Dobre. V minulom článku sme si zhrnuli nejaké tie základy teórie o snehu a teraz s tým budeme pracovať trochu komplexnejšie. Je zrejme zbytočné popisovať všetky podmienky a sily smerujúce k vzniku lavíny, čiže stačí, ak si povieme aspoň tie najdôležitejšie.
Vznik lavíny
Takže, kedy lavína vzniká? Vždy, keď môže, alebo keď jej k tomu niekto pomôže. Tým mám na mysli to, že lavíny sú buď samovoľné, teda na nejakom mieste sa nahromadí také kritické množstvo snehu, až to ten sneh psychicky nezvládne a hodí sa sám dole z útesu, alebo do tejto masy snehu niekto vbehne a pomôže jej k tomu. V oboch prípadoch riešime ten istý činiteľ. Teda sila, lokálne pôsobiaca na vrstvu snehu spôsobí napätie, ktoré je v danom mieste väčšie ako pevnosť väzieb snehu medzi sebou. Ak by sa to dialo len na rovine, v princípe o nič nejde. Skočíte do snehu a maximálne sa preboríte, resp. urobíte v snehu riadnu jamu. Lenže je tu ešte druhý faktor, a tým je prekonanie trenia snehu voči svojmu podkladu. Ak je podkladom hranatozrnný sneh, alebo nebodaj ľadová platňa, nič nebráni pohybu smerom nadol. Keďže lavína vzniká na šikmom svahu, je tu ešte jeden dôležitý faktor. Väzby snehu nefungujú len na báze vločka-vločka, ale aj v rámci celku, ktorý je v určitom rovnovážnom vzťahu. Váha snehu a gravitácia tlačia silou smerom dole, zároveň je ale sneh súčasťou dosky, ktorá kopíruje šikmý sklon svahu. Pokiaľ bodovo zvýšime napätie na nejakom slabšom mieste a narušíme krehkú rovnováhu, doskou sa začne do strán šíriť trhlina, paralelná s vrstevnicami a následne vznikajú sekundárne spoty. Napríklad teraz cez víkend odstreľovali Spálený žľab tlakovou vlnou. Na záberoch bolo krásne vidieť, kde tlaková vlna z výbuchu pristála a ako sa to celé po vrstevnici pohlo. Výsledkom bola prachová lavína, ako vystrihnutá z youtube.
Dôležitým faktorom je samozrejme topografia. Teda to, kde odtrh vzniká. Odborné knihy popisujú severné svahy ako tie viac nebezpečné. Neviem sa k tomu vyjadriť, lebo na jedna vec je štatistika, zozbieraná z dát z bohvieakého územia v bohvieakom čase, a druhá vec sú lokálne podmienky. Týmto by som sa teda neriadil, horské služby vždy výstrahy špecifikujú zvýšené nebezpečie aj na daný svetový smer, takže v krajine, kde fúka každý deň z inej strany, je lepšie spoliehať sa na lokálnu predpoveď radšej ako na nejakú generalizovanú štatistiku.
