Maratón Pohronským Inovcom je podujatie pre odvážnych športovcov, konajúce sa v polovici februára, ideálne je byť ľahký masochista, masochistka a prípadne masochistopes. Zúčastnení musia svoje telesné schránky svojpomocne presunúť z miesta štartu do cieľa. Na výber sú tri kategórie: muži, ženy a muž či žena so psom. Štart závodu je v Novej Bani v areáli základnej školy, cieľ je tiež na tomto mieste. Kde je háčik? Áno, úplne jednoduché to nie je: treba prejsť pomerne náročnú, 42 kilometrovú trasu, cez rôzne stúpania, občasné klesania, ďalšie stúpania, zase klesania, cez hory, lesy, doliny, skrz lúky a údolia. Treba svižne kráčať ba až bežať cez les, po blate, po ľade, po snehu, treba striedavo dvíhať čo najrýchlejšie ľavú a pravú nohu a takýmto pohybom prejsť celú trasu, ideálne v časovom limite, živý a zdravý, mentálne aj fyzicky. Limit bol celkom benevolentný, aspoň podľa toho, čo bolo v mape, stačilo ísť sústavne priemernou rýchlosťou tesne pod 5 km/h, čiže v cieli byť po 9 hodinách od štartu. "Čo by sa mohlo stať?" - opýtal sa jeden perspektívny mladý krásny odhodlaný muž, ktorého najväčší úspech v aeróbnych športoch bol, že niekoľkokrát zabehol 10 kilometrov po rovine, bez snehu, blata, ľadu, konárov, koreňov, kameňov. Nuž, stať sa môže všeličo, napríklad ak takýto "športovec" precení svoje schopnosti, možno ostane ležať niekde v záveji na smrť vyčerpaný a roztrhá ho divá zver, alebo si zlomí členok počas strmhlavého šprintu dole kopcom, prípadne zablúdi, pokazí sa mu buzola a maratón ukončí po 8 týždňoch niekde v Osturni. Takto krásne to tam vyzeralo (Pohronský Inovec, nie Osturňa):

Čím viac sa blížil termín maratónu, tým menej bol športovec odhodlaný, tým menej bol krásny mladý vytrvalý, odhodlaný a perspektívny. Dokonca keby nemal mentálneho trénera, na akciu by sa bohapusto vykašľal. Ale tento tréner, mladší športovec, ktorý už absolvoval onakvejšie šialené preteky, tento tréner, áno, on je na vine, niekoľko krát povedal, že to treba skúsiť. Takže definitívne rozhodnutie padlo len 2 dni pred podujatím. Áno. Skúsime to. Ideme na to. Dobre...

Aby sme priniesli čo najobjektívnejší a autentický pohľad na maratón tak sme nakukli do trénerovej hlavy. Mal v čiapke odpočúvacie zariadenie, netušíme odkiaľ sa tam vzalo. Tu je prepis hukotu v hlave a výsledok analýzy zvukov, ktoré mu duneli v lebke. Museli sme odfiltrovať aj hrozne silnú ozvenu.

Tento rok, narozdiel od minulého, viem, do čoho idem, takže si môžem dávať aj ciele. Minule ma obmedzovali kŕče v lýtkach a absencia akejkoľvek prípravy, a to som tentoraz nemienil dopustiť. Očakával som, že po hladkom priebehu budem mať v cieli o trištvrte hodinky lepší čas. Počasie bolo veľmi príjemné, prašan utekajúci pod nohami ako minulý rok nehrozil, toto mala byť naozaj idylka. Ale hneď po tom, ako sme vošli do lesa, mi došlo, že ten prašan by bol možno aj lepší. Išlo sa po tvrdom zmrznutom snehu, ktorý pod nohou nemienil uhnúť ani náhodou, a povrch to nebol ani trochu rovný. Aby toho nebolo málo, človek musel byť neustále v strehu, aby nenabehol na čistý ľad, lebo v lepšom stúpaní z toho mohla byť jazda v ľadovom koryte. Netrvá to dlho a dávam dole jednu vrstvu oblečenia, počasie je naozaj ideálne. Prechádzame prvým štálom. Na poľnej ceste je klzisko s oficiálnymi rozmermi pre curling. Snažím sa ho prekonať korčuliarskym štýlom. Rátam s tým, že aspoň raz ma musí oplieskať a som pripravený nepadnúť na hlavu. Na svoje prekvapenie to zvládnem bez pádu. Výbeh na akože čistú asfaltku sa mi takmer stane osudným. Povrch je pokrytý neviditeľnou vrstvičkou ľadu, ktorá si ale zachováva všetky nepríjemné vlastnosti zmrznutej vody. O chvíľu už rozoznávam miesta, kde zasvietilo slnko a dá sa tam pobehnúť a miesta, kde rozmlátiť si hubu nebude zas až také umenie.

