Daniel Roxo - Biely diabol

This is Africa - TIA.

Univerzálna odpoveď na každú africkú zvláštnosť. 

Daniel "Dany" Roxo (čítaj Rchoššo, ak neveríš, hoď to do translatora) sa narodil v Portugalsku v roku 1933. Ako strávil detstvo neviem, história sa o neho začala zaujímať, až keď bol dospelý. V 18 rokoch sa presťahoval do portugalskej kolónie - provincie Niassa (dnešný Mozambik). Chvíľku pracoval na železnici, najskôr ako náborár, potom ako predák a nakoniec ako úradník. To sa však nehodilo k jeho dobrodružnej povahe. Začal pre železničných robotníkov loviť zver ako zdroj potravy. Vďaka tomu sa naučil skoro všetko o buši. Okrem toho bol veľmi priateľský k domácim, učil sa ich nárečia a snažil sa preniknúť do ich spoločnosti. Nakoniec si jednu peknú domorodkyňu zobral za manželku.  Aj vďaka vynikajúcim vzťahom s miestnymi sa na železnicu vykašľal a postavil sa na vlastné nohy. 

Popis obrázka hovoril Roxo so svojou manželkou a 4 z jeho detí. Takže predpokladám, že ich mal viac. 

Nebol lovec v "európskom" slova zmysle. Čierni odnesú zásoby a vybavenie, ty si picneš pár zvierat, cvakneš fotky, odrežeš trofeje a ideš domov. Na to príliš miloval prírodu. Lovil so svojou skupinkou domácich kvôli obžive. Niečo zjedli, niečo predali. Traduje sa, že počas jednej výpravy naňho zaútočil leopard. Zrovna nemal poruke zbraň, ani nôž. Čo sa v takej situácii dá robiť? Prerastenú mačku za cenu pár škrabancov uškrtil. 

Ako stopár s povolením od úradov sa dosť často stretával s pytliakmi, ktorí sa mu srali do teritória. Pozeral sa na nich zásadne cez mieridlá a strieľal ich bez rozdielu farby a politického presvedčenia. 

Roxo s rodinou

Píše sa rok 1962 a ako všade vo svete, aj v Mozambiku sa pomaly chýli koloniálna éra ku koncu. Na rozdiel od susednej Rodézie nevyhlásili potomkovia Portugalcov nezávislosť. Naopak vyžobrali si prítomnosť portugalských vojakov, nech kolóniu udržia. Ako už vieme, počas studenej vojny bol boj za nezávislosť od kolonizátorov výdatne podporovaný komunistami a zotrel sa rozdiel medzi národnooslobodzovacím bojom a komunistickou revolúciou. Vzniká FRELIMO (Frente de Libertaçao de Moçambique, Fronta za oslobodenie Mozambiku, už sme ich spomínali v súvislosti so Selous Scouts) a v roku 1964 vypukne vojna. Jedna strana ju volá Zámorská vojna, pre druhú stranu je Oslobodenecká vojna. 

Roxove začiatky vo vojne sú vlažné. Najskôr pôsobil ako prieskumník a stopár. Robil sčítanie obyvateľstva v malých dedinách na kraji ničoho, zisťoval nálady miestnych a skúmal, odkiaľ prúdia do Mozambiku bojovníci FRELIMO. To,čo videl, ho veľmi nepresvedčilo, že by FRELIMO naozaj išlo o oslobodenie domorodcov a že by sa nejako snažili im pomôcť. A okrem toho vo veľkom masakrovali zvieratá v buši, aby mali čím nakŕmiť svojich bojovníkov. Bol frustrovaný z toho, že portugalské velenie nedokázalo využiť informácie, ktoré im dodával. Ak človek chce mať niečo spravené poriadne, tak si to musí spraviť sám. Požiadal miestnu vládu o možnosť založiť si vlastnú domobranu. TIA, vláde vôbec neprišlo divné, prečo by mal mať nejaký civilista vlastnú armádu. Stačilo im, že bude bojovať proti spoločnému nepriateľovi. Roxo zozbieral svojich lovcov a stopárov, pár dobrodruhov a dokonca aj bývalých členov FRELIMO a založil zhuba stočlennú skupinu Coluna Infernal (Pekelná kolóna). 

Coluna Infernal, všimnime si, že tu aj na väčšine fotiek má Roxo oblečenú československú uniformu, kt. zrejme oslobodil od FRELIMO. Strih si trocha upravil, ale stále to nie je také hrozné, ako keď ju niekto používa na zber čučoriedok! Nádych-výdych, zas som sa vytočil. 

Bolo to zhruba 10 rokov pred založením Selous Scouts. Ale Roxova taktika a výcvik boli podobné. Hlavnú časť výcviku tvorili zrýchlené pochody s batohmi plnými kameňov a trénovanie plíženia sa. Ak sa počas cvičenia niekto z jeho chlapov prezradil neopatrným hlučným pohybom, tak ho kolegovia zmlátili, pretože v ostrej akcii by ich to všetkých mohlo stáť život. 

Výsledkom bolo, že Coluna Infernal dokázala v rekordnom čase prekonať obrovské vzdialenosti, neporozovane sa priblížiť k nepriateľskému táboru, agresívne zaútočiť a po pár minútach sa stratiť. Ich situácia bola trocha skomplikovaná tým, že ich Portugalci nezásobovali zbraňami a výstrojou. Začínali iba so svojimi loveckými zbraňami a postupne si prilepšovali  zbraňami, ktoré ukoristili nepriateľom. Ináč klasika. Prezliecť sa za členov FRELIMO a prekvapivo zaútočiť. Prezliecť sa za dedinčanov, nechať sa trocha šikanovať FRELIMOm a potom prekvapivo zaútočiť a podobne. 

Roxo bol z tých veliteľov, ktorí viedli príkladom. Zúčastňoval sa všetkých akcií, vždy prvý, vždy so zbraňou v ruke. FRELIMO boli z Coluny posraní aj Roxo dostal samé lichotivé prezývky: Biely diabol, Lesný duch, Červená brada (Roxo je po portugalsky červený). Toto ináč nechápem. Prečo sa nepriateľom dávajú "drsné" a rešpekt vzbudzujúce prezývky? Ja byť jeho nepriateľom, tak by som sa snažil presadiť napr. Chlpatý chuj, Bezďák z lesa alebo tak. 

V roku 1972 vypísali na Danielovu hlavu odmenu 100 000 dolárov, čo je na dnešné peniaze  650 000. Síce furt menej ako milión na stole, ale aj tak. Bavíme sa o Afrike, kde žili z dvoch zrniek ryže a jedného zrnka kukurice na deň. Aj tak sa nenašiel žiadny odvážlivec, ktorý by sa prémiu pokúsil získať. Nepriateľský strach bol oprávnený. Za 10 rokov trvania vojny bolo do Mozambiku poslaných okolo 15 000 portugalských vojakov. Boli to "iba" normálni odvedenci, teda chalani, ktorí v 18-tke namiesto čistenia hajzlov kefkou išli strieľať komunistov. Roxova stovka spôsobila za ten čas FRELIMO-u viac strát ako tie tisíce zelenáčov dokopy. Prišli pri tom iba o 3 chlapov, ktorých vraj Roxo išiel osobne pomstiť. Netreba sa čudovať, že pre svojich chlapov bol boh, otec, mama a najlepší kamarát dokopy. Portugalcom sa síce ich metódy veľmi nepáčili, ale keďže to fungovalo, tak neprotestovali. Dokonca Roxo dostal Cruz de Guerra, druhé najvyššie portugalské vyznamenanie.

Nejaké cetky, stále československé maskáče