Kto nepozná vlastnú minulosť, je odsúdený na jej opakovanie. Takto alebo nejako podobne učitelia dejepisu obhajujú neobhájiteľné: vlastnú existenciu. Týmito dvomi vetami som presne pred rokom začal sériu, o ktorej som si každý nasledujúci týždeň myslel, že je nad moje sily a niektoré články tak aj vyzerajú. Na svoje ospravedlnenie chcem povedať, že som tempo písania musel prispôsobovať dovolenkám, služobkám, rodinným oným, pracovným oným a kadejakým iným hentým. Dnes viem, že ja som sa z minulosti poučil. Už nikdy nezačnem zverejňovať sériu, ktorá nebude kompletne napísaná. A utvrdil som sa v dvoch veciach. Prvá je, že ľudia sú nezdravo fascinovaní minulosťou. Druhá, že ma nikto nikdy nebude brať vážne. Pomaly v každom článku som sa vám snažil vysvetliť, že dejepis je kravina donebavolajúca, ohybná ako 8-palcová disketa a čo sa stalo? Vy si sami začnete hľadať výročia, dátumy a pamätné dni. Mohol som radšej mungo fazuľu o stenu hádzať.
Hudobne je to tento týždeň úžasné. Miley Cyrus má 23 rokov, decká u Cyrusovcov v záhrade zlížu z kladív štedré dávky koksu, obdarujú sa nejakými genitálnymi ekzémami a budú sa tešiť na ďalšiu oslavu. Možno si Miley myslí, že to takto dotiahne až na rockovú babičku, ale s Tinou Turner (1939) ju nikdy nikto porovnávať nebude. Jedine, že by jej niekto rozmlátil nos. Nemôže byť náhoda, že sa v jeden deň s odstupom 46 rokov narodili Jimi Hendrix (1942) a Miro Šmajda (1988). Dvaja blonďaví gitaroví virtuózi, ktorí už v mladom veku spravili pre hudbu tak veľa. Keďže paralely sú jasné a ja Mirovi naozaj neprajem nič zlé, tak by som ho chcel upozorniť, nech celý nasledujúci rok na seba dáva mimoriadny pozor. V klube 27 je aj bez neho dosť tesno. 46. narodeniny slávi Slashov dvorný eunuch Myles Kennedy, známy aj z Alter Bridge. A ešte dve úmrtia: už 24 rokov s nami nie je Freddie Mercury a o desať rokov po ňom zomrel aj George Harrison. Zvyšok doplní hlodavec v diskusii.
November je taký komunistický mesiac. Nielenže sa pomaly každý týždeň udiala nejaká revolúcia (napríklad októbrová), ale ešte sa aj liahli komanči. V roku 1820 to začal Friedrich Engels, Marxov najlepší kamarát, synáčik z buržoáznej rodiny a vykorisťovateľ robotníckej triedy. To sa mu potom ľahko vykrikovalo o beztriednej spoločnosti v kadejakých manifestoch komunistickej strany. Mal sa radšej zblížiť s robotníckou triedou v uhoľnej bani.
Potom sa v roku 1896 narodil prvý robotnícky prezident Československa, Klement Gottwald. Ten bol síce vyučený stolár, ale k robotníkovi mal tak ďaleko, ako Stalin k sociálnemu pracovníkovi. Goťo si jednoducho povedal, že práve on si zaslúži, aby nikdy nemusel reálne pracovať a tak vstúpil do politiky. Že som písal niečo o paralelách s Mladými sociálnymi demokratmi? To sa vám muselo zdať. Gottwaldovým snom bolo zakrútiť krkom všetkým buržoáznym živlom a svoj sen začal napĺňať 27. 11. 1952, keď bol vynesený rozsudok nad Rudolfom Slánskym a jeho bratmi vo viere, záškodníkmi a zradcami komunistických ideí. Gottwaldovi vôbec nevadilo, že inicioval proces s dopredu jasným výsledkom, po ktorom ostalo 11 jeho kamarátov a najbližších spolupracovníkov trepať nohami nad milovanou vlasťou. Ale Slánskeho nám rozhodne nemusí byť ľúto. Ak by sa nehompáľal on, tak by dal s radosťou zavesiť niekoho iného. Svedomití komanči to tak robia.
V roku 1898 sa narodil maršál Malinovskij, sovietsky vojnový hrdina, osloboditeľ Bratislavy a povojnový minister obrany. Na jeho počesť je pomenované Malinovského Brdo, vodná nádrž Málinec a Šancová ulica v Bratislave.
A posledný kariérny komanč v mojej kalendáristickej sérii je znovu Alexander Dubček (nar. 1921), naivný politik, ktorý chcel reformovať režim velebiaci vrahov a udupávajúci rozmýšľajúcich ľudí. Po revolúcii sa, samozrejme, tak ako všetci komanči, aj naďalej videl v politike, ale vraj mu jeden šikovný automechanik niekde od Žiaru nad Hronom opravoval brzdy, a tak jeho hviezdna kariéra skončila trochu predčasne.
