No vážne, čo si myslíte, že vedia deti o živote? Niektorí povedia, že veľké hovno. Iní budú argumentovať, že by sme boli prekvapení, ale deti toho vedia až priveľa. Nech je ako chce, prečítal som si jeden článok na danú tému a zostal som šokovaný. V prvej chvíli som si myslel, že autorka nikdy nebola dieťaťom, ona sa už narodila ako stará piča. Drbnutá ako slovenský E.T.
Začal som teda premýšľať, či skôr spomínať si, kedy som sa ja dozvedel také tie podstatné veci zo života? Veci ako že ľudia zomierajú a viac ich niet. Ale aj že ľudia sa rodia, z bruška v nemocnici vyberú nove bábätko. Že rodičia chodia do práce, aby zarobili peniažky a potom sme si za ne mohli kupovať rôzne veci. No neskutočne náročne otázky a odpovede nikde.
Aká je moja najskoršia spomienka?
Nebolo to komplikované, sú to rôzne fragmenty zo života troj- až štvorročného chlapca, ktorého každé ráno odviedli k prababke. Asi najmilšia spomienka z toho obdobia je popoludňajší spánok, taká mäkká pohodlná posteľ s vyvýšenou hlavovou časťou, prababka jej hovorila kanapa. Asi som u nej raňajkoval, zdá sa mi, že každý deň to isté jedlo zvané frištuk, teda rožok rozlámaný na kúsky, namočený do šálky s teplým sladkým mliekom. Pamätám si behanie po dvore, hľadanie vajíčok v kurníku a hlbokú studňu, do ktorej som hádzal veci. Čo mi to dalo do života? Tú najúžasnejšiu rozprávku, podľa ktorej aj dnes hodnotím polievky.
Rozhodol sa jedného dňa Ježiš Kristus, že sa pôjde pozrieť späť medzi ľudí. Chcel vedieť, ako žijú, či v súlade s jeho učením a či sú slušní, úctiví a dobroprajní. Prišiel teda do jednej dediny, zaklopal na prvý dom a poprosil o trochu vody a jedla. Bol to však chudobný dom, kde na obed varili len takú jednoduchú polievku s kúskom mäsa a veľa zeleniny. Ponúkli Ježiša Krista touto polievkou a jemu veľmi chutila. Keďže tam boli všetci slušní a úctiví, rozhodol sa, že ich odmení. Za každé jedno koliesko mastnoty, ktoré mu plávalo na hladine polievky, dal im jeden zlatý dukát. Keďže z kúska mäsa tam bolo tisíc koliesok, stala sa tá rodina veľmi bohatou. Na druhý deň si Ježiš Kristus povedal, že opätovne pôjde skúsiť ľudí, a že opäť do tej istej dediny, v ktorej bol aj včera. Zaklopal teda na druhý dom, ktorý už zvonku vyzeral honosnejšie. Otvorila mu gazdiná a hneď ho pozýva k stolu. Dozvedela sa totiž včera o šťastí, ktoré postretlo ich susedov, poslala slúžku domov a sama sa rozhodla pohostiť návštevu. Aby tých dukátov mala ešte viac, pridala do polievky aj lyžicu masti. Postavila tanier pred Ježiša Krista, očakávajúc dukáty, ale na vrchu plávalo len jedno mastné oko. Poďakoval sa teda Ježiš gazdinej a dal jej jeden zlatý dukát.
Skutočne netuším, ako často som musel počúvať v ranom detstve túto rozprávku, že ju mám dodnes v hlave. A pomaly od slova do slova, ako mi ju prababka rozprávala, stále mám v mysli ten obraz, ako sedím u nej v kuchyni za stolom a počúvam.
