Každý rok sa to opakuje. Koncom decembra prekvapivo nasneží a mládenci a dievčence, viac ako polroka nudiaci sa v Senci na pláži pod umelými palmami, vytiahnu zo skrine lyže, mačky, zbrane, pásy a iné drahé hračky a vyberú sa do Tatier alebo Fatier. Večer po nich zostanú už len reportáže Jančiho Tribulu a Jožka Kubányho o tom, že keď nasneží, treba sa chovať zodpovedne, aby človek nedopadol ako oni, pochovaní pod lavínou. No a pretože ľudia v diskusiách radi polemizujú o veciach, pri ktorých ani len netušia, kde to má začiatok a kde koniec, dovolil som si zhrnúť také to absolútne minimum, aby ľudia vôbec tušili, čo taká lavína je a kde sa to dá kúpiť.

Najprv teória

Lavína a jej zloženie

Na úvod si hneď zadefinujme, čo to vlastne je. Je to fyzikálny jav, pri ktorom sa masa snehu presúva z bodu A do bodu B, kde bod B leží v menšej nadmorskej výške ako bod A, pričom tá masa má viac ako 100 metrov kubických a jej dĺžka je viac ako 50 metrov. Ak toto nespĺňa, ide o splaz. Ktorý vás môže mimochodom tiež zabiť.

Na to, aby sme o lavíne mohli diskutovať, treba vedieť, čo taká lavína vlastne obsahuje. V zásade sa skladá z troch hlavných častí: je to sneh, veselo sa valiaci dole stráňou alebo žľabom, predmety, ktoré sa k nemu v zápale davového šialenstva dobrovoľne alebo menej dobrovoľne pridajú a nakoniec živé elementy. Pod pojmom živý element sa najčastejšie rozumie nejaký nešťastník, ktorý tú lavínu strhol, resp. nejaký nešťastník, ktorému tú lavínu nejaký debil drbol na hlavu. Alebo to môže byť nešťastník, ktorý mal tú smolu, že v rovnakom čase križoval trasu, po ktorej sa naša lavína vybrala na kávu. Prekvapivo, okrem ľudského plemä nebýva v lavíne priveľa mäsa z iných živočíchov, predsa len svište, medvede a lokálne formy vysokej radšej uprednostňujú chrápanie niekde v nore alebo kríkoch pred lepením pásov vo víchrici. Ochranári radi obviňujú skialpinistov, že strašia kamzíky až tak, že tí od hrôzy radšej skočia do lavín, prax je však v tomto úplne odlišná. Kamzíky sú v skutočnosti drzé kurvy s povahou podobnou mačkám a veselo vás totálne ignorujú, samozrejme pokiaľ nevidia, že by z toho mohli mať nejaký prospech. Viď moja osobná skúsenosť, kedy mi na Zbojníckej kope vliezol starší capko priamo do ruksaku, zatiaľ som si ho fotil a zožral mi rožok, čím ma obral presne o 50% môjho naplánovaného denného príjmu kilokalórii. Dúfam, že ti chutilo, zasran smradľavý! 

Predmety, ktoré sa vyberú s lavínou na vandrovku tvoria kamene, sutina a drevina, stojace valiacej sa mase snehu v ceste. Tu treba poznamenať výrazný rozdiel medzi alpskými a našimi lavínami. Naše sú samozrejme lepšie, lebo obsahujú týchto neživotných ingrediencií ďaleko viac. Teutóni, ako všetci vieme, sú citovo aj morálne oploštené bytosti, a preto do národných parkov nesadia úhľadné stromoradia smrekov, ktoré potom treba vyťažiť, lebo by nám ich mohol zožrať lykožrút alebo pováľať vietor. A keďže by sa Alpy inak nudili, radšej zarastajú trávnym porastom. Inak povedané, Alpy sú skôr hôľneho charakteru na rozdielu od nášho mixu hranolky/ryža les/kosodrevina/lúka/skaly. A kde lavíne nestojí v ceste stromček alebo kamienok, niet čo brať. Prečo o tom píšem? Dozviete sa v ďalšej časti! Aby sme však boli úplní, okrem klasických povrchových lavín poznáme aj také, ktoré berú všetko aj s hornou vrstvou pôdy. Volajú základové, vznikajú najmä na jar, kedy je starý sneh už veľmi ťažký a vtedy pri uvoľnení v lavíne skončí všetko, čo nie je priklincované.