Máme tu i expozíciu. Teda to, ako je terén členitý. V tatranskom teréne plnom veľkých žulových balvanov, prerastených kosodrevinou sa najmä u prvých snežení a na konci zimy nemusíme toľko báť, ako keď vstupujeme na trávnatú alpskú pláň, v lete obžieranú a obsieranú kravou Milkou. Členitosť terénu dokáže pomerne účinne zabrániť pohybu snehu, keď však napadnú všade 3 metre snehu, už je to jedno, strihne vám to na prvej ľadovej vrstve a letíte tak či onak. Dôležitejším ako expozícia je sklon svahu. Platí také centrálne pravidlo, že všetko, čo je nad 30 stupňov, môže byť lavinózne. Na internete si viete nájsť kopec testov, dajú sa kúpiť sklonomerové kartičky, ja mám dokonca apku, ktorá mi povie sklon svahu. Ak toto nemáte alebo sa tým nechcete zaoberať, mám na to takú peknú pomôcku. V svahu si sadnite tak, aby ste sa dívali nabok a v dohľade mali nejaký strom. Strom rastie väčšinou kolmo hore, takže to máme 90% uhol k rovine smerujúcej do svahu. Presná polovica toho uhla je 45 stupňov, schválne si to predstavte na vlastnej dlani, kde vytočíte palec kolmo k prstom a už tá polovica toho je strmina jak sviňa. Dve tretiny z toho smerom k vodováhe sú 30 stupňov. Ak je svah strmší, už to indikuje, že sa môže jednať o lavínový svah. Tá strmosť je pre nás kľúčová samozrejme v nejakom dlhšom úseku. Niektoré kopce vyzerajú, akoby ich vyrobil nejaký Číňan z Aliexpressu za 13,50 euro aj s poštovným, chýba im totiž konštantný sklon, furt sa to nejako krúti, vlní, je to nerovnomerné a podobne, proste málo kopcov má taký pekný roh ako napríklad Matterhorn. Väčšina má, žiaľ pre estétov a našťastie pre skialpinistov, vrchol pekne zaoblený. S týmito skokmi v strmosti sa spája problém toho, že v hornej, konkávnej časti je v snehu viac ťahu, preto sa to tam často trhá, a naopak v dolnej, konvexnej to jednak rado za ten svah ťahá a druhak sa to tam rado hromadí na kopu a vy sa potom narobíte jak čierny, kým niekoho vykopete. Za všetko hovorí obrázok, ktorý som ukradol na stránke Strediska lavínovej prevencie pri analýze udalosti z februára 2021, kedy traja Poliaci utrhli svah v sklone len 20-25%:
Čo sa vtedy stalo? Kuknite na snehový profil: (klikni tu, veľká tabuľka približne v polovici stránky). Niekde medzi 110 a 120 cm sa inak súdržná vrstva snehu, navyše umiestnená v zatiaľ relatívne plytkom svahu, prerušuje tenkou ľadovou krustou. Čiže nasnežilo, potom sa oteplilo, prudko ochladilo a znovu nakydalo. Chalani zrejme lyžovali pár metrov pod konkávnym prechodom sklonu kopca a normálne to odrezali. Záverečná bilancia je mínus dva životy.
O počasí, teda najmä o teplote, sme si už hovorili pri snehu. Viac dominantným faktorom je však vietor. O vetre sa hovorí, že je architektom lavín. Toto poetické pomenovanie v skutočnosti znamená, že vietor preveje väčšinu suchého jemného prachového snehu z pôvodného miesta dopadu na iné miesta, kde sa sneh nakopí. Typicky sa to stáva v horských sedlách, v žľaboch, na záveternej strane vrcholov, takto sa môžu dokonca budovať doslova až umelé útvary, vyčnievajúce do vzduchu a po stvrdnutí sa z nich stanú seraky, schopné padnúť vám na hlavu kľudne aj uprostred noci. Vzniká nerovnomerná snehová pokrývka, schopná lokálne zmeniť úplne bezpečnú túru na boj o prežitie. Vietor, striedanie tepla a zimy a intenzita slnečného svetla dopadajúceho na svah sú teda kľúčové hodnoty, kvôli ktorým sa oplatí sledovať predpoveď počasia a vývoj teplôt, lebo môžu zásadne zmeniť situáciu na svahu. Platí pravidlo, že po dlhom snežení, veľkom mraze a/alebo silnom vetre treba naozaj poriadne zhodnotiť situáciu a radšej doma pozerať Squid Game.
