kŕmiť ich už dávno prestali, na to sestričky nemajú čas.

 

Zohrial som si trenčiansky párok s fazuľou a čakal čo bude. A bolo. Sestrička mi prišla vynadať: „Možete mi vysvetliť, prečo ste si neboli po lieky?!“ Tak som si šiel po lieky. Tam mi vynadala druhá sestrička s akcentom, ktorý som tipoval na Ružomberok: „A ty čo sem lozíš? No čo lozíš na izbu sestier?!“ Povedal som, že chcem lieky. Na to sa po miestnosti rozliala veľká tučná hlavná sestra. Mala fúzy špinavé od čokoládovej bonboniéry, prízvuk od Štúrova a hlas Barryho Whitea: „Jaké lijéky ty kceš?! Jaké lijéky!!? Ty ešte nemáš po vyšetrenijách, jóvan? Máš zajtra! Jóvan?!“ Keď ma potom chcela udrieť, utiekol som na izbu. Bola už tma. Tak som do lampy v izbe zašróboval žiarovku, čo som si doniesol z domu. Sestrička mi prišla vynadať, že: „Či som dzignuty, že prileťa komare!“ Dal som jej kávu. Odišla.

 

Pred zaspaním som si krátil čas vymýšľaním mien známych múmií faraónov pre mojich spolubývajúcich. Ramzes, Chufev, Tutanchamón, alebo Džoser. Tomu som aj vymyslel básničku: Džoser, Džoser, Džoser, hlavne sa neposer.

 

19. jún 2011

Džoser ma sklamal hneď ráno. Smrad ma zobudil. Čakal som na rannú dávku nadávok. Sestrička od Ružomberka ma sprdla, ako sa patrí: „A čože sa tu vyvaľuješ, mrochta jedna! Už si mal byť na odbere!“ Odobrali mi 20€ - ako doplatok na gastroskopiu a kolonoskopiu.

 

Vyšetrenia boli v pohode. Kolonoskopia je také jemne bolestivé vyšetrenie, keď vám doktor do ri..., do hrubého čreva strčí svoj veľký hrubý čierny... hadicu. Zažartoval som s doktorom, že je môj prvý a získal môj venček. Ale nepočúval ma. Po celý čas telefonoval s chlapmi, čo mu prišli zložiť štrk a cement. Priznám sa, že vyšetrenie sa mi miestami celkom páčilo. Už asi nebudem nadávať na Horjána. Alebo menej. 

 

Potom som mal vyšetrenie žalúdka. To spočíva v tom, že do vás strčia tú istú veľkú čiernu hadicu, len do opačného konca (do úst). Spýtal som sa, či ju netreba aspoň opláchnuť. Oni že nie, že je to nadštandard, ktorý moja poisťovňa neprepláca. Tak som dal sestričke Toffifee a aspoň to utrela buničitou vatou.

 

Večer mi prišla sestrička vynadať. Len zabudla kvôli čomu a tak odišla. Ušetril som kávu. Na večeru som si ohrial lanšmít. Kým som zaspal, modeloval som si z tej hmoty, čo nám priniesli na večeru. Mám pocit, že Chufevovi odpadlo ucho. Vymodelujem mu nové.

 

20. jún 2011

Tretí deň v nemocnici. Keď mi ráno sestrička nadávala, nepočúval som ju. Aj keď som bol z Ultimate Survival slušne otrlý, vydesilo ma, že Chufevovi odpadla hlava. Sestra revala, že to sa mu už pár krát stalo, ale potrebujú mať obsadené lôžka kvôli poisťovniam. A nech sa do iných pacientov nestarám. Čaká ma vraj veľmi drahé vyšetrenie, tak si to mám vážiť. A dať jej Jacobsku.

 

Vyšetrenie bolo v pohode. Doktor Jozef Branisko mi pichol injekciu s nejakou látkou, aby bolo lepšie vidieť, čo je vo mne. Povedal som, že aj môj kamarát hudobník si dáva také injekcie, aby sa prejavilo, čo je v ňom. Doktor ma ale príliš nepočúval, pretože zvracal. Vždy, keď vstal zo zeme. Martell, ktorý som mu priniesol, totiž vypil na ex. Nuž čo, načo by sme im tie fľaše nosili, ak by sme si mysleli, že ich nevypijú?

 

Potom som ležal na lehátku v takom tuneli. Branisko povedal: „Ani sa nehni, inak si v pitchi!“ Potom sa ozývalo také tuc tuc tuc trrr. Podobné, ako to, čo si púšťa môj 15-ročný sused, len trocha nápaditejšie. Keď som sa po vyšetrení už pohnúť mohol a chcel som, nejako to nešlo. Doktor Martell mi zrejme napichol miechu. Potom niekam telefonoval a rýchlo pribehli udychčaní ďalší doktori. Tešili sa, že to stihli a fotili si ma mobilmi a strašne sa smiali. Potľapkávali doktora a váľali sa od smiechu: „Jožo ty si ale hovado! Ty si toho chuja úplne odpísal.“ Potom sa aj so mnou fotili, posadili si ma medzi seba, smiali sa na slinách, čo mi tiekli a strapatili ma. Potom odfotili pogrcaného Jozefa, ako stojí jednou nohou na mojom hrudníku a v ruke drží injekciu, ako pištoľ. Doktori sa smiali, že to bude super profilovka na fejsbúk. Niekto zasušil, že by to chcelo Cicinicilin. Po krátkom tichu sa všetci zase strašne rozosmiali. Hodili ma do vozíka a vystrčili na chodbu. Posledné, na čo si spomínam, bol veľký približujúci sa nápis SCHODISKO.

 

20. august 2011

Spal som dva mesiace. Som holý a oblečenú mám len plienku. Plnú. Veľmi plnú. Štípe to. A chce sa mi spať.

 

5. decembra 2011

Asi som spal zasa veľmi dlho. Som veľmi slabý. V izbe nikde nevidím môj ruksak. Faraóni sú tu všetci. Z chodby počujem reči o nejakom štrajku doktorov. Vraj nebudú pacientom venovať starostlivosť. To asi pacienti ťažko rozoznajú. Ale držím im palce. Majú to s nami ťažké. Končím. Myslím, že mi odpadlo ľavé ucho...