Najdôležitejšou, a navyše, čo do objemu aj najbohatšou, zložkou lavíny je samozrejme sneh. Priemerný Jozef Mak pri otázke na rozdelenia typov snehu odpovie biely a žltý, pričom ten žltý sa nesmie jesť, lebo je jedovatý. Ak však chceme porozumieť lavínam trochu hlbšie, musíme ísť viac do detailov. Sneh, podobne ako ľudia, sa časom mení, niekedy k lepšiemu, inokedy k horšiemu.

Snehy

Na nejakej škole, kde študujú ľudia neskôr pracujúci v SHMÚ sa to možno učí inak, my si však pre účely tohto článku rozdelíme sneh podľa metodiky, ktorú používa väčšina stredísk lavínovej prevencie v Európe. Táto metodika je pre nás dôležitá, pretože operuje s jednotným diapazónom pojmov a my si tým pádom vieme urobiť lepšiu predstavu, čo nás môže čakať. Navyše, stupeň lavínového nebezpečia síce vyhlasujú horské služby denne, avšak jedná sa o unifikovanú lavínovú predpoveď generalizovanú na celé pohorie, resp. oblasť. Aby by sme si teda mohli sami lokálne vyhodnotiť jednotlivé merania, potrebujeme porozumieť snehu aj štrukturálne.

Začnime teda čerstvým snehom. Unikátna snehová vločka môže mať rôzny tvar. Ten tvar závisí do istej miery od toho, v akej teplote vznikla, čím všetkým si počas pádu prešla, či brala drogy alebo bola v cudzej spoločnosti skôr utiahnutá, koľko vločiek jej po dopade stálo na hlave, proste toto všetko sa dozviete, ak v škole začnete študovať odbor Kryštalografia snehu. Zistíte, že súčasná veda pozná viac ako 21-tisíc základných tvarov vločiek. Navyše sa dozviete, že sneh nie je biely, ale to, čo vnímame ako bielu farbu, je len odrazom lesku v priehľadnom kryštáli. A keď vidíte modrý sneh, je to v skutočnosti len farebný klam, kedy za určitých okolností kryštál prepúšťa červené spektrum svetelného žiarenia a vy tým pádom vnímate tú modrú časť spektra ako dominantnú. A ešte oveľa viac, ale to už odbiehame.

Sneh nám prirodzene vplyvom zmeny teploty, tlaku a času metamorfuje, teda z ideálnej vločky, ktorá vyzerá tak, že by si ju aj vaša stará mamka zavesila na vrchol umelohmotného vianočného stromčeka, sa zmení na nejakú nevzhľadnú studenú guličku, alebo dokonca kúsok ľadu. V zásade sa môže sneh meniť trojako: deštrukčnou metódou, teda sa rozpadáva na menšie časti, konštrukčnou metódou, kedy rastie do väčších celkov a nakoniec teplotnou premenou, výsledkom ktorej je krásny firn, po ktorom sa dá ešte v máji v niektorých žľaboch nádherne lyžovať.

Nový sneh sa nám časom mení na takzvaný plstnatý sneh, kde ešte síce vidíme nejaké torzá kryštálu, ale tieto už k sebe priliehajú tesnejšie a vytvárajú podlhovasté tvary. Deštruktívnou metódou sa nám takýto sneh vie zmeniť na tzv. okrúhlorznný sneh, kde sa vločky rozpadnú na menšie častice. Srandou je, že práve takýto jemnučký mini sniežik býva zväčša pomerne stabilný a na obhliadku okolitého terénu sa vyberie zväčša len vtedy, keď ho z fotelky vyhodí niektorá zo spodnejších vrstiev so slabšou povahou. Funguje to totiž ako piesok – menšie časti lepšie tlmia nárazy a tým pádom lepšie „odpružia“ spúšťací mechanizmus.

