Veľká Británia je rozvinutá západná krajina, a v nej sa nachádzajú dve známe mestá, Oxford a Cambridge. Popri tom, že v nich sídlia nie celkom zlé univerzity (moderné, aj keď v originál krivých a samozrejme zle zateplených domčekoch), sú tieto mestá centrami top technologického priemyslu. Sídlia tu firmy zaužívané aj akčné, ktoré rozvíjajú deep learning na rozpoznávanie hlasu, ak nie rovno ovládnutie sveta, štartapíky vyvíjajúce kvantové algoritmy a podobne. Slovom, tu sa varí budúcnosť.

Ale nie. Tieto dva zázraky spája jedna autobusová linka menom X5, a ak to nie je pokus o recesiu, tak neviem (a nie, nie je to veľké béemvé). Gúgl maps uvádza vzdialenosť medzi mestami 135 km, no tipnite si, koľko to týmto autobusom trvá. Nápověda: nie je to menej ako hodina, keďže autobus nie je poháňaný testovacím tryskovým pohonom, a nie je to ani hyperlúp, ako by nezávislý pozorovateľ mohol očakávať. Práve naopak. Spomeňte si na to najhoršie, čo ste v živote na cestách zažili. Pomyslite na etalóny československej verejnej dopravy, ako napríklad medzištátny expres Excelsior, „očakávaná doba meškania je 120 minút“, alebo rýchlik Zemplín do Humenného, pravidelný odchod 23:45. Alebo si spomeňte na hocijakú cestu, po ktorej ste si fakt povedali, že toto už naozaj prekračuje všetky medze, a potom tieto medze prelezte. Pretože toto všetko môže britskému súkromnému dopravcovi menom Stagecoach, ktorý linku X5 prevádzkuje, fúkať do zadku (aby som použil legendárne slová maestra Schutza).

Autobusom X5 z Oxfordu do Cambridgu to trvá tri hodiny a 45 minút. Aj to len v prípade dobrej konštelácie hviezd, lebo historici si údajne pamätajú aj päťhodinové cesty, a nebolo to ešte pred druhou svetovou. Kalkulačka tvrdí, že priemerná rýchlosť je 36 kilometrov za hodinu. Toto by bolo perfektne pochopiteľné, keby spoj prechádzal cez horské priesmyky vo výške 4000 metrov nad morom, no ako vieme, nič také sa v Anglicku nenachádza. Anglicko, a zvlásť tento región, je placatejší ako Maďarsko, a železničné násypy a mosty sú naozaj to najvyššie, čo tu možno nájsť. X5-ka sa rúti závratnou rýchlosťou 36 km/h po totálnej rovine. Jak je to možné a hlavne, aký je to pocit?

Nech sa páči. Do autobusu ako veselý turista nastupujem v Cambridgi o 15:40. Ale hovno, nenastupujem, čakám, lebo žiadne vozidlo nikde nevidno a informačná tabuľa si veselo odpočítava minúty do príchodu. O štyri pred príde obrovský moderný alebo skôr moderne vyzerajúci autobus a rad ľudí sa začne tlačiť dnu. Vyrážame 15:52. Meškanie na odchode 12 minút, to sa mi ešte nestalo ani na bratislavskej hlavnej stanici. Reštekp! V samotnom Cambridgi, čo je stotisícové mesto, sa stojí ešte zo tri razy.

Po ceste sú len dve väčšie mestá, Bedford a Milton Keynes. Prechádzame úzkymi cestičkami pomedzi trávnaté polia s kríkovým lemovaním, presne ako z filmov o britskom vidieku. Sem-tam to vyzerá, že vodič už-už šuchne spätné zrkadlo, lebo si to ide celkom rýchlo a cesta je uzučká, ale treba uznať jeho umenie. No to je maximálna miera komplexity, tieto medzimestské scenérie sú totálne rovnaké. Žiadne hrady, hory, alebo aspoň kopce, tunely, rieky, priehrady a ani len rómske osady nečakajte.

Cestovanie však nie je hlavná fičúra tohto spoja, lebo tou je státie. Stojí sa na zastávkach, semaforoch kruhových objazdoch, proste furt. Na tejto trati sa nachádza zopár desiatok kruhových objazdov a cestujúci to pocíti. Kúsok za Cambridgom bus príde na dvojprúdovú cestu, rozbehne to a päť minút ide, ako sa na civilizovanú krajinu patrí, a potom dupne na brzdy. Pozerám, čo sa deje, žeby nejaká nehoda? Nedeje sa vôbec nič, len pred nami je kruhový objazd – uprostred cesty pre motorové vozidlá! – a pred ním fronta aút. Na kruháči vodič spraví kolečko a pol. Nevedno, čo ho k tomu motivovalo, mohol by mi to nejaký autobusár vysvetliť? Fakt by ma to zaujímalo.

