Vždy som obdivoval dômyselné nástroje, ktoré keď človek zobral do ruky, tak z neho o pár minút tiekol pot, o trochu neskôr slzy a častokrát aj krv. Kráľovnou takýchto nástrojov je kálačka, ale tesne na druhom mieste u mňa skončil krompáč. S krompáčom mám oveľa viac skúseností, než je mi milé. Jeden príklad za všetky. Raz ma ako desať-dvanásťročné decko poslal otec vykopať chren, a ja som sa krompáčom zahnal tak zúrivo, že som si tou špicatou stranou práskol rovno doprostred čela. Úder to bol taký silný a taký prekvapujúci, že som išiel rovno k zemi, krompáč sa mi odrazil od kolena a ja som sa začal kotúľať dolu svahom. Odvtedy viem oceniť české zhodnotenie dobrého chrenu: „ten byl jak rána krumpáčem do hlavy“. Doma to ale neskúšajte, chren si radšej kúpte od nejakého chrena na tržnici.

Ak sa u mňa vyskytne obdobie, že ma niečo fascinuje, tak si o tom zháňam všetky informácie a zaujímavosti, až kým obdobie fascinácie nepominie. V tomto prípade sa na mňa usmialo šťastie. Zistil som, že posadnutosť krompáčmi sa netýka len mňa. Predstavte si, že existujú inštitúcie (platené z našich daní), ktoré sa touto problematikou zaoberajú na najvyššej odbornej úrovni. Jednu z nich som navštívil.

Takže aby som dôkladnejšie spoznal históriu, a hlavne možnosti tohto obdivuhodného nástroja, vybral som sa do Stredoeurópskeho múzea krompáčov v Janovej Lehote. Múzeum má dvoch sprievodcov, ktorí majú s krompáčmi takmer nekonečné množstvo skúseností. Naša skupina pripadla sprievodcovi Milanovi, bývalému baníkovi, ktorý na nás okamžite zahučal „Zdarboh!“, na čo druhý sprievodca, dvadsaťsedemročný invalidný dôchodca Rómeo, prevrátil očami. „Boha tvojho, ty na mňa nezazeraj, cigánisko všivavé! Ja som baník, kto je viac?“ Rómeo znovu zagúľal očami a rukávom si utrel sopeľ. „Poďme radšej, lebo ho krompáčom umlátim“, berie nás Milan do svojho kráľovstva.

Návštevu múzea môžem jednoznačne odporučiť. Zo začiatku to vyzerá trošku nezáživne. Je tam množstvo vystavených exemplárov z rôznych historických období a popísané sú naozaj len najzákladnejšie spôsoby použitia. Čiže sa dozviete všetko o kopaní jám a rigolov a o samozrejmom servise spojenom s namáhavým životom kopáčov. Historické fotografie zachytávajú robotníkov priamo v rigole, ako si nabrúsenou hranou krompáča krájajú chlieb a slaninu, prípadne širšou časťou natierajú na chlieb bôčikovú paštétu. V tej dobe nebolo bežné chodiť každý deň z práce domov, takže na niekoľkých ďalších snímkach vidno kopáčov uložených na spanie. Každý je prikrytý vlastným krompáčom, tí uzimenejší ho majú vytiahnutý až pod bradu, fajnovky ho majú omotaný flanelovou košeľou. Iní sa snažia svojim nástrojom oholiť, aj z fotiek je však cítiť frustráciu z výsledku, ktorý pripomína skôr rozjazdeného ježka než reklamu na trinásťčepieľkové holenie. Celá jedna stena v prvej miestnosti múzea je pokrytá fotografiami azda najbežnejšej aplikácie tohto všestranného nástroja. Všemožné variácie podpáčenia auta krompáčom namiesto zdviháka pri výmene kolesa a sťahovanie pneumatík z diskov na V3Skách však začne po chvíli nudiť. Predsa len, prišli sme sem kvôli pikoškám. Tie prichádzajú hneď za polystyrénovou stenou natretou zmesou uhoľného prachu a Duvilaxu, takže to vyzerá ako v naozajstnej bani.