Strih a vraciame sa k prvému zúfalcovi:

Ani nevieme ako a bolo odštartované, svieži bežci veselo prepletajú nohami, šliapu prvé metre hore kopcom z nádvoria školy Svätej Alžbety. Štartové pole sa rýchlo preriedilo, natiahlo a najrýchlejší ľudia sa už strácali za prvým stúpaním. (Bez)nádejný maratónec sa suverénne zaradil na koniec a obozretne sa pohyboval medzi pár najpomalšími bežcami. Po takých troch kilometroch ešte mal kontakt s niekoľkými súťažiacimi, boli tam aj niekoľkí so psami. Trasa stále viedla hore kopcom, objavil sa prvý sneh, no terén bol stále relatívne pohodlný. Vlastne až na to stúpanie, to bolo ťažké, vyzeralo to nejako takto:

Na prvých 5 km je prevýšenie približne 600 výškových metrov. Poslední bežci zmizli, športovec si, ehm, vychutnával prírodu, a tvrdohlavo šliapal hore. Terén sa zhoršil, beh neprichádzal do úvahy, prišiel prvý hlbší sneh a ľad, to bolo neďaleko Loksovej lúky. Trať bola označená plastovými fáborkami (haha, to sú tie smiešne červeno-biele plastové stužky), orientácia bola stále bez problémov, dalo sa pohybovať po vyšľapaných stopách rýchlejších pretekárov. Navyše bolo ozaj krásne počasie, čo však z toho prvá kontrola bola stále v nedohľadne a sily rýchlo ubúdali.

Konečne prišlo aj klesanie a zvláštne nemotorné pokusy o rýchly pohyb smerom dole kopcom. Nie úplne ideálna obuv, tvrdý aj mäkký sneh, vrstvy ľadu, konárov a všemožného bordelu, šmýkanie miesto poklusu, balansovanie a úporná snaha udržať sa na nohách za každú cenu, to všetko pripievalo k čoraz väčšiemu vyčerpaniu. V modzgu sa samovoľne začalo zbabelé plánovanie ako sa dostať z tohoto prieseru. Jediná možnosť sa zdala byť príchod na prvú kontrolu a tam skúsiť zjednať odvoz nejakým dopravným prostriedkom do civilizácie. Aj keď ťažko povedať, či sa niekto zľutuje a vezme zablateného, spoteného, zadychčaného turistu len tak do auta. Celkovo ale klesanie bolo menej namáhavé, ako výstup do toho bodu na desiatom kilometri. Cestou dole sa k snehu pridali miesta s blatom a potôčikmi z roztopeného snehu.

Čím bližšie bola prvá kontrola (Jaďová), kde bol limit do 13:00, bolo jasnejšie že diskvalifikácia je nevyhnutná. Objavila sa asfaltka a s ňou aj nádej že sa nájde auto, ktoré umožní odvoz. Bolo to blízko pri rezorte Partizán a zároveň asi 500m od kontroly Jaďová. Zjavilo sa Audi, ruka sa zodvihla, šoférka zastavila a čaká otázku. Prosím vás, vezmete ma niekam odkiaľ sa dostanem do Novej Bane? Máme tu také podujatie a isto to nedopadne najlepšie, ak by som chcel pokračovať ďalších 23 kilometrov do cieľa. Sadajte. Som dosť zablatený a špinavý, nevadí? Nie. Fajn. Ideme.