Niektorí hovoria, že deti vedia o živote len presne toľko, koľko im ich rodičia povedia. Chcú tým povedať, že každé dieťa má svoj okruh osôb, ktorým dôveruje a práve myšlienky a vedomosti, ktoré sa im dostávajú z tohto okruhu, sú tie, ktoré ich formujú. Akoby ich deti boli izolované od ostatných podnetov. Pekná pičovina. Deti sú ako špongie, všetko do seba nasajú. Dobré aj zlé, nevedia možno ešte správne rozlíšiť, čo áno a čo nie. Našťastie potom niektorí jedinci majú takú špecifickú pamäť, že sa im v nej ukladajú len tie pekné a dobré spomienky. Na všetko zlé, čo sa stalo, sa zabudne. Vyzerá to tak, že aj ja patrím k takýmto šťastlivcom. Keď si lovím v pamäti a hľadám dávne spomienky, nachádzam len samé príjemné veci a zážitky.
Zo škôlky si nepamätám dohromady nič. Mal som nejaké úrazy a výlety, no neviem ani jedno meno môjho spolužiaka. Vážne si nič nepamätám, len rodičia mi rozprávajú príhody, ktoré som zažil. V kontexte tej hornej myšlienky, asi mi nebolo v škôlke až tak dobre. To je pochopiteľné, nič sa nevyrovná tomu, keď vyrastáte u prababky, s veľkou záhradou, zvieratkami a rozprávkovými príbehmi. Napriek tomu som sa v škôlke naučil veľa praktických vecí pre život. Tou základnou bolo používať vulgarizmy. Rodičia pravidelne spomínajú na pamätnú scénu:
Na ulici sa ešte stavali niektoré domy a tak sa tam nachádzali aj kopy piesku. Pre deti socialistickej doby to bol jeden z najlepších darčekov. Každý si z domu doniesol svoje nákladné auto, traktor s vlečkou alebo bager. Kopali sa tam rôzne cestičky, stavali mosty a vozili sme ten piesok zo strany na stranu. Teda deti z okolia vozili, ale nie, ako chceli. Hore na vrchu kopca stál chlapec, malý šesťročný Oskarko. A patričným slovníkom dospelého muža, odpočutým na stavbách, na poliach a v škôlke, komandoval deti, aby vedeli, čo majú robiť:
- Gde sa jebeš Ďuro s tou vlečkou? Krista ti tam. Si to mal vysypať hore pri moste, kokot sprostý!
- Dopiče Martin, čo ho nenakladáš, čo si vajca škrábeš?
- Pozor, pozor na ten bager, nejebte sa mu tam do cesty!
- Furt voľagdo dosere tu cestu, neviete ísť po koľajách?
- Rasťo drbe ti? Kam s tým ideš? Kam s tým ideš? Pocem!
Nech čakáte akékoľvek pokračovanie, či trest od mojich rodičov, budete prekvapení. V prvom rade môj otec pochopil, že by som mal prestať chodiť za dedkom do práce. No bol niečo ako vedúci stavby, stavali celé sídlisko a tieto vety som tam počúval. A ako ma odnaučil používať vulgarizmy? Zobral ma do lesa, na kopec so skalami, tam ma postavil a skryl sa. Ja som jeho nevidel, ale on mňa áno. A nútil ma, aby som všetky tie neslušné slová kričal z celej sily. Vraj som plakal, ale statočne som si z plných pľúc zakričal. A odvtedy, ak som nejaké zlé slovo povedal, stačilo sa ma spýtať, či sa pôjdeme vykričať do hory.
Takže čo vedel malý škôlkar o živote? Vyzerá to tak, že všetko podstatné. Pretože ako šesťročný som s bratrancom zašiel v jedno popoludnie do pivnice. Tam boli demižóny s vínom. A ako sa vyťahuje víno cez hadičku som už poznal. Nikoho by teda nemalo prekvapiť, že keď o hodinu išli dospeláci z práce, v priekope pri ceste spali dvaja malí chlapci. Spánkom ožratých. Našťastie ten hlavybôľ si potom nepamätám.