Nachádzame sa v miestnosti venovanej medicínskemu použitiu krompáčov. V tomto smere sa krompáč najbežnejšie používal na fixáciu zlomenej končatiny. Po jeho rozobratí na kovovú časť a drevenú násadu získal banský záchranár dve dlahy, ktoré mohol upevniť pomocou roztrhanej košele alebo rozbuškového drôtu. Ak bol pacient pri vedomí, kolegovia ho poslali na personálne nahlásiť pracovný úraz. Namiesto barly sa podopieral krompáčom. Ak nebola žiadna šanca, aby sa postihnutý sám dostavil na zemský povrch, z dvoch krompáčov vyrobili nosidlá a nasratí, že kvôli kriplovi nesplnia normu, ho vyniesli na denné svetlo, kde ho darovali prvému človeku, ktorý išiel okolo. V ďalšej vitríne si môžeme prezrieť legendu medzi krompáčmi: nástroj nejakého Johana z Ľubietovej, ktorý mu v bani zachránil život, keď mu kus kremeňa rozpáral nohu tak nešťastne, že došlo k prerezaniu stehennej tepny. Duchaprítomný Johan okamžite vyrazil zo svojho krompáča porisko a krompáč použil ako ihlu na zašitie rany šnúrkou z topánky. Tu sa ukázalo, aké nesmierne dôležité bolo pre našich predkov udržiavať svoje nástroje v perfektnom stave. Ak by krompáč nebol dokonale nabrúsený, Johan by sa stal len ďalšou obeťou stredoslovenskej zlatej horúčky. Naopak, takto zomrel v horúčke v pohodlí domova, s ranou plnou blata, ktoré sa mu tam dostalo na šnúrke z bagandže. Keby sa staral o topánky rovnako ako o krompáč, mohol ešte dnes robiť sprievodcu alebo aspoň exponát v hociktorom banskom múzeu. Expozícia ale poukazovala aj na prípady, ktoré nemali až taký šťastný koniec. V Hodruši pri menšom závale došlo k rozdrveniu členka premotivovaného baníka Juliána, ktorý trval na tom, že on hore nejde ani bohovi, nech mu to ošetria na mieste a že on bude pokračovať v lámaní skaly a rekordov. Kamarátovi dal do ruky krompáč, nech mu chodidlo amputuje. Sám zahryzol do pekného kusa amfibolitu, aby ľahšie znášal bolesť a potom sa už len prizeral, ako mu roztrasený kolega každým pokazeným úderom uberá pätnásť centimetrov nohy, až kým sa mu tesne pri pacientovom ľavom vajci nepodaril pekný čistý rez, ktorý chirurgov asistent opálil karbidkou, nech im zranený nešpiní pracovné prostredie. Pacient ešte v šetriacom režime potiahol až do konca šichty a normálne sa s ostatnými v podzemí uložil na spanie. Do rána mu však na rane narástol trs hlivy ustricovej, ktorý sa do obednej prestávky rozšíril na väčšinu tela. Úbohý baník bol teda celý deň zamestnaný odtrhávaním húb zo svojho tela, kvôli čomu nemohol normálne pracovať a nesplnil záväzok, ktorý si dal pred sfáraním. To sa samozrejme nepáčilo ostatným pracovníkom bane a nešťastníka teda vylúčili z kolektívu. Julián dožil svoj biedny jednonohý život ako poštový doručovateľ s minimálnou mzdou a všeobecným pohŕdaním okolia. Podobne neúspešne dopadol aj pokus o extrakciu zuba múdrosti pomocou krompáča. Počas výkopových prác pri zavádzaní káblovej televízie v Uzovskej Panici rozbolel Karlosa, jedného z pracovníkov, čisto nový zub číslo osem. Nepomáhalo studené pivo, ani horúce víno, a tak sa jeho súcitní kamaráti rozhodli, že mu pomôžu. Všetko išlo podľa plánu. Najprv si všetci poriadne vypili na guráž, potom Karlosovi za výdatného podlievania domácou dezinfekciou zaviedli špicatú časť krompáča medzi korene štrajkujúcej osmičky. Problém nastal, až keď pri páčení zuba došlo k dislokácii mandibuly tak otrasným spôsobom, že ju vlastne dislokovali až do čerstvého výkopu. To, čo partia pracantov zbadala, ju tak rozrušilo, že sa okamžite všetci rozutekali a kvôli tomu v Uzovskej Panici dodnes nemajú káblovku, ale zato rodičia strašia deti, že ak nebudú poslúchať, tak ich príde zobrať ujo, čo má len polku hlavy.

