Piatok trinásteho
Robím, čo môžem, ale trinástka a piatok je strašidlo, ktoré spôsobí erupciu trapasov bez toho, aby som sa o to výrazne pričinila. Proste to tak príde. Vojdem do kúpeľne, dlho sa sprchujem horúcou vodou, aby som zo seba zmyla prach ciest a smútok za domovom. Keď ma začnú štípať oči, chaoticky siaham po osuške, zavadím o poličku s toaletnými potrebami domácej pani a všetko sa na mňa doslova zosype. Šampóny, mydlá, obava z dvoch cudzích hyperaktívnych detí, únava. Snažím sa poutierať si oči, aby som mohla vidieť, pary tam je toľko, že ani zrkadlo nevidieť, narazím pritom do umývadla, chytám do rúk niečo mazľavé, vyletí mi to z rúk ... Dianie v kúpeľni sa na niekoľko sekúnd zastaví. Nie som schopná pohybu. Počujem zlovestný zvuk a už tuším, čo som spôsobila.
No a takto som sa hneď na začiatku svojho pobytu zoznámila nielen s rodinou, ale aj s hasičmi, na ktorých majú napojený dom. Kto mohol tušiť, že senzor na dym funguje aj na paru. Prišli rýchle, čo mohlo domácu pani potešiť, že testovací proces úspešne prebehol. A pri rozlúčke nám všetkým aj ruky podávali, takže to bolo priateľské stretnutie. Navyše, všetci vieme, ako fungujú piatky trinásteho. Mne sa fakt nedá nič vyčítať.
Ďalší piatok
Chvalabohu, nie je trinásteho. Ale je piatok. Polovičná smola. Možno dnes príde len polovica hasičského zboru. Nie, žartujem, hádam sa mi už nič také nestane. Po dome sa pohybujem opatrne a s deckami nie je žiaden problém. Som sama ako také dieťa, veľa sa spolu smejeme a dokonca sú chvíle, keď ma aj poslúchnu, takže všetko je v absolútnom poriadku.
Som rada, že som tu. Musela som z domu odísť, po bratovej smrti sa v ňom nedalo dýchať. Vedeli sme, že sa to raz skončí, dokonca som si chvíľami myslela, že budeme pociťovať úľavu a vyrovnanie sa s jeho odchodom, ale nebolo to tak. Na odchod sedemnásťročného chlapca sa nedá pripraviť, aj keď sme na to mali veľa rokov.
Tieto decká sú ale fakt bláznivé. Stále by niečo jedli, nestíhame im plniť chladničku. Vždy ma omráči, keď ju otvorím, pretože na takúto chladničku som nebola zvyklá. Väčšinou boli buď naši v práci alebo v nemocnici a v tej našej bolo preto len maslo, tavený syr a zamrazené rožky. Asi budem tavený syr do konca života nenávidieť. A tu je toľko jedla, že často stojím celé minúty a čumím do nej. Nie je to úchylné mať toľko jedla?
Deň končí a ja si šťastná môžem uvariť čaj. Vyberám si fantastickú veľkú sklenenú šálku a zalievam zelené lístky vriacou vodou. Bola to absolútna pohoda, kým ju nenarušila voda. Vo chvíli, keď sa šálka naplnila po okraj, praskla a dno z nej odpadlo. Aj mne sa chcelo odpadnúť, ale musela som ratovať horúcu vodu valiacu sa zo stola na perzský koberec. Počas tejto akcie ma, samozrejme, prichytila domáca pani, chytala sa za hlavou, zhlboka dýchala a po tom, čo som sa jej tisíckrát ospravedlnila, povedala, že to sa stáva, hlavne, keď sa použije na čaj drahá šálka určená na dekoráciu.
Pondelok
Nie je ani piatok, ani trinásteho, ale už zrejme sa k trapasovým dňom pridal aj sviňa pondelok. Včera mi volali naši. Je im za mnou smutno, veď už majú len mňa. Hovorím im, že však tých pár mesiacov rýchle ubehne.
Ráno som zaspala, prebudila som sa na to, že niekto mi triasol plecom. Strašne mu vynadám a vzápätí na to sa teším, že títo Angličania nevedia vôbec nič po slovensky, lebo by ma za tú spŕšku nadávok zrejme na hodinu vyrazili. Samozrejme, keď sa pýtali, čo som to hovorila, povedala som, že som nadávala na budík, ktorý ma nezobudil.
