"Pokiaľ nedosiahneš do dvadsaťpäťky level Verešová, už sa s tým navždy rozlúč." Silvia T.

 

Bolo to niekedy na jeseň, kedy som si povedala: Myrtille - vyzeráš hrozne a cítiš sa strašne, je načase s tým niečo spraviť. Síce som sa už zmierila s tým, že nikdy nebudem éterická bytosť, štíhla a krehká, vyvolávajúca v každom mužovi ochranárske sklony, polopriesvitne sa pohybujúca bratislavskou scénou a sťažujúca sa, že zase v obchode vypredali všetky 34-ky, nie som však zmierená s trasľavou podobou svojho tela a už vôbec nie teraz. Trasľavosť si odkladám až na svoju 50-tku.

 

Keďže všetko je o strave, tak logicky prvým krokom bola kúpa knihy Jídlo na prvním místě, kde písali všetko o systéme Whole30, čo je také v podstate paleo, ale museli dať tomu špeci názov, lebo veď kníh o palee je už dosť. Je to veľmi vtipná kniha a všetkým ju odporúčam a to keď už ja dokážem čítať knihu o jedle a baviť sa na nej, tak verte tomu, že je to masterpiece.

 

Vybavená potrebnými informáciami som započala november zdravo a začala som s kamoškou chodiť aj do posilky. Samozrejme, nie do nejakého auparkového zariadenia, alebo štýlovej posilky, kde majú všetci airmaxy a sú peroxidom, prípadne steroidmi naveky poznačení. Nie, do zašitej posilky na konci Petržalky, pretože tam mi bolo jasné, že nikoho nestretnem v mojom ružovo-spotenom-po dychu lapajúcom móde. Strong is the new skinny, posilka je nutnosť. Dvíhanie činiek a podobné sprostosci ma ale nikdy nebavili, tak som si pridala aj trošku aeróbneho pohybu, konkrétne dancebox. Dancebox je najlepšia vec na svete, lebo je to po prvé: box, pri ktorom si môžete vymlátiť všetky svoje frustr...proste prebytočnú energiu; no a po druhé je to dance - čiže tanečné pohyby do rytmu hudby. Win-win. Najsmiešnejšie však bolo, ako nás tam bolo 8 pred Vianocami a na prvej januárovej hodine 40. Ale veď klasika.

 

Teda, november - držala som sa, dala som to - žiadne cukry, všetko len stopercentne zdravé miletičkovské suroviny, doma pripravené jedlo, no potom prišli sviatky, december, večierky, silvester...takže sexy telo sa zas nekonalo, lebo šak bože, koláčiky!!! Alkohol! No a tak.

 

Január prebehol ešte v takom prechodnom móde, ale od februára som sa do toho pustila naplno, proste ideš moja, dáš to, do jari budeš kočka. Paleo strava, posilka, dancebox, cítila som, ako mi rastú svaly (prvýkrát v živote), normálne že na ruke sa mi zjavil biceps(!?!) a to najmä vďaka mojej kamoške, ktorá ma v posilke ničila, kričala na mňa, buzerovala ma, jednoducho si realizovala svoje nacistické sklony a ja som jej za to bola dokonca vďačná.

 

Marec som ešte celkom dávala, strava už nebola tak úplne paleo, ale cvičiť som chodila, lebo veď som si už aj tak na to nejak zvykla a hlavne som mohla pred ostatnými pravdivo tvrdiť, že chodievam cvičiť. Nie ako moja spolubývajúca, ktorá pred svojím novým frajerom asi mesiac kamuflovala, že chodí do posilky, aby si nemyslel, že nič nerobí. Normálne meškala na dohodnuté stretnutia s tým, že sorry, zdržala som sa v posilke, sorry no! (Milujem ju za to.)

 

Avšak postupne sa to odhodlanie vo mne začalo vytrácať a moje telo si začalo pýtať dlho odopieraný cukor. Niekedy boli dni, kedy som na tajňáša chodila do kuchynky v práci vyžierať Marlenku, čo tam nechala nejaká kolegyňa (veľmi neuvážene, fakt). Až kým neprišiel jeden osudný piatok, ktorý vyzeral takto:

 

7:20 Mohla by som už vyliezť z tej postele a ísť do roboty.

7:25 Varím vajíčka a robím si šalát. Paleo raňajky. Začni deň správne.

7:40 Zjedené raňajky, pijem kávu. Bez mlieka. So škoricou. Vzorové.

7:50 Aha, tu sú tie jablkové čipsy v čokoláde, čo som si doniesla zo služobky. Ochutnám.

8:00 Vyhadzujem prázdny balíček.

 

8:30 - 12:00 Pracovné nasadenie, vybavujem, mailujem, nepociťujem hlad (lebo som sa prepchala čokoládou hneď na ráno, samozrejme.)

12:00 Obed. Kari s krevetami a mangom, rukola, cukina. Paleo. Som na seba pyšná.

13:00 Ešte je tá Marlenka v chladničke?

13:20 Musela som ju zjesť, veď by obschla.

13:30 - 16:00 Pracovné nasadenie pokračuje.

16:00 Kašlem už na to, idem domov. Aj tak sa už dnes nikomu nedovolám. Idem si kúpiť na večeru šalát.

16:10 Rovno ho tu zjem, načo strácať čas doma.

16:30 V aute. Šalát bol fajn. Tak prečo furt myslím na čokoládu?

16:40 Aha, parkovacie miesto rovno pred obchodom! To je znamenie.

16:50 Kúpim si len jednu Milku. Ále, tak zoberiem rovno aj orieškovú, možno ju niekomu dám. Aha, Bounty!

 

17:30 Ležím v delíriu na posteli, vedľa mňa tri prázdne obaly. Spokojnosť, únava, znechutenie. Príjemné teplo po celom tele. Ach.

17:40 Doriti, veď ja mám dancebox!

18:10 V pohode, skackaj si, ide ti to.

18:30 Neodpadávaj.

18:31 Neodpadávaj!

18:34 Choď na wécko, neodpadni aspoň tu.

18:36 A keď už som tu, negrcnem si?

18:40 Svet je hneď krajší. Teraz sa môžem vrátiť a docvičiť hodinu.

 

20:00 Sadni si a napíš článok o svojom dietologickom faili, ty sexy teľa.

 

P.S. Tento článok bol inšpirovaný brutálnou úprimnosťou písania Leny Dunham v knihe Not that kind of girl. Testujem, či je už aj Slovensko (áno, Slovensko! Čo sa budem trocháriť.) pripravené na takýto level otvorenosti. Ak nie, tak som len zase predbehla svoju dobu a budem sa musieť zmieriť s tým, že moje dielo bude docenené až po mojej smrti. #achjaj #couz