Prvé mestečko po ceste, St. Neots, navýši meškanie o ďalších desať minút, lebo hlavná cesta vedie pomedzi krivé domčeky, uprostred ktorých je križovatka s kolíznym semaforom, tak proste ani netreba piatkovú špičku, aby sme tam čakali celú zelenú blokovaní tým jediným autom, čo potrebuje odbočiť doprava, a to sa stane až v momente, keď už znovu naskakuje červená.

Za oknom ide rýchly prehľad anglickej histórie za posledných pár stoviek rokov. Ešte pred St. Neots podchádzame koridor pre rýchlovlaky na linke Londýn-Menčester či niekde do pixle na severe, no o pár desiatok kilometrov ďalej prechádzame cez starý tehlový most, ktorý si snáď pamätá 19. storočie, ponad neelektrifikovanú trať. Také niečo my zo západu nevidíme každý deň, a hneď sa cítim jak v tom Humennom.

Prejde neurčitá doba, už pomaly škriabete okná, najradšej by ste ich rozbili, vyskočili a utiekli, no to len prichádzate do obzvlášť škaredého mesta plného budov so socialistickou architektúrou a na budove autobusovej stanice čítate „Welcome to Bedford“. Čas je 17:30, prešlo teda niečo vyše hodiny a pol. Už len dve a štvrť!

Za Bedfordom otvárate knihu, že by ste aj niečo prečítali, no po pár minútach vás začne napínať, aj keď ste s týmto takmer nikdy nemali problém. Doteraz ste si mysleli, že máte železný žalúdok. Autobus obsahuje wifi, a to dokonca fungujúcu, no už je jasné, že je dobrá na dve veci. Internety stihnete kontrolovať presne päť minút, potom vám dopne, že ešte sekundu a asi fakt otyčkujete sedadlo pred vami. Rozmýšľate, či sa rozbehnete za šoférom, nech vám okamžite zastaví, alebo prežijete ešte jeden kruháč. Nakoniec to nejako rozdýchate, ale takto tesne to naposledy bolo v  95-tom, keď ste sa ako decko viezli starou karosou kdesi cez Strážovské vrchy.

Po ďalšej hodine sa objavuje Milton Keynes, a to je teda zjav. Ulice do pravých uhlov ako v New Yorku, obrovské priestranstvá ako kdesi v Astane či Pjončangu, a medzi nimi nákupné a biznis centrá, opäť v soc dizajne. Mesto bez minulosti, wikipedia ho radí do 60. rokov, len na okraji sa nachádza staršie mestečko Bletchley a v ňom podstatný kus histórie zvaný Bletchley Park, kde Alan Turing dešifroval Enigmu. Ako autobus prechádza z východu smerom na západ, na samom konci rovnej cesty dôjde k budove, čo vyzerá jak Slovakotex v Trenčíne. To je železničná stanica.

Do konca cesty zostáva ešte hodina. Atmosféra sa dá krájať, pri jednom z prudkých zabrzdení sa prázdna plechovica redbullu, ktorú nejaký chuj pri predošlej ceste nechal na konci autobusu, po niekoľkohodinovej snahe s rachotom dokotúľa dopredu, tam narazí o palubnú dosku, spadne na schodíky pred dverami a po zvyšok cesty si tam veselo hrkoce. Napadne mi sklopiť si sedadlo, avšak to sa dá len nepatrne, asi o päť centimetrov, a navyše pri každom mojom vzpriamení sa vráti do pôvodnej polohy. Túžim stretnúť dizajnéra tohto princípu, aby som ho mohol vyvesiť za gule do prievanu.

Je 19:35 a začína sa objavovať ďalšie mesto a s ním aj staré gotické budovy. Už len pár posledných kruháčov a sme v cieli! Je to neopísateľný pocit, neviem, kedy som sa naposledy takto tešil, že vyleziem von z autobusu, ale ani po 22 hodinách hodinách cesty do Chorvátska nie. Meškanie v Oxforde len 15 minút, čo je rozhodne lepšie ako hodina alebo dve. Treba byť vďačný aj za maličkosti.

Transsibírska magistrála šuviks! Týmto mením názor na ZSSK a ďakujem im za ich kvalitný servis, teda konkrétne za to, že jazdia... rovno. Myslím, že odteraz si s radosťou odstojím aj šesť hodín cesty z Bratislavy do Košíc v uličke komplet naplneného vozňa.