Vianoce klopú na dvere a internet je preplnený ľudskou prívetivosťou a dobrom. Najvyšší čas pre niečo z úplne iného súdka. V nasledujúcej sérii článkov sa pokúsime odľahčiť tento sviatočný čas pokoja a lásky novelou z prostredia trochu menej známeho a netradičného. Príjemné čítanie.
-dm-
Príbeh prvý
To si raz takto ideš z roboty večer domov a už z trolejbusu vidíš, ako na slabo osvetlenom mieste postáva skupinka neprispôsobivých občanov a pri nejakom prehistorickom boomboxe sa jeden z nich zmieta v epileptickom záchvate na špinavej podlahe nástupišťa. Brejkuje. Keďže moc času na obchádzku nemáš, rozhodneš sa prejsť pomedzi nich. No a keďže nevyzeráš práve ako predposratý hipster a tvoj outlook ťa neradí ani medzi študentov FFUK, posledná vec, na ktorú si spomínaš je, že ležíš najprv na chodníku s roztiahnutými končatinami od seba, následne sleduješ nočné mesto zo zadného sedadla PMJ vo svite blikajúceho majáku a potom sa pokúšaš zaspať na tvrdej lavičke v klietke policajnej stanice, bez šnúrok v teniskách. Keď už nadránom ledva udržíš moč, poprosíš službukonajúceho policajta, či by ťa neodprevadil na najbližší záchod. Na tretíkrát isto uspeješ.
Ráno pri predávaní služby sa na teba postupne prichádzajú pozrieť ostatní strážcovia zákona, vrátane ženského pohlavia a okrem uštipačných poznámok typu: „No čo to tu máme zase za kvietka“, sa dozvieš, že to s tebou nevyzerá moc dobre, lebo bolo na teba podané trestné oznámenie pre toto a tamto. Rozmýšľaš teda nad tým, koľko to celé bude asi trvať a ako dať vedieť svojim najbližším, kde si a čo je s tebou. Kým sa naozaj rozhodneš zavolať, príde do klietky ďalší Boborovský, ktorý má tvoje osobné veci v papierovom vrecúšku a nechá ti podpísať lajster, že ti z neho nič nezmizlo. Vyzerá byť celkom ústretový, preto ho poprosíš, či by si si nemohol zavolať domov, čo on so smiechom odmietne. Už je takmer obed, keď do klietky vstúpia ďalší policajti s tým, že ťa predvedú na výsluch. Nasadneš do policajného auta, samozrejme dozadu a s putami na rukách a vypočuješ si siahodlhý rozhovor o tom, kde sa dajú zohnať najlacnejšie puklice na Ford Focus. Policajti sú mladší od teba a podľa prízvuku pochádzajú z východu. Keď si tie puklice zoženú, určite pôjdu na víkend domov a zažiaria v rodnej vieske na miestnej diskotéke. Papierové vrecúško s tvojimi osobnými vecami má ten vedľa šoféra a samozrejme ani on ti nedovolí si z neho požičať telefón, aby si si zavolal.
Medzitým dorazíte do nemocnice na ošetrenie, kde po prvýkrát zažiješ protekciu, keď nikde nečakáš. Od službukonajúcej staršej sestry sa dozvieš, že si vagabund a spýta sa ťa vyčítavo prečo nerobíš bordel vo svojom meste. Je jej všetko jasné, keďže na príjme už má odkrútených zopár krížikov, takže sa jej ani nemusíš snažiť niečo vysvetľovať, pretože táto ťa má kompletne v paži. Uniformované zložky navzájom spolupracujú, takže zhovievavého úsmevu sa skôr dočká tvoja eskorta, než ty. Prvý, ako tak ľudský kontakt zažiješ až na USG, kde si mladej doktorke celkom sympatický, aj keď tá ťa má zaradeného skôr k futbalovým výtržníkom a zaujíma sa o teba iba naoko viac, než bežný človek. S najväčšou pravdepodobnosťou ešte stále býva niekde na ubytovni a je rada, že sa o svoju izbu už nemusí s nikým deliť. Bonboniéra a fľaša správkyni ubytovne evidentne zabrala. Cestou späť na CP sa trochu cítiš ako terorista z Al kájdy, keďže na rukách máš opäť putá a prítomnosť policajtov vzbudzuje na preplnených chodbách záujem aj rešpekt zároveň. Ďalším svojim podpisom potvrdzuješ, že tvoje zranenia nespôsobili policajti pri zatýkaní a opäť sedíš v policajnom voze. Tentokrát cestou na výsluch.
Okolo jednej poobede dorazíte k budove, kde sedí vyšetrovateľ. Ten ti po tom, čo sa poradí so svojim služobne starším kolegom, ktorému stačil krátky pohľad na teba na chodbe, vysvetlí, že si obvinený z toho a toho a kde to máš podpísať. A tu spravíš prvú zásadnú chybu. Myslíš si, že ak to podpíšeš - pustia ťa konečne domov. Miesto toho ti opäť nasadia putá a vezmú ťa do vedľajšej nižšej budovy na daktylky. So svojim garde si sadnete na chodbu na storočné drevené stoličky a ty si zatiaľ krátiš čas počúvaním policajnej vysielačky na opasku jedného z nich, kde hlásia, že v meste niekto práve vykradol banku a kadiaľ sa podozrivý presúva. Keď už práve stýkrát spočítaš listy na vedľajšom fikuse, vráti sa službukonajúci policajt a s úsmevom starého harcovníka ťa pozve k sebe do kancelárie. V miestnosti je neporiadok, na stole je rozobraný nejaký kvér a vo vzduchu cítiť olej na čistenie zbraní. Kým si pripraví veci, so záujmom študuješ policajný kalendár na stene a rozmýšľaš, či im grafické návrhy robí nejaká špeciálna sekcia MV, keďže celkový dojem z plagátu v tebe evokuje časy dávno minulé. Predstavuješ si mladú policajtku v zelenej uniforme so sukňou tesne pod kolená, ako sa do skicára windowsu neúspešne pokúša vkladať dátumy a pri tom si túžobne predstavuje, že vie narábať s fotošopom a jej priateľky lajkujú jej víkendové diela na fejsbúku.
Daktylkár má celkom dobrú náladu, je piatok, práve sa vrátil z obeda a popritom, ako ti berie odtlačky prstov a kompletne si ťa celého vyfotí, obdivuje tvoje tetovania a snaží sa nekorektne vtipkovať. Zároveň zisťuje, že kolónky na popis tetovaní mu nestačia. Spýtaš sa ho, či by si si nemohol od neho zavolať, čo diplomaticky s úsmevom odmietne a povie, že na to budeš mať ešte dosť času neskôr. Po prvýkrát začínaš tušiť, že to fakt nebude také ľahké, ako sa ti zdalo sprvoti.
Okolo pol štvrtej poobede sediac opäť na zadnom sedadle policajného vozidla, vchádzaš pomaly do areálu komplexu budov so zamrežovanými oknami. Policajt pri bráne otvára rampu, vystúpiš na nádvorí z auta a po podpísaní protokolu o dodaní zatknutého, tvoja policajná eskorta odchádza. Žiadne dlhé lúčenie, ani mávanie vreckovkou. Je piatok poobede, služba im skončila, majú pred sebou skvelý víkend a ty si sa ocitol v tajomne vyzerajúcej inštitúcii, s ešte tajomnejšou skratkou – CPZ.
