V predchádzajúcich častiach sme si už čo-to povedali o mechanike vzniku lavíny a o tom, ako sa dá umrieť, teraz si povieme, čo robiť, aby sa tak neudialo.
Čo robiť, keď sme v strhnutí
Ak sme úplne zasypaní, úplne najviac kľúčové je to, ako dlho trvá, kým vás nájdu. Krivku prežitia najlepšie ilustruje graf, ktorý som ukradol na internete. Použil som tento, lebo je trochu menej optimistickejší ako ten na stránke HZS, kde je tá prvá, najkritickejšia fáza síce skrátená na 15 minút, ale zato počíta až s 93% prežitia.
Z obrázku vidíme, že ak záchrancom trvá vykopanie menej ako 18 minút, máte veľkú šancu (štyri prípady z piatich), že to dáte. Zvyšok predstavuje blbú pravdepodobnosť, že ste nahltali toľko snehu, až sa ním zadusíte (cca 3 minúty), alebo máte tak závažné traumatologické zranenie, že je to vlastne jedno. Ak sa v lavíne už veziete, treba bojovať.
Prvoradou možnosťou je z lavíny zdrhnúť. Kto už videl POV zábery od strhnutých lyžiarov vie, že je to skôr zbožné prianie. Pri výstupe je to skoro nemožné, lebo buď sa škrabete obutí v kocúroch do nejakého strmáku, alebo máte na sebe lyže s pásmi, a aj tak máte tak už nakúpené, že by vás predbehnol aj postrelený slimák. Pri zjazde sa to niekedy dá, len to chce extrémne silnú dávku šťastia a lyžiarskych schopností, veď pozrite si to na TyTrúbe. Ďalším pravidlom je odhodiť záťaž. Skialpinisti a horolezci väčšinou nosia na chrbtoch ťažké skrine, nazývané aj batohmi, niekedy aj s pripnutými lyžami, takže je logické zbaviť sa mŕtvej váhy. Aby to však nebolo také jednoduché, práve minulý týždeň vyšiel rozhovor s jednou babou, mimochodom frajerkou toho borca, na ktorého stránku som dával odkaz v minulých dieloch, a im práveže pripnuté batohy zachránili životy. Pri výstupe Soliskovým žľabom strhli lavínu, tá ich poprehadzovala cez pár skalných prahov, a keby nemali na sebe batohy s lyžami, ktoré nárazy stlmili a absorbovali, zrejme by už neboli na svete. Iba pripomínam, že tá partička sú všetko mega skúsení borci, ktorí majú polyžované také veci, že už z fotiek vám príde špatne. No čo už, náhoda je blbec. Pokiaľ máte na sebe obuté lyže, odporúča sa ich vyzuť, lebo nielenže vás lyže sťahujú dole, ale predtým vás ešte dosekajú. Pri moderných techových viazaniach toto vidím ako problém, hlavne, keď 90% ľudí nevie pochopiť, že si nemá špičku aretovať pri zjazdoch a že má mať nastavené správne sily vypnutia. Pokiaľ má strhnutý so sebou nejakú aktívnu alebo pasívnu ochranu, je čas ju použiť. Aktívnou ochranou sa rozumie lavínový batoh. Táto vecička stojí od 350-1000 EUR a vyzerá to ako taký trochu hrubší batoh s aktivačným madlom na jednom z popruhov. Po zatiahnutí za madlo, plynová bomba alebo elektromotor do troch sekúnd nafúkne cca 150 litrový vak a nastáva taký zvláštny fyzikálny úkaz, zvaný inverzná segregácia. Pamätáte si ešte ten pokus, čo sme robili v prvej časti s tými tenisovými loptičkami v košíku? Tak vhoďte k nim ešte zopár menších detských lôpt a poriadne zatraste. Všetky detské lopty budú na povrchu. Presne tak funguje aj lavínový batoh, ktorý po prvé dramaticky zväčší objem človeka v lavíne, po druhé ochráni mu chrbticu alebo hlavu (závisí od systému, do ktorej strany sa nafukuje) a po tretie, ak by aj došlo k úplnému zasypaniu, po nejakej dobe sa vyfúkne a poskytne neborákovi priestor na vzduchovú bublinu. Nevýhodou je jeho cena a váha (cca 3-4 kg). Pasívnou formou je takzvaná lavínová lopta (avalanche ball), čo je vlastne futbalová lopta na šesťmetrovom špagáte, ktorú vyhodíte počas pádu a podľa nej vás skôr nájdu. Za mňa osobne asi kokotina, navyše som to u nikoho nikdy nevidel.