Tu je vhodná chvíľa pozrieť sa znovu do hlavy toho vytrvalejšieho, ľahšieho, krajšieho a múdrejšieho parťáka, hlavne pretože čitateľom by nebolo jasné, ako prebiehalo podujatie po prvej kontrole, kedže ten ťarbavejší si už viezol svoju prdel autom preč do mesta:

Po občerstvovačke nasleduje nekonečné stúpanie Mosnou dolinou. Tento úsek mi minulý rok neskutočne liezol na nervy svojou dĺžkou a nezáživnosťou, spolu s povrchom, ktorý mi ničil členky. Teraz to v dolnej časti vyzerá vynikajúco, po snehu ani stopy. Po chvíli sa situácia mení, snehu pribúda, ale koľaje sú vyjazdené až na štrk. Onedho sú koľaje plné klzkého ľadu a priestor medzi nimi je vyplnený zmrznutým hrboľatým snehom. Z blata do kaluže, z ľadu do snehu a späť. Prvotriedna jebáreň. Po pár kilometroch mi dochádza, že tu nedokážem ísť ani len tempom z minulého roka, čo je zlé, lebo toto je úsek, kde sa rozhoduje o dobrom čase. A čo mi je nesmierne podozrivé, idem sám. Celých 8 kilákov ani živej duše. Po tridsiatich km prichádza mierna kríza, ale viem, že už budem viac-menej len klesať. Prichádzam na to, že v mäkkom rozbitom snehu je lepšie bežať než kráčať, a to aj do kopca. Viem, že plán nesplním, tak si užívam krajinu plnú štálov a ovocných stromov. Záverečné dlhé klesanie doslova preletím, mám pocit, že by som uštval aj jeleňa. Ak sa vyváľam, nech. Brzdím až pri bukolickom obraze dvoch chlapov na dlhých rebríkoch strihajúcich staručkú jabloň.

Nedá mi neprehodiť s nimi pár slov, až ma nakoniec predbehne aj dievčina, ktorú som predbiehal v polke klesania. Je mi to jedno, kochám sa, fotím. Zvyšok trasy odbehnem, hoci už na tom nezáleží. Čas mám o 10 minút horší ako vlani, ale nedá sa povedať, že by ma to mrzelo. Pri kapustnici sa viacerí zhodneme, že trať bola oproti minulému roku o dosť ťažšia, takže mám ospravedlnenku.

 

 

A ešte nakrátko nazad k druhému športovcovi:

Takže športová časť skončila v aute. Po pár minútach sa objavili Zlaté Moravce, odtiaľ to bolo už len kúsok iným autom do Novej Bane, do školy, do sprchy, do čistých handier, do iných topánok. Po príchode k škole do cieľa, z opačnej strany sme si stručne vysvetlili s organizátormi čo sa stalo a začal servis, umývanie sa od blata a všetkého bordelu. Sprcha s teplou vodou - luxus najväčší na svete. Najväčší borci už boli v cieli, tí dokázali celú trasu preletieť za neľudské 3 a pol hodiny (víťaz 03:37:41). Umytý a poľudštený 11/25-tinový maratónec išiel rozvážnym krokom do Lidla po pivo. Úspešný maratónec, ten čo sme ho odpočúvali, to zvládol s prehľadom pod šesť a pol hodiny. V škole bolo zabezpečené jedlo - výborná kapustnica, rozdali sa diplomy, víťaz si prevzal šek na 666 miliárd šekelov a už sme cestovali nazad domov, smer Trnava a Bratislava.

Rekapitulácia a ponaučenie: pekná akcia, ale treba oveľa viac trénovať, beh s prevýšením sa nedá porovnať s tréningom po rovine. Treba poriadnu obuv a oblečenie. Počasie môže veľa ovplyvniť, ak by bola väčšia zima, alebo dážď či sneženie a vietor, namiesto tejto reportáže by ste čítali asi len oznam v čiernej kronike. Príroda super, organizácia výborná, ľudia šťastní. Cukráreň v Novej Bani je fasa. Akvárko v cukrárni ešte viac :) Pivo po súťaži najviac.

dailymale.sk - meníme vaše životy

Ak by som kedysi pradávno nenatrafil na tento obskúrny web a ľudí z jeho ekosystému, takmer určite by mi nenapadlo skúsiť takéto podujatie. Nedopadlo to ideálne, ale nakoniec som rád že som to aspoň skúsil. Inšpiráciou bol jeden športovec a autor, kto uhádne jeho pseudonym, toho pozvem na rezeň s ryžou a tatarkou.

 

čaute

Otras Mozgu & Mentálny tréner

 

p.s. áno, na titulnej fotke je Pohronský Inovec