Rozospatá som vletela do kuchyne a snažila sa dobehnúť zameškané. Mliekom som zaliala kávu a vriacou vodou ovsené vločky, všetko naopak. Takto sa to ťahalo so mnou až do obeda. Do zeleninového šalátu dávam paradajky sparené a ošúpané, keďže domáca pani nemôže jesť zo zdravotných dôvodov šupy z paradajok. Neprajem nikomu vidieť jej oči veľké ako diery do vesmíru, keď pichla vidličkou do šalátu a z vidlíc viseli franforce šupiek a tie moje, keď som si predstavila, čo putovalo do koša.
Dnes poobede majú domáci veľa práce vo svojej firme, budem celý deň s deťmi a budem ich aj uspávať. Oboch rodičov to trápi, chodia za deťmi, objímajú ich a sľubujú, že to len dnešný deň je taký a vynahradia im to. Domáca pani mrkne veselo na mňa, že určite sa trapasmi postarám deckám o program.
Páči sa mi to, ako im je ľúto, keď nemôžu byť s deťmi. Keď moji rodičia prišli z nemocnice, mama sa zavrela do izby a plakala až dovtedy, kým nešla spať. Otec ticho sedel. Strašne som si priala, aby mi porozprávali, čo je s Viktorom, ale nebolo im do reči. Niekedy som si pripadala, ako by som im bola na príťaž. Oveľa lepšie bolo, keď bol brat doma. Bol rovnako bláznivý ako ja. Je to zelené a má to hodinky, čo to je? Čo si hlúpa, keď to nevieš? Však sopeľ ide z birmovky, rehotal sa. Dokázali sme si vymýšľať celé dni rôzne hry, bili sme sa, nadávali si a vzápätí na to sa uzmierovali a objímali. Posledné mesiace jeho života boli ťažké, mal veľké bolesti a nevedeli sme mu pomôcť. Zúrila som na celý svet a keď som mu menila plienky, najradšej by som tie sračky hodila do ksichtu ľudom, ktorí nám hovorili, že to určite bude dobré.
Decká šli spať neskoro, asi stále dúfali, že rodičia predsa len stihnú prísť za nimi predtým, než zaspia. Nakoniec obe zaspávali stískajúc plyšové hračky a moje ruky. Bolo to milé, dojalo ma to, aj keď dnes mi dali zabrať. Niekedy robia zlotu a keď zbadám, že ju robia zo zlomyseľnosti, nesmierne ma to vytočí a musím sa ovládať, aby som im nedala po zadku.
Sobota, posledný deň
Dnes cestujem domov, jupíííí. Mám za sebou poslednú noc v Anglicku. Vraj sny z takýchto význačných nocí sú dôležité. Neviem, či tento sen bol dôležitý, ale bol smutný.
Snívalo sa mi o škôlke, do ktorej sme spolu s bratom chodili. Učiteľky chceli vyhodnotiť najšikovnejších škôlkarov, pripravili im balíčky so sladkosťami. Decká sa pretekali, ktoré zarecituje viac básničiek, rýchlejšie uprace hračky, zaspieva alebo zatancuje. Snažíme sa aj my, ale mám zvláštny pocit, že naša snaha bude zbytočná. Na konci dňa rozdávajú učiteľky balíčky. Viktor nedostane žiaden a ja vidím, že mu je do plaču. Pritúli sa ku mne a chveje sa. Nejaká postava príde ku nám, neviem, kto to je, v tom sne sa to nedá identifikovať, a povie mu: „Neboj sa, to bude dobré.“ My však obaja vieme, že to nebude dobré. Túto vetu mu hovorili často, je prázdna a nič neznamená.
Neviem si vyložiť tento sen. Teším sa však domov, aj keď si uvedomujem, že do obrazu môjho domova stále patrí môj brat, aj keď ho už niet. Bez neho to už nikdy nebude dobré.
Som zbalená, odchádzam. Decká revú, dospelí rátajú všetky škody, ktoré som v ich domácnosti napáchala. Nakoniec mi ale aj tak zaplatia viac, než sme boli pôvodne dohodnutí a ja ani neviem, čím som si to zaslúžila. Asi chcú, aby som sa viac nevrátila. :-)
Dodatok:
Som vďačná svojej priateľke M., že mi zverila do rúk svoj denníček-trapasníček s rizikom, že z neho budem čerpať pri písaní článku do Dailymalu. Text je, samozrejme, beletristicky upravený, ale všetky udalosti v ňom sa stali tak, ako som ich opísala. Niekedy ani človek nevymyslí to, čo dokáže sám život.