Ak batoh nemáte a futbal chodíte hrávať len do telocvične s kamarátmi, odporúčajú sa dve veci: plávať v lavíne tak, aby sa človek dostal čo najďalej od hlavného prúdu, čím zvyšuje možnosť zostať na povrchu a taktiež dať si pred tvár ruky do boxerského postoja. Dalo by sa napísať kopec ironických poznámok o tom, že tie ruky sú tam najmä na to, aby vás ľahšie identifikovali, ale tu už sranda končí a fakt ide o život. Treba bojovať zo všetkých síl a modliť sa, aby to dobre dopadlo. Keď totiž lavína zastane, už je to viacmenej v rukách iných. Ten Poliak z Kondratovej kopy, čo som na neho dával odkaz v minulej časti, sa údajne sám vyhrabával 3 hodiny, a to ani nebol úplne zasypaný. Pod snehom nevidíte nič, navyše na vás tlačí slušná váha. Treba už len zostať pokojný, šetriť kyslík a čakať na vyhrabanie.
Čo robiť, keď nie sme strhnutí
Ak si popri natáčaní lavíny, postovaní jej videa na Facebook a robení fotiek na Instáč stihnete všimnúť, že niekto v nej je, bolo by fajn mu nejako pomôcť. Úplným základom je nosiť so sebou svätú trojicu vždy, keď človek opúšťa zjazdovky. Pod svätou trojicou si nepredstavujte nábožný obrázok v peňaženke (hoci ja ho tam mám), ale lopatu, sondu a pípak. Lavínový vyhľadávač, alias pípak, je dvestogramová dvestoeurová krabička, ktorá po zapnutí automaticky vysiela signál na frekvencii, dohodnutej všetkými výrobcami (našťastie Apple pípaky nevyrába, isto by mali vlastnú frekvenciu nekompatibilnú so zvyškom sveta). Kým zasiahnutý lyžiar naďalej vysiela signál, hľadajúci si pípak prepne na vyhľadávanie a keď signál zachytí, postupuje podľa indikácie smeru a vzdialenosti. Treba modliť k trom veciam: že zasypaný pípak má a má ho aj dokonca zapnutý (už som stretol aj takých čo si ich zapínajú len do zjazdu, aby šetrili baterky), že s tým vieme robiť, lebo úplne triviálne to zas nie je a že ak bolo zasypaných viac, tak trafíme toho ešte živého (viď tunáka). Ak pípak nemá ktokoľvek z dvojice zasypaný-hľadajúci, potom zostávajú obe možnosti. Buď ste lavínový pes a nájdete ho na prvú dobrú, alebo potom zostáva už iba nosiť v batohu bager, ale ten spravidla býva ťažký a nespratný, a preto ho nikto so sebou nenosí, takže túto možnosť zanedbáme. Vráťme sa teda k možnosti, že sme dotyčného pípakom našli. Pípak (lebo on naozaj pípa s kadenciou zvyšujúcou sa úmerne k tomu, ako sa k nemu blížime) nám ukázal približné miesto zasypania. Teraz prichádza na scénu sonda. Sondu tvorí väčšinou šesť 40 centimetrových tenkých hliníkových trubiek, spojených dokopy oceľovým lankom, ktoré po spojení nám dajú možnosť pichaním do snehu preskúmať cca 2 metre toho, čo je pod povrchom. Sondou si zahrabaného najprv lokalizujeme, aby ste ho mohli lopatou odhrabať. Pre tých, ktorí nikdy nevykopávali nikoho zo snehu – vyhrabanie priemerného človeka z hĺbky 1,5 metra trvá cca 20 minút a zostane po tom diera jak po granáte. Čiže ak tam sondu nenecháte zapichnutú (skúste mu netrafiť do oka), už po 10 minútach môžete hrabať celkom inde, ako ste pôvodne zamýšľali. Svätú trojicu treba nosiť vždy spolu (nezanedbať žiadneho člena), lebo pokusy ukázali, že pri metrovom zasypaní a 60 pokusoch, pri plnej svätej trojici trvalo vyhrabanie 15 minút, ak mal človek len pípak a lopatu 26 minút, ak mal len pípak a sondu 50 minút a ak mal len pípak a vlastné ruky, hodinu. Ak si však pozriete graf hore v článku, viete, že máte len 15 minút. Ak nemáte nič buď vy, alebo zasypaný, kľudne sa môže stať, že dotyčného nájdu až v lete, lavíny sa totiž topia pomerne pomaly. Práve preto chodí do pátračky toľko záchranárov, lebo musia robiť rojnicu na pol metra vzdialenú, aby našli všetky telá.