Zmenil sa vek a aj pôsobisko. už to nebola škôlka, ale škola. Chodil som do centra mesta, takže každý deň so šnúrkou na krku, zobral som tašku s lepeňákom, zamkol som byt a nádhernou prechádzkou cez centrum som za polhodinu došiel do školy. Minule mi to nedalo, išiel som so štvorročným synom a cesta trvá desať minút. Kde som strácal tých dvadsať minút netuším. Ale opäť si nič z prvého stupňa nepamätám. Ani len mená spolužiakov, nič. Okno ako prasa. Všetky moje spomienky z tej doby sa začínajú a končia len pri hokeji. Zápasy, turnaje, tréningy a zase len hokej. Ale jedna spomienka tam je, prenasleduje ma celý život. Niekoľkokrát som ju skúšal nájsť na internetoch, ale akoby bola len mojou fantáziou. Čítal som si tento príbeh:
Na brehu veľkej rieky bola osada. Bolo to v dávnych dobách, keď sa ľudia ešte len učili zakladať oheň a stavať si prvé príbytky. Žili v tej osade dvaja bratia, dvojičky. Aj ich, rovnako ako ostatných obyvateľov osady, zaujímala otázka, čo je na druhom brehu rieky? Nikto tam nikdy nebol a za dobrého počasia videli, že aj na druhom brehu žije zver a rastú stromy. Ako bratia rástli, otázka o druhom brehu ich trápila stále viac. Hlavne jeden z nich bol tou myšlienkou priam posadnutý. Neustále fascinovane hľadel na ten tajomný breh, skúšal ho zrakom obsiahnuť. Nakoniec si jedného dňa sadol pod strom, pohľadom sa zameral na svoj cieľ, ten druhý breh rieky. Sedel tam dlho, nerozprával, nepočúval, oči mal zatvorené. Keď po pár dňoch precitol, všetkým začal rozprávať o druhom brehu. Ako to tam vyzerá, aké tam žijú zvieratá, aké tam rastú rastliny a stromy. Rozprával to tak farbisto a pútavo, akoby tam aj bol. No neverili mu. Veď predsa jeho telo celý ten čas videli sedieť tuto pod stromom. Dokonca sa mu začali posmievať. Ako mohol odpútať svoju myseľ a lietať ponad rieku?
Jeho bratovi však prišlo veľmi ľúto, že sa ostatní z jeho dvojčaťa smejú. Premýšľal, ako by sa on dostal na druhý breh. Sedieť niekoľko dní bez pohybu pod stromom, aby sa naučil odpútať myseľ od tela, to sa mu nechcelo. No všimol si, že po hladine rieky občas plávajú veľké kmene stromov. Napadlo mu, že ak by zobral také kmene, zviazal zo dva-tri k sebe, mohlo by ho to udržať a odviezť po vode. Tak jedného dňa aj urobil - vyhotovil si primitívnu plť a pustil sa na rieku. Všetci z osady ho s obdivom sledovali a tešili sa, keď sa objavil na druhom brehu. Pochodil tam druhý brat, čo sa dalo, natrhal vzorky tých nových rastlín, zabil pár zvierat, ktoré nikdy predtým nevidel. A to len preto, aby doniesol späť dôkazy, že jeho brat už na tom brehu bol, keď tam zaletel svojím vedomím.
Po jeho návrate sa aj ostatní ľudia z osady rozhodli, že chcú ísť na druhý breh rieky. Premýšľali a nakoniec si vybrali spôsob. Ten, ktorý sa im zdal jednoduchší. Postavili si z dreva plť. A tak sa ľudstvo rozhodlo, že bude využívať len 7% z kapacity svojho mozgu.
Tento príbeh som si čítal ako štvrták na základnej škole, neviem kde. Neviem ho nájsť, mám ho len v hlave. Už ako dieťa som toho veľa pochopil o živote. Vážne nepodceňujte svoje deti. Spomeňte si, čo ste vy v ich veku už vedeli, o čom ste sa s kamarátmi rozprávali. Deti vedia o živote všetko podstatné. To len v dospelosti si hlavu zaserieme nezmyslami, nepotrebnými pre šťastný život.
