Tento článok bude trochu iný, než ste u mňa zvyknutí. Je to môj pohľad do našej rodnej viesky, čisto moje osobné pocity a nemusíte sa s nimi zhodovať. Už dlho pozorujem náreky a ponosy ľudí, ako bolo za socializmu dobre, dokonca aj tých, čo sa narodili v 90 rokoch a o socíku sa dozvedajú len z povedačiek materí pri páraní peria. Posledná kvapka bola náhodná debata s bývalým zamestnancom legendárneho socialistického závodu, ktorý sa ešte zmieta v poslednej agónii. Ak sa v článku niekto našiel, je mi ho ľúto. Alebo aj nie, je mi ukradnutý. A samozrejme nechcem všetkých hádzať do jedného vreca. Nájde sa veľa ľudí, ktorí nezneužívali režim a plávali životom ako vedeli a snažili sa prežiť bez ujmy. Môj obdiv a hlboká poklona patrí všetkým známym aj anonymným bojovníkom proti režimu, ktorí obetovali majetok, ba aj vlastné zdravie a nikdy sa nesklonili pred režimom. Vráťme sa však k pôvodnej otázke. Čo nás teda socializmus naučil?
Kradnúť
Ako po nebohom a ešte asi tak 1000 krát viac. Iste, kradlo sa aj pred tým. A kradne sa aj inde. Čo si budeme klamať. No až socík dal tomuto remeslu punc beztrestnosti a niečoho spoločensky tolerovaného. Taká echt fajnová zlodejinka sa podarila už v roku 1953 pri menovej reforme ( Menová reforma v Česko-Slovensku v roku 1953 – Wikipédia (wikipedia.org), Krádež storočia. Komunisti obrali ľudí menovou reformou o celoživotné úspory - Ekonomika SME) Samozrejme, papaláši menili 1:1, tzv. princíp rovný a rovnejší. Násilná kolektivizácia a zoštátňovanie majetku je ďalšia chuťovka, ako štát odrbal ľudí o majetky.
V súvislosti s krachujúcou SES Tlmače som sa priplietol do FB debaty, kde vyplakávali za starými časmi. Tak som im pripomenul, že fabriku rozkrádali aj vlastní roky rokúce a v podstate tým otvorili cestu privatizérom. Dostalo sa mi odpovede, že to kradnutie zamestnancami bolo vždy v rámci normy, ale podnik si zamestnancov vážil a zamestnaci si aj teraz s úctou spomenú na pána riaditeľa. Akože čo??? Kradlo sa v rámci normy? Iste, z cudzieho krv netečie a podnik bol predsa nás všetkých. Takéto zmýšľanie sa dá odpozorovať v podstate v každej prieskumnej vzorke. Veď nechýbalo, dalo sa. Tí opatrnejší skúsili vyniesť materiál, či zariadenie ako vyradené, či odpredané za šrotovú cenu. Odvážnejší za fľašku vrátnikovi a najkovanejší súdruhovia ojebmi v papieroch. Heslo „kto neokráda štát, okráda rodinu“ isto nevzniklo náhodou. Ďalej sa veselo fuškovalo počas pracovnej doby. Za krabičku cigariet ti pozváram hento, za fľašku vysústružím toto. Pekne potajomky, či s tichým súhlasom majstra. Predstavte si, že máte malú kovovýrobu a chlapík si celý deň niečo hobľuje. Na fajront ho prídete potľapkať po pleci a zistíte, že pre vás nevyrobil ani hovno, ale susedovi pozváral peknú bráničku na vašej zváračke, s vašou brúskou, minul 4 kotúče Bacigala do púče a plechovku základovej farby. Asi by vám to vadilo, čo? Po prevrate sa tí najschopnejší chytili šance, sprivatizovali a vytunelovali čo sa dalo a drobné rozkrádačky podniku povýšili na umenie nahrabať milióny. Nie kapitalisti a hnusný západ. Slováci. Bodka, niet k tomu čo dodať. Túto stigmu a lepkavé prsty si národ nesie doteraz. Podnikatelia odrbávajú na dph, odvodoch a kde sa len dá, štátu odvádzajú minimum a potom pič..jú, že si rozdrbal tlmič na novej X6, keď viezol babku do rozpadnutej nemocnice po rozpadnutej ceste.
Korupcii
Dobrý deň. Ja som prišiel... nedalo by sa?... Tu som priniesol, švestičky ze své zahrádky... Škoda slov, dokonale to opísal Ivan Mládek v pesničke Skratky. Odmena sa očakávala všade, kto niečo potreboval, bez známosti sa nepohol. Podpultový tovar je ďalšie legendárne heslo. Kto mal známeho, vybavil si. Čakalo sa na všetko. Bicykle, oblečenie, nábytok, autá, byty. Za peníze v Praze dům. Chceli ste predbehnúť suseda a dostať sa k vysnívanej Škode 105S? Tuto a tuto, vedúci mototechny, povedz, že ja som ťa poslal a toto mu daj. Ak ste mali šťastie, dostali ste aj farbu podobnú vysnívanej. Tuto kdesi si myslím, že vznikol náš úradník, preživší do dnešných čias. Ten, ktorý má pečiatku a bez neho sa nepohnete. Ten, pri ktorom sa cítite ako škôlkar, ktorý si cvrkol do gatí a dostáva strašný pucung. Lebo on vie, že vy tú pečiatku, či potvrdenie potrebujete a ON vám ho môže vydať kľudne o 60 dní v zákonnej lehote. Aj keď dnes okrem varenia kávy a rozoberania s kolegyňou, či si Mahmed konečne vezme Izabelu nemá nič na práci. Prinúti vás lietať z dverí do dverí ako motýľa, čo opeľuje kvietky. Síce by mohol zdvihnúť telefón a vybaviť to z jednej kancelárie, ale na čo? Pracuje do 15:00 a ešte je len pred obedom. Našťastie už badám trend nástupu mladých ľudí na úrady a tí už takto veľmi nebazírujú na chujovinách a sú aj ústretoví. Pozdravujem na Pozemkový úrad Levice, takto si predstavujem komunikáciu úradu so zákazníkom. Lebo áno. Oni sú tam pre mňa.
