"Čo má toto ku*va znamenať?" – prehnalo sa mi hlavou pri vstupe do učebne. Pomýlil som si miestnosť? Čo v nej robí tento mladý, vysoký, svalnatý Adonis? Toto má byť akože učiteľ? Kde je nejaká stará slobodná raketa s čriedou mačiek, ktorá si na žiakoch vybíja životnú frustráciu? To tu už fakt nikto nič negarantuje? Výborne, po prvej hodine, kedy prednášala influencerka z Life is better in bikinis, mi príde znižovať sebavedomie ešte aj tento šrácko. Kto vlastne robí nábor mentorov do Creative Academy? Oklamčák?

 

"Volám sa Lukáš Kozel a budem hovoriť o brandingu" - predstavil sa potetovaný playboy. Tu si zo mňa fakt niekto robí Sulíka. Kozel ide hovoriť o značkách? Začal som sa obzerať po skrytých kamerách a hľadať budúceho ministra kultúry Pročka za dracenou. "Značka je nezmysel" - prerušil svojim hlasom moje konšpiračné teórie a vybalil to na nás bez predohry hneď zostra. Well, that escalated quickly. Pustil som sa do balenia vecí, vstával som zo stoličky a mieril k dverám. Dnes to bolo celkom rýchle, ešte možno stihnem Silu ženy na TV Doma, pomyslel som si.

„Dám si doma jeden Plzeň? Bože, ten chlap sa fakt vie dostať pod kožu“ prebleslo mi hlavou pri otváraní dverí.

„Ale, ale, mladý pán, chystáme sa niekam?“ jeho slová mi paralyzovali telo. V tom momente som si pripadal ako trinásťročný chlapec, ktorého načapali ako kradne vo večierke pornočasopis.

„Chkto? Ja, ja som s.. ja vôbec, ja naozaj neodchádzam.. ja akože absolútne vôbec“ vydankal som zo seba a s rumencom na tvári som sa vrátil na svoje miesto.

„Dobre, už som sa zľakol, že vás to nezaujíma a mojich milión slidov, ktoré si nestíhame prejsť ani do maturít mojej dcéry, som vytvoril zbytočne“ zröntgenuje ma pohľadom a ja cítim, že by som v tom momente bol radšej hocikde inde a je mi jedno, či by to bola akcia SMERu v nejakom kultúrnom dome, kde by hral Desmod.

Spolužiačkam, ktorým sa už zbiehali slinky na oroseného Kozlíka, pri zmienke o dvojmesačnej dcérke, okamžite vyschlo v ústach. Keď navyše medzi rečou spomenul, že hrá hokej a rád si zabrnká na gitare, tak som začal rozmýšľať ako poviem rodičom, že som homosexuál. V tej chvíli by ma už ani neprekvapilo, ak by povedal, že je zakladateľom nejakej charity pre pomoc mačiatkam s endokrinologickými ochoreniami a zaokrúhľuje sumy internetových objednávok pre Srdce pre deti o viac ako 30 centov.

 

Ale naspäť k značkám. Obyčajný človek si neuvedomuje, ako veľmi ho značky ovplyvňujú. Teda až do doby, kedy mu žandár nevyrúbi 150 eurovú pokutu za nezastavenie na stopke. Prípadne kým sa nezúčastní prednášky o značkách. Napriek tomu, že som pri výbere značiek väčšinou dal na názor ukrajinského colníka, tak som si myslel, že aký-taký prehľad v tejto tematike mám. Avšak po prednáške to u mňa skôr vyzeralo na Dunningov-Krugerov efekt. Poznáte ten pocit, keď vám niekto niečo vysvetľuje a vás to otravuje, lebo tie veci už dávno poznáte? No tak presne ten pocit som ja vtedy nemal, ale aspoň som si pripadal ako totálny idiot. Preberali sme veci jasné ako facka od Osuského, ale aby mi samému napadli? Veru nie. Ani nie.

V úvode som sa cítil ako Bludný Holanďan v Bermudskom trojuholníku. Valila sa na mňa lavína informácii a pripadal som si ako v tej archaickej hre, kde vlk zbiera do košíčka vajíčka, pričom sa začínajú čoraz rýchlejšie sypať zo všetkých strán. Postupne som si ale zvykol na vražedné tempo a nasával nové informácie. Naučili sme sa, že logo je debilina, generický názov je debilina, slogan je debilina a mnoho ďalších debilín, ktoré sme mali stereotypne vsugerované. Určite sa hodilo vymeniť slovo debilina za niečo šťavnatejšie, no Veľký brat každú prednášku nahrával, a tak sme o údernejšie pejoratíva boli ukrátení.

 

Jedno mu musím uznať, jeho ppt vyzerala ppč. Bolo vidno, že sa vyzná v tom, čo robí. Keď sa na jednom slide objavil Šefčovičov syndróm, tak som takmer nedokázal udržať smiešky v hrdle. Aj interakcia s publikom bola výborná. V jednej chvíli som sa dokonca pristihol, že vždy keď sa napil vody, tak som sa napil aj ja. Aj keď som mal už prázdnu fľašu. Ak by robil pre OVB, tak by som si od neho zrejme nechal zničiť život, alebo ak by mi zaklopal pri dverách a chcel sa porozprávať o Božom slove, tak by som zapálil vonné sviečky a uvaril nejakú breathariansku špecialitu.

 

V závere spomenul aj veľmi citlivý, osobný príklad toho, ako značky ovplyvňujú náš život. Keď bol na služobke v Rusku, tak sa cítil opustene ako Fedor Frešo po parlamentných voľbách 2016. Nič a nikoho nepoznal, nemal ruble a ani telefón mu tam nefungoval. Po dvoch hodinách v zápche z okna taxíka ale uvidel svetlo na konci gubernie. Ikeu. Síce nezahliadol prehnutého Andreja Danka bozkávať tabuľu s otváracími hodinami, no aj tak to pôsobilo upokojujúcejšie ako Xanax zapitý Stolichnayou. Známa značka mu teda dodala pocit bezpečia. Ako bodku za zaujímavou hodinou nám ešte nasekal toľko značkovej bibliografie, že vôbec netuším, kedy dočítam novú Vasilkovú.