Čo sa deje, keď vás strhne lavína
Suchej teórie bolo už dosť, teraz si povedzme, čo sa stane, keď sa náhodou v lavíne ocitnete. Nemám k dispozícii presné slovenské dáta, ale z európskych zdrojov (konkrétne štatistika zo Švajčiarska) vyplýva, že ak sa ocitnete v lavíne, záleží vaše prežitie najmä od toho, aký je stupeň zasypania. V prípade úplného zasypania, tým sa rozumie hlava pod snehom, je všeobecná pravdepodobnosť prežitia cca 49%. To je pre vás veľmi zlý obchod. Na druhej strane, ak ste zasypaný len čiastkovo, je pravdepodobnosť vášho prežitia až 96%. Aby sme si to vedeli ešte štatisticky spriemerovať, tak pravdepodobnosť, že vás úplne zasype vo švajčiarskej lavíne je 37%, zvyšok sú čiastkové zasypania. Prečo píšem vo švajčiarskej lavíne? Švajčiari, podobne ako zvyšok Álp, majú okrem výskumného ústavu lavín aj pomerne široké možnosti skialpovania. Tým pádom sa nemusia neskúsení lyžiari jebať do úzkych kuloárov a žľabov, hoci ich majú plnú riť, ale môžu si robiť krásne lajny a kristiánky po širokých svahoch. Keď sa takýto široký svah vysype, lyžiar neskončí v terénnej pasci (tým sa rozumie zúžené miesto, kde sa lavína nakumuluje do jedného miesta, kde sa výrazne znižuje pravdepodobnosť prežitia), ale naopak sa rozmelí do širšieho dojazdu, a tým pádom je jej ústie aj plytšie. Samozrejme, je to prípad od prípadu, hovoríme len o všeobecných štatistikách. Aby som si povedal niečo aj o domácich zvykoch a skúsenostiach, k dispozícii máme aj domáce štatistiky. Čísla sa v čase dynamicky menia, hlavne preto, že v devätnástom storočí nemali firmy Dynafit, Scarpa a La Sportiva ešte také obraty v skialpových obchodoch, ale je tu výrazný skok v štatistikách v histórii oproti súčasnej dobe. V rokoch 1850 až 2000 bolo zaznamenaných celkovo 1338 lavín a v nich 126 mŕtvych, z toho 52 Čechov, 29 Poliakov, 22 Slovákov, 17 Maďarov, 13 Nemcov, po jednom Rakúšanovi a Bulharovi a 6 ľudí bolo nezaradených. Od roku 2001, spolu s narastajúcou popularitou skialpinizmu na Slovensku, výrazne pribudlo Slovákov, ktorí momentálne dominujú, takže mýtus o nezodpovedných Čechoch je skutočne už len mýtus. Každopádne každý rok v lavíne zahynú priemerne 3-4 ľudia a situácia sa naďalej zhoršuje, i napriek stúpajúcej osvete. Proste hory sú plné.
Ak vás zasypalo len čiastočne, máte šťastie (ak nepatríte k tým 4%, čím nemyslím homosexuálov). Ak nie, potom ste pod snehom a môžete umrieť. Švajčiari tvrdia, že príčinou smrti v lavíne je až v 82% prípadov zadusenie, v 17% závažné traumatologické poranenia a v 1% človek umrie na podchladenie. HZS zas tvrdí, že 75% predstavuje zadusenie, 10% podchladenie, 10% trauma, 5% iné, čím sa myslí najčastejšie šok. Čo sa týka zadusenia, buď si snehom upcháte dýchaciu trubicu, takže sa nedokážete nadýchnuť, alebo si pod snehom nevytvoríte dostatočnú bublinu a vydýchate si vzduch, alebo vám sneh tak tlačí na hruď, že mechanická kompresia nedovoľuje nádych, alebo vdýchnete príliš veľké množstvo jemného snehu a normálne tie pľúca si ním utopíte. Viac by som toto popisovať nechcel, len dám ešte jednu štatistiku. Podľa normy EN1991-1-3, resp. staršej STN-ky, tlak snehu osciluje od 50-350 kg/meter štvorcový, závisí od typu snehu a jeho kompresie. V lavíne býva sneh stlačený na tvrdosť betónu, čiže meter kubický mokrého snehu môže vážiť kľudne aj 400 kíl. Predstavte si, že ležíte meter pod povrchom a tlačí na vás váha, ktorá je ekvivalentom dvoch na seba poukladaných sumo zápasníkov, ktorí si z vás urobili svoj matrac. Ako dlho asi tak vydržíte? Poďme ďalej. Pri traume načim okrem zlomenín spomenúť zlomený väz (krčná chrbtica), nie je to síce najpočetnejšie poranenie, ale je to tzv. konečné riešenie. Chvalabohu, že žiaľbohu, aspoň tí chudáci toľko netrpeli. Kvalitný tatranský terén vás pekne pomixuje s kameňmi a drevom a kto niekedy videl pár obrázkov zo zásahov, ktoré nie sú rozrastrované, už si nikdy neodloží prilbu ani počas výstupu.
V ďalšej, poslednej časti si povieme, čo robiť, aby sme nezomreli, alebo čo robiť, keď vidíme, že tam niekto umiera.
Koniec druhej časti.
