Pred 24 rokmi, za siedmimi horami, siedmimi dolami a veľkou mlákou, sedel v malom domčeku za veľkým stolom nenápadný tichý chlapík, pozeral na stenu a nudil sa. „Nudím sa zlato,“ prehodil smerom k svojej manželke. Manželka chápavo pokývala hlavou, na chvíľku sa zamyslela a navrhla mu: „Počuj, veď ty rád píšeš, čo keby si napísal epický fantasy príbeh, s množstvom postáv, charakterov, dejových línií, niečo, čo sa nezmazateľne zapíše do dejín literatúry.“
„Hmm, to znie celkom dobre,“ zamrmlal chlapík.
Potom sa pán Erikson zdvihol, 2 roky písal a poslal rukopis do vydavateľstva. Neúspešne. Potom do ďalšieho a ďalšieho. Skúšal to osem rokov a osem rokov sa mu to vracalo s odpoveďou, že je to strašne komplikované, a hlavne tam chýbajú elfovia a trpaslíci. „Elfovia a trpaslíci,“ hundral si popod nos. „Nikdy! Srať tých krpatých aj ich zamastené brady a srať aj tých vyblednutých ušatých snobov!"
V roku 1999 ale konečne našiel v schránke list z vydavateľstva Transworld Publishers, kde stálo asi niečo takéto: „Konečne, konečne! Neustále nám sem chodia simplexne sračkovité klony pána prsteňov, alebo tupé variácie na Conana a teraz konečne toto. Berieme to! Napíšte ešte ďalších 9 kníh a dáme vám, nech nežereme, 675 000 Libier“. Erikson prijal, dopísal sľúbených 9 kníh v tempe tak pravidelnom, že pri nejakej šiestej knihe si našiel na dverách dýkou pripichnutý lístoček, na ktorom stálo:
„Čo si o sebe, kurva, myslíš?“
S úctou George R. R. Martin
a takto vznikla Malazská kniha padlých (ďalej len MKP). A teraz niečo k samotnej knihe.
S nikým sa hrať nebudem! Týmto heslom sa Erikson riadil počas celého tvorivého procesu. Rozmaznaní soploši, zvyknutí dostať na zlatom podnose vysvetlené, že kto oblieka bielu, pomáha starenkám cez prechod a kto oblieka čiernu, raňajkuje novorodencov, to budú mať ťažké. Od prvých stránok ste hodený priamo doprostred deja, čary lietajú vzduchom, vodou, zemou, meče rinčia, kone erdžia, démoni trhajú nohy, ruky, hlavy, postavy sa striedajú, umierajú, obživnú, prichádzajú nové a čoskoro ste nútení listovať v zozname hrdinov na začiatku každej knihy, aby ste vedeli, kto je vlastne kto.
Najbližšia škatuľka, do ktorej by sa dala MKP v rámci fantasy žánru vtesnať, je military fantasy. Ale vysloviť také tvrdenie je niečo podobné, ako sfilmovať Steinbeckove Ovocie hnevu a označiť to za road movie. Tak radšej na predchádzajúce dve vety zabudnime. Tou prvou vetou, na ktorú sme už zabudli, som ale chcel povedať, že akcie tu bude veľa, veľmi veľa. Erikson sám priznáva, že ikona military fantasy „The Black Company“ od Glena Cooka mu bola jednou z inšpirácií. Príbehom sa vinú epické megastrety armád, tvorených vojakmi všetkých možných foriem života od ľudí, cez plazov, drakov, nemŕtvych, zombies a inú haveď, biodiverzita MKP je naozaj impozantná. Teda, dá sa hovoriť o biodiverzite, keď podstatná časť postáv je po smrti alebo ascendovaná?
Bojové scény si užijete ako nablízko, telo proti telu, jeden na mnohých, mnohí na jedného, tak aj z pohľadu veliteľa armády, s dôrazom na taktickú a strategickú stránku konfliktu. Oceľ zvoní o oceľ, kameň a drevo drvia lebky a brutálna surová sila svalov trhá telá na kusy rovnako účinne, ako čarodejmi vrhané magické svinstvo všetkého druhu.
Dejových línií je niekoľko (desiatok), každá sa vetví, sem tam sa zlúčia dokopy alebo pretnú za veľmi dramatických okolností. S privretím oboch očí a za veľkého šera sa dá povedať, že príbeh sa točí okolo mariňákov malazského vojska, ktorí putujú letom svetom a šíria slávu Malazského impéria. Je tu ale okrem toho množstvo postáv, nesúcich si svoj vlastný príbeh a kríž, ktorý by vydal na samostatnú knihu. Whiskeyjack, Icarium, Anomander, Kruppe, Itkovian, Karsa Orlong, Coltain a mnoho ďalších mien, ktorých osudy výrazne dotvárajú celkový príbeh a budete si ich určite dlho pamätať. Po pár tisíc stránkach si autor nachystal prekvapenie, nastane sek a ste vrhnutí na iný kontinent, do iného času, predstavená je nová plejáda postáv, motivácií, príbehov a v pozadí priam počujete tichý škodoradostný smiech autora. Ako by ale povedala Mária Antoinetta, nestrácajte hlavu, po pár stovkách strán sa vrátia starí známi, cesty osudu sa zbehnú dokopy a vykročí sa rezkým krokom k finále. Cesta to bude ešte ale dlhá, pár tisíc strán sa ešte kľukatí pre nami.