Posledná časť výstavy ukazovala exponáty súvisiace s násilnými činmi, spáchanými pomocou krompáčov. Za všetky treba spomenúť nádhernú kolekciu dvanástich atypických krompáčov poľskej výroby. Na túto zbierku v roku 1954 nalákal tzv. borščový vrah, górnik Tadeusz Ł. z Knurówa študentku banskej akadémie, Agnieszku z Katowíc, až k sebe domov, kde ju uškrtil a okradol. Bezduché telo zakopal do hriadky s cviklou (nebojte sa, obyčajným krompáčom, zbierkové kusy neznesvätil) a z neobvykle vysokej úrody cvikle celú zimu varil boršč. Prezradila ho však príchuť parfému Agnieszky v cvikli, ktorú predával ako prebytky na trhu. Nasledoval jeden z najrozsiahlejších zásahov proti cviklovým záhonom v dejinách Poľska. Vidieť v tých časoch vo Województwe śląskom policajta bez rýľa alebo krompáča bolo takmer nemožné. Tadeuszovi sa stalo osudným, že dvojica policajtov prepila svoje krompáče, a tak zaklopali na prvé dvere s prosbou o požičanie náradia. Zrak im okamžite padol na nablýskanú zbierku, a kým stihli povedať, že tieto krompáče si určite nechcú zobrať, Tadeusz sa zosypal a ku všetkému sa priznal.

Pre mňa bolo zarážajúce, ako málo vrážd sa stalo priamo krompáčom, hoci na prvý pohľad vyzerá ako ideálny nástroj na vrazenie do chrbta alebo do čela. Milan nám to hneď so smiechom vysvetlil. Vraj kdejaký pajác sa krompáčom nedokáže poriadne zahnať a keď si vybavujú účty baníci alebo hentí šašovia, čo kopú kanály, tak vždy ide o pracovný úraz. „Jáj, boha, čo sme sa my zbíjačkami naprerážali nôh, keď nás niekto nasral. Hej, aj krompáčmi. Čo zmôže taký blbec, keď pätnásť ľudí, čo ľudí, baníkov, videlo, ako sa na neho prevrátil vozík s uhlím. A keď sa vyšetrovalo... Aký útok? Veď my všetci držíme spolu. Ešte aj na ošetrenie sme ho doniesli. Ale keď niekto moc vyskakoval, tak áno, zopár kusov sme aj krompáčom o zem pripichli a prihrnuli hlušinou, kto by vtedy rátal, či niekto nechýba.“

Mierne zblednutí sme už len prešli okolo stánku so suvenírmi, kde si Milan po banícky odpľul a  plní dojmov sme sa pomaly rozišli. Návštevu múzea rozhodne odporúčam, udeľujem 9,5 km výkopu pre obecnú kanalizáciu z 10. Nabudúce prinesiem reportáž z návštevy zbierky nebožiecov po hájnikovej žene v podkroví Hviezdoslavovej hájovne a z kurzu výroby ručne maľovaných granátov z Novákov.