Konštruktívna metóda premeny snehu je pre nás nebezpečnejšia. Hlavnú úlohu tu hrá teplota. Snehová vločka, padajúca naverímboha z oblohy až niekam do Meteorologického žľabu, prechádza širokou škálou teplôt. Kým v čase svojho vzniku si musí obliecť čapicu, šál a rukavice, lebo vonku je mínus 50 stupňov Celzia, pri dopade na pôdu zažíva priam dovolenku v Karibiku. Pokiaľ pôda nie je dostatočne zamrznutá, čo sa žiaľ v posledných rokoch stáva (novembrové výstupy na štíty len v krátkom tričku už nie sú ničím výnimočné, ak vás teda nechytia ochranári), teplota povrchu sa môže pohybovať okolo nuly. Nemusíte byť zrovna člen klubu Mensa, aby vám došlo, že časť vločiek sa po dopade proste roztopí a časť sa zmení na ľadové kryštály. A čo robí ľad? Predsa kĺže. Preto je kritické takzvané druhé sneženie v sezóne, pri ktorom často niekto aj zahučí. Rovnaký mechanizmus vzniká pri každom ďalšom opätovnom snežení, ktorému predchádzali silné mrazy. Konštruktívna metóda premeny vločky totiž pracuje s logikou prestupu vodných pár, ktoré pri kombinácii silného ochladenia a oteplenia menia tvar kryštálu a snehové zrná narastajú do hranatých tvarov a zväčšujú sa. Teraz si predstavte taký pokus – majme košík valcového tvaru a nasypme do neho len tak naverímboha najprv 20 tenisových loptičiek a potom poriadne zatrasme. Pokus opakujme, avšak namiesto tenisákov tam hoďme chaotickou metódou 20 Rubikových kociek. Opäť riadne zatrasme. Rubikove kocky sa prepadnú ďaleko hlbšie, však? Znamená to teda, že medzi Rubikovými kockami bolo omnoho viac voľného priestoru ako medzi tenisovými loptičkami, jednak preto, že sú hranatejšie, a teda náročnejšie na dostupný priestor a druhak preto, že sú väčšie a majú teda menšiu využiteľnú styčnú plochu. Toto všetko pri prekročení kritickej sily pôsobiacej na sneh môže spôsobiť pohyb. Ten je príznačný aj pre ďalšie štádium premeny konštruktívnou metódou, ktoré sa volá dutinová inoväť. Vytopené kryštály snehu majú síce zatiaľ dostatočnú pevnosť, aby sa nezborili do firnu, ale zato držia medzi sebou dostatok vzduchu, čiže sa tam tvoria také mini jaskyne, takže stačí povedať slovo po česky a celé sa to zjebe dole jak domček z kariet.

Najviac si musíme teda dávať pozor na hranatozrnný sneh (v grafoch označovaný ako štvorčeky), dutinovú inoväť (tzv. plávajúci sneh – v grafoch ako indiánske stany) a ľadové lamely (v grafoch pevná čiara). Zvyšok môžeme jebať, môže to síce spadnúť, ale tá pravdepodobnosť je malá.

Túto tabuľku som ukradol na stránkach HZS, kritické vrstvy som označil červeným písmom, tak si zapamätajte tie symboly a keď niekde uvidíte vyvesený snehový profil a sú v ňom stany, štvorčeky, alebo hrubú čiaru, rýchlo utekajte :

Čiže long story short, sneh má v jednotlivých vrstvách rozdielnu teplotu, hustotu a tvrdosť. Poznanie týchto vrstiev môže byť kritické práve preto, aby sme vedeli úvahou alebo pokusom vyhodnotiť, či bude sneh stabilný, alebo nie.

Tým by sme mali hrubú teóriu za sebou a v ďalšom dieli si povieme, čo s tým.

Koniec prvej časti.