Pred tromi rokmi zomrel Joseph Murray, chirurg, ktorý vykonal prvú transplantáciu obličky a tým vlastne urobil z ľudského tela nebankovku. Ak by vás niekedy pritlačila núdza a potrebovali by ste peniaze napríklad na operáciu obličkových kameňov, pokojne môžete predať obličku. Vaše telo vám ju rado požičia. Úroky sa však môžu vyšplhať tak vysoko, že budete musieť predať vlastnú tvár.
Áno, aj to je možné, pretože v roku 2005 tím Bernarda Devauchella zvládol prvú transplantáciu ľudskej tváre. Príbeh ženy, ktorej sa transplantácia týkala, je asi ešte zaujímavejší, než slávny chirurgický zákrok. Isabelle Dinoire sa predávkovala liekmi na spanie a jej labrador sa rozhodol, že paničku zachráni. Keď všetky láskavé pokusy o prebratie zlyhali, odhryzol jej tvár. No a Isabelle, namiesto toho, aby dokončila začaté, keď už na to konečne aj mala dôvod, začala otravovať lekárov s transplantáciou. Labradora-záchrancu dala utratiť. Takto vyzerá ženská vďačnosť.
Pred 141 rokmi sa narodil António Egas Moniz, portugalský lekár, ktorý dostal Nobelovku za lobotómiu. Tento chirurgický zákrok uľavil psychiatrickým pacientom a ich opatrovateľom. Teda ak náhodou pacient nezomrel, neskončil ako ťažký epileptik alebo totálne apatický, so slinkou odkvapkávajúcou z kútika jeho úst. To, ako lobotómia pomáha zvládať agresívne stavy, pocítil Moniz sám na sebe, keď ho jeden pacient postrelil tak, že ostal na invalidnom vozíku.
V roku 1948 sa narodila Elizabeth Blackburn, spoluobjaviteľka telomerázy. Keď sa akákoľvek bunka delí, musí najprv urobiť kópiu svojej DNA, aby obe dcérske bunky obsahovali kompletnú genetickú informáciu. Nebudem vás unavovať detailami, ale kopírovacie zariadenie pre DNA vyzerá asi ako obrovská korálka, pohybujúca sa po vlákne DNA. Pri baktériách je kopírovanie jednoduché, pretože tie majú kruhovú DNA, ale DNA zložitejších buniek je lineárna, a tak je nemožné dosyntetizovať jej konce. Preto majú napríklad ľudské bunky obmedzený počet delení. Jednoducho po niekoľkých desiatkach kopírovacích cyklov dôjde k vážnemu skráteniu DNA a k bunkovej smrti. Preto bunky, ktoré sa musia deliť neobmedzene (napríklad kmeňové bunky alebo niektoré bunky imunitného systému) produkujú telomerázu, čo je proteín, ktorý je schopný dosyntetizovať chýbajúce konce DNA. A že prečo by telomeráza nemohla byť vo všetkých bunkách? Veď to by sme mohli byť nesmrteľní. Áno, ale vyzerali by sme ako obrovská hrča zložená z tisícok nádorov. Buďme radi, že je to takto pekne vyladené.
Hotovo. To je z mojej strany k histórii všetko. Ďakujem cteným čitateľom za trpezlivosť, za zdvorilostné pochvaly a niektorým dokonca aj za finančnú motiváciu. Síce vás nechápem, ale vážim si to. Teraz si vezmem pár týždňov voľna a potom sa snáď dokopem do vecí, ktoré chcem dať na papier už celé roky. Rád by som sa venoval investigatívnej žurnalistike, len kvôli vám plánujem navštíviť menštruačný večierok, ochutnať placentový koktejl, ďalej by som si chcel pripomenúť, aké úžasné detstvo som prežil na najmenšom sídlisku v Dolnom Kubíne, chcel by som napísať absurdný román z prostredia slovenského vedeckého tímu (stačí popísať realitu a bude to tak absurdné, že Klimáčkovi praskne žilka v čelovom laloku) a nevylučujem ani pokračovanie série Na chate, ak na nastávajúcom zbojníckom stretnutí nedostanem za tie články po papuli a dokážeme si pospomínať na veci, o ktorých sa bude dať písať.
Pre vrtákov: áno, historická séria má len 51 dielov. Jeden článok chýba, a keďže som človek so železnou sebadisciplínou, tak to tak aj ostane. Pôvodne som si myslel, že dopíšem ten vianočný týždeň, o ktorý som vás minulý rok ukrátil. Ale potom som si povedal, že cez Vianoce máte na robote určite lepšie veci, než čítať moje bludy a ak náhodou nemáte, tak ja vás v tom podporovať nebudem. Takže vám prajem príjemné prežitie vianočných sviatkov, šťastný nový rok a keby sme sa nevideli, tak aj veľa vody. Držte sa.