Nezodpovednosti.
Jak dělal, co dělal? Ona dělala, co jsem mněl dělat? Spravilo sa to samo. Viete ako to chodí. Máte ľudí, ktorí keď si niečo požičajú, tak na to dávajú pozor ako oko v hlave, pretože ináč by museli zaplatiť škodu a fackovala by ich hanba. No a potom sú takí, ktorí vám to vrátia pokazené, oškreté, zasvinené, prípadne to vrátiť rovno zabudnú. V socíku sa razila teória kolektívneho majetku, nikto nič nevlastnil, všetko bolo všetkých. Pokazilo sa? Ututleme, veď sa opraví. Totálny nezáujem a nulová osobná zodpovednosť. Na druhej strane sa ani nečudujem. Z nadšeného budovania socializmu ostal po rokoch iba tieň. Predstavte si, že po vojne ste plný ideálov, tešíte sa z nastávajúceho mieru, máte tisíce nápadov, pracujete brigádnicky stovky hodín, snažíte sa krajinu dostať z marazmu a ono sa to aj darí. Produkujeme skvelé výrobky, vyvážame ich do celého sveta, plány plníme na 120%. Radosť žiť. No postupne sa inovácie zmenšujú, nedostanete peniaze na projekt, váš dobrý nápad ostane v šuflíku, opona sa zaťahuje, export sa presúva na východ, kde sa prepadne všetko, vezmú aj takmer nefunkčné zariadenie. Stroje zastarávajú, kvalita ide do kytek a vám sa už bez vidiny perspektívy so systémom bojovať nechce. Tak si len dlubkáte svoje a meníte sa na pubertiaka, ktorého nič nezaujíma, nevie, nechce a je mu to jedno. Spolu s obrovskou prezamestnanosťou a istotou nejakej práce ani nemáte strach, že vás vyhodia, tak čoho sa báť? Letargia, zajtrajšok rovnaký ako včerajšok. A keď by bolo najhoršie, skočíme za Tonom, on vybaví. Sa pozná s predsedom JRD, budeš chrápať pod traktorom ďalej.
Nedôvere
Hlavne v štátne inštitúcie. Súdnictvo, polícia. Nikto si nebol ničím istý. Nevedel ktorý sused má dobré vzťahy s Štb, kto je donášač a kto robí volavku a púšťa v krčme politické vtipy. Koho režim vyhodnotil ako nepohodlného, ten mal smolu, pretože sa mu súdruhovia postarali o zbabraný život nie len pre neho, ale aj pre rodinných príslušníkov. Vojnoví hrdinovia pozatváraní v lágroch (krásny film Tmavomodrý svět), nepohodlní ľudia fungujúci ako PTP (Černí baroni) politickí oponenti, učitelia, inteligencia v pracovných táboroch, napríklad Jáchymov. Na vykonštruovaný proces a boj o moc doplatili aj komunistickí pohlavári, viď proces so Slánským. Vedeli by ste si predstaviť, že by v dnešnej dobe Matelko vykonštruoval mega proces, dal zavrieť Sula, vytrieskali by z neho dušu a potom obesili? No dobre, žarty stranou. Vedeli.
A tento socializmus niekomu vážne chýba... Pritom ani dnes to necítim nejako inak. Ak si papaláš zmyslí, že chce váš kúsok pôdy, bude ho mať. Viď aktuálnu kauzu termálne kúpalisko Podhájska. Ak polícia nemá niečo vyšetriť, nevyšetrí. Správy sú plné káuz a kauzičiek vyšumených do stratena. Keď skončíte dokopaný pred barom, privolaná hliadka maximálne skonštatuje "Mal ši še branic"
Kutilstvu
Na záver tu mám aj niečo pozitívne. Boli a asi aj sme národ kutilov. Dokázali sme si v kôlničkách a garážach vyrobiť hocičo. No nie z roztopaše. Ale preto, že sa to nedalo kúpiť, bolo to nedostupné, alebo sa taká vec jednoducho u nás nevyrábala a dovážala sa ku nám v obmedzenom množstve. Či už sa jednalo o predmety dennej potreby, rôzny nábytok, postele, skrine, náradie na záhradku a okolo domu, automobilové doplnky, športové náradie, hocičo.
Ak sa prinútim, bude článok aj o tom.
Určite je v článku kopec subjektívnych dojmov, takto to cítim ja. Argument, že som socializmus nezažil neberiem. To ani prvú svetovú a aj tak verím, že to bolo peklo na zemi a umrelo kopec nevinných ľudí zbytočne. Naozaj potrvá roky, kým sa mentálne ako národ posunieme ďalej. No obávam sa, že čo môže zuteká a nič sa tu nezmení. Nádej však umiera posledná a túto krásnu krajinu hádam nenecháme tupej lúze, ktorá nie je schopná prijať zodpovednosť za svoj zbabraný život a ktorá donekonečna kope a obviňuje iných.