Po vykopaní nastáva logický postup, známy každému, kto má aspoň základný kurz záchrany života. Najprv dotyčnému uvoľníme dýchacie cesty. Nemusíme ho zatiaľ vyťahovať celého, dôležité je to, aby mohol dýchať. Ak nedýcha, snažíme sa mu uvoľniť dýchacie cesty ich spriechodnením (normálne mu strčíme ruku do krku, vyberieme sneh a uvoľníme jazyk) a odhrabeme sneh ktorý mu spôsobuje tlak na hruď. Následne vyťahujeme mobil a voláme horskú službu. Výborná je apka, tam vám to rovno vytočí číslo, ktoré si nemusíte v tom strese pamätať a zároveň to zašle aj súradnice. Ak postihnutý dýcha, len ho vyhrabeme, pretočíme nabok a zabalíme do všetkých handier, čo nájdeme v ruksaku, a buď hľadáme ostatných, alebo máme fajront. Ak nedýcha, nastáva Sofina voľba. Musíme sa zahrať na doktora z Nemocnice Chicago Hope a zvážiť, či je dotyčný umretý už úplne alebo len polovične, teda či sa budeme venovať jeho oživovaniu, alebo ideme hľadať ostatných. Ak nie ste profi záchranár, zvyknutý na takéto situácie, veľa šťastia pri rozhodovaní a premýšľaní, či bol postup správny. Predpokladajme teda, že sa nám postihnutý javí ako čerstvo umretý, takže začíname KPR-ku. Čiže masáž srdca verzus nádychy, už ani neviem, aký pomer je teraz v móde, ja som tuto v článku dával 30:2. A potom priletí vrtuľník, vy mu ukážete rukami také veľké Y a už len plníte pokyny.
Čo robiť, aby sme sa celému tomuto vyhli
Sami vidíme, že byť v lavíne je oštara. Prevencia a opatrnosť sú preto váš najlepší kamaráti. Na prevenciu je najlepšie navštíviť nejaký lavínový kurz. Na ňom sa za svojich 50 euro dozviete okrem teórie aj mnoho ďalších praktických vecí, napr. prehliadka lavínišťa, typy sondáže, prácu s buzolou pípakom, ukážu vám zopár obrázkov a pár testov, posrandujete, večer popijete.
V sezóne každý deň horské služby vyhlasujú lavínové nebezpečenstvo z 5 dielnej stupnice. Jednotka je super, akurát že slovo super väčšinou znamená, že je nedostatok snehu, dvojka je najčastejšie, trojka je už s príchuťou adrenalínu, vo štvorke treba pohyb obmedziť len na zjazdovky a v päťke je najlepšie ísť do len krčmy. Najhoršie je podcenenie rizika, takmer 90% všetkých nehôd sa stáva buď v dvojke, alebo trojke, prevažuje to náhodne podľa toho, ktorú ročenku HZS otvoríte. Okrem toho, treba zvažovať počasie. Ešte raz opakujem: po silnom snežení, mraze, vetre, alebo akejkoľvek ich kombinácii treba pár dní jebať na to.
Zostáva lokálne vyhodnotenie nebezpečenstva. Na to slúžia sondy a testy. Na internete ich je plná riť a určite vám ich podrobne vysvetlia aj na lavínovom kurze. Majú dôležito znejúce názvy typu švajčiarska sonda a pod., ja vám vysvetlím v skratke tie tri, ktoré si robievam ja. Všetky spočívajú v tom, že si v svahu, po ktorom hodlám zlyžovať vyhrabem taký akoby komín zo snehu. To znamená že spredu a po bokoch vyhrabem sneh tak, aby zostal výrazný zub, odhaľujúci štruktúru snehu po celej jeho výške. Zozadu ho stačí odrezať šnúrou. Vzniknutý komín má základňu približne rovnakú ako je lopata. Najprv posúdime tvrdosť. Čiže v určitých pravidelných intervaloch pichám prstami do snehu, aby sa odhalili dutiny alebo ľadové vrstvy. Ak nejaké nájdem, zdrhám. Ak nie, nastáva ťapkací test. Snehovú lopatu položíme opačnou stranou na vrch komína a ťapkáme. Najprv 10x zápästím, potom 10x predlaktím a nakoniec 10x celou rukou. Ak to drží, dá povedať, že v tom mieste je svah stabilný a môžeme risknúť to, že už o desať metrov vyššie nie sú dramaticky iné podmienky. Ak to spadne už v prvej fáze, utekám, ak v polke druhej, treba urobiť tretí test. Ten komín vyhrabeme znovu, len tentokrát je široký na šírku lyží a zozadu ho už nerežeme, ale rovno aj s lyžami skočíme zhora naň. Ak to celé jebne aj s vami, je lepšie začať taktický ústup, ak nie, môže sa pokračovať.
Uf, dlhý článok. A to si zoberte, že toto sú úplné základy, ktoré by mal vedieť niekto, kto sa chce pohybovať mimo zjazdoviek. Ak to niekomu z čitateľov dá aspoň len jednu informáciu, budem rád, lebo informácie zvyknú zachraňovať životy. Vždy posudzujte situáciu lokálne a veľa dajte aj na tušáka! Neserte sa nikam, kde to nepoznáte, resp. kde to pred vami nikto nepojazdil. Nechoďte sami, ale aspoň vo dvojici, a v kritickým miestach postupujte po jednom! Pri lyžovaní podbiehajte stopy, ktoré už pred vami niekto urobil. Sem tam urobte test, reálne vám to zabije 15 minút a ešte aj zrelaxujete nohy. Ozaj, a ak ma niekedy stretnete, nezabudnite ma pozvať na pivo alebo na kofolu, aspoň za ten čas, čo som vám tu venoval. Horám zdar!