Z predchádzajúcich riadkov by sa mohlo zdať, že MKP je tupá akčná rúbanica a tá, nech je akokoľvek dobrá, sa časom zunuje. Našťastie to nie je pravda. Podstatnú časť z celkového objemu ságy zaberá vykreslenie motivácie a vnútornej psychológie postáv, ktoré prerastá do filozofických a existencionálnych pasáží, kde sa autor snaží nájsť odpoveď na morálne a etické otázky, súvisiace s dilemou výberu rozhodnutia, prijatia zodpovednosti a vykonania nevyhnutného. Eriksonovi sa tu podarilo vyextrahovať piliere epických fantasy, ako hrdosť, odvaha, vernosť, česť, očistiť ich od nánosov vrstiev klišé, oškrabať povlak patetických sračiek a vytiahnuť na svetlo v ich čírej podobe tak, že odraz bolí. Často ich prezentuje ako bremeno, bremeno ktoré gniavi a tlačí, ale pod tlakom vznikajú aj diamanty a postavy sú pod týmto tlakom schopné morálne vysoko cenených činov. Niekedy zdanlivo nelogické, bezohľadné a „zlé“ alebo fatalistické, ba až fanaticky ľahostajné konanie postáv nadobúda v kontexte týchto pasáží iný zmysel, núti čitateľa na chvíľku sa zamyslieť a možno prehodnotiť svoj názor na niektoré situácie z reálneho sveta.
Veľký kus si odhryzli aj opisné a kvázi faktografické časti. Erikson je vyštudovaný archeológ a antropológ a svoje znalosti premietol aj na papier. Jeho popisy rituálov, kultúr, zvykov, obradov, sociálnej štruktúry rôznych národov, rás a spoločenstiev sú podrobné, takže miestami je pocit, že sa jedná o historickú kroniku existujúceho sveta veľmi silný, čo má na celkový dojem z príbehu jednoznačné pozitívny dopad. Zároveň to je ďalší kus do skladačky lepšieho objasnenia pohnútok postáv.
Celým eposom prerastá v hojnej miere humor, niekde vyrazí v podobe tvrdých a cynických vojenských hlášok, inde vykvitne ako absurdný dialóg, prekvapí vás ako morbídna čerešnička na vrchole zručne upečenej gore scény (a tých teda bude požehnane), alebo pobaví v podobe situačnej minikomédie.
Nielen vyrábaním mŕtvol, filozofovaním nad mŕtvolami a srandičkami o mŕtvolách je hrdina živý, ale po úmornom dni plnom vnútorností, čarov a sprostých hlášok sa potrebuje k niekomu aj pritúliť a nechať si poláskať sixpacky, takže bude aj láska a veci s tým súvisiace. Erikson sa v tejto oblasti riadi heslom, že menej je niekdy viac, takže skôr naznačuje ako explicitne prezentuje.
Čo by bolo fantasy bez poriadnej dávky mágie, čarov a kúziel. A MKP je v tomto ohľade viac, než štedrá. Je to jedna z tých kníh, ktorá by musela byt prikovaná reťazami v knižnici Neviditeľnej univerzity. Obsahuje komplexný a prepracovaný systém mágie založený na pravidlách, a tzv. „chodbách“. Mágia tu však nie je prítomná len ako ničivá sila, ale prepletá sa mnohými aspektami bežného života. Keď spomíname nadprirodzeno, jedným dychom musíme spomenúť aj bohov, ktorí zohrávajú kľúčovú úlohu v celom príbehu a sú rozdelení do hierarchicky organizovaných štruktúr „dómov“. Každý z bohov ale sleduje vlastné ciele a má rozohratú vlastnú hru, takže priaznivci šedej zóny, intrigovania a zákulisných ťahov si prídu na svoje. Bohovia zápasia s inými bohmi, smrteľníci sú zdanlivo len hračkami v ich rukách, ale pravidlá platia pre všetkých, takže aj drobný človiečik vie uhrať rovnocennú partiu a niekedy sa môže stať, že aj boh dostane pekne cez držku od obyčajného smrteľníka.
Záverom ešte nejaké tie negatíva. Súvisia hlavne s celkovou monumentálnosťou celej ságy. Je (príliš) dlhá, je tam (príliš) veľa postáv, je tam (príliš) veľa dejových línií, je tam (príliš) veľa akcie, je tam (príliš) veľa filozofovania, je tam (príliš) ...
Hodnotenie? Bolo to množstvo ťažkých ranných vstávaní po čítaní do noci, desiatky výbuchov smiechu a aj pár slzičiek v kútiku oka. Keď ju miluješ, nie je čo riešiť. 10/10.
