Od môjho posledného článku je to už celkom doba a preto by som aj menej pozornému čitateľovi rád pripomenul, že som fanúšikom netradičných koníčkov. Háčkovanie, kórejský kuchársky kurz alebo živá beseda s Róbertom Ficom – to všetko a ešte oveľa viac som za svoj život už stihol zažiť. A keďže milý nový čitateľ, ktorý ma nepozná, sa nie úplne málo ponášam na Sylvestra Stalloneho, ďalší zárez na moju zážitkovú pažbu bol jasný. Nakoľko som skúsený lezec, rovnako ako Sly, tak pri pozvánke na korporátny výlet za ferratami som nezaváhal ani na moment. Koniec koncov, ferraty som vnímal ako taký análny sex lezectva – takže som síce bol panna, ale tak nejak už som tušil ako to bude prebiehať. A tu sa len domnievam, že rovnako ako pri análnom sexe ma nepríjemne prekvapila moja reálna nepripravenosť.

Vyrážalo sa už vo štvrtok, tak som si naklepal do systému pol dňa dovolenky a uzatvoril svoj týždeň mobility piatym deväťkilometrovým peším presunom domov (samozrejme každé ráno som chodil rovnakú vzdialenosť smerom do práce). Toto sa neskôr ukázalo ako značne nešťastný krok, ale v momente, kedy som sa prihlasoval som ešte netušil, že budem mať v nohách desiatky kilometrov vo všetkom možnom počasí a tak nejak celkovo sa pod kopec dostavím ako po mesačnom ozdravnom pobyte v Dachau.

Hrdo som odmietol spoločné cestovanie vlakom a kolegyne odmietli ísť so mnou a mojou povesťou Nikiho Laudu tristo kilometrov po okreskách. Nahádzal som si veci do predného kufra, za hlavou mi zahrmotil štartujúci motor a ja som s víziou najúžasnejšej možnej cesty v najlepšej možnej konfigurácii pohonu vyrazil. Toto si dovolím zhrnúť do kocky – Šturec je naozaj super, taktiež panoramata pozdĺž celej cesty, ale stačia traja poľskí kamionisti, dvaja Pepani na chipnutých dymovniciach a znížený podvozok aby ste zabudli aj na to, že by vás celú cestu orálne uspokojovala Heidi Klum. Nie recitovaním Goetheho. O necelé štyri hodinky som tak s oklepanou zubnou sklovinou vystúpil s vnútornosťami „na Bonda“ – pretrepané, nemiešané.

Privítala ma rozkošná a neskonale dlhá dedinka Liptovské Revúce. Teda, keby som ju videl, lebo samozrejme som Šturec neprešiel len raz, nabral som sklz a s ohľadom na pokročilý mesiac v roku už bola tma ako v rohu. Druhá vec, ktorá spôsobila, že som sa preklepal až ku korienkom zubov bola zima. Samozrejme sa ochladilo aj u nás v Beverly hills, ale kraťásky a nonšalantne vykasané rukávy na mikine zatiaľ bohato stačili. Tu mi námraza na oknách, ľadový medveď na stráni a tučniaci hrajúci karty na rohu potvrdili, že na to aby mi bolo teplo mi nebude stačiť ani celý obsah batohu – a to ani za predpokladu, že si do neho vyrežem dve diery a spravím z neho samotného termo spodky. Za zvukov klik-klaku mojich premrznutých sliviek som sa teda trasľavou chôdzou vybral ubytovať.

Ak sa raz rozhodnete byť účastníkom kolektívneho zájazdu, zmierili ste sa so všetkými jeho podmienkami – voľbu ubytovania nevynímajúc.
Penzión bol teda... povedzme, že po viacerých stránkach zaujímavý. Členitosť a zvláštne usporiadanie budovy nasvedčovali o priebežných dostavbách v priebehu rokov. Jednotný vzhľad interiéru dával všadeprítomný tatranský profil – vrátane záchodov. Človek tak mal pocit, že sa celý večer prechádza po jednej veľkej fínskej saune. Ak s niekým z vás zablúdim v dohľadnej dobe do sauny a začnem tam močiť na kamene – sorry, sila zvyku.
Z pohľadu stravy nemám za danú cenu moc čo vytknúť. Jedlo bolo ako od babičky. Akurát ak babička nezačne menej soliť, tak jej do roka odpáli obličky.
Po jedle sme načali dezert v podobe rumu. Keďže sme sa zišli celkom schopná partia, tak sme dezertovali až do neskorej noci prelínajúcej sa do skorého rána. Nič lepšie pred plánovaným dňom na skale.
Ráno ma zobudil amplión miestneho rozhlasu strategicky umiestnený len pár krokov od môjho okna. Váhal som, či ho neskúsiť zostreliť prázdnou fľašou rumu, no moje jemne dvojité videnie a vlastné auto parkujúce pod ním ma presvedčili, že môj vnútorný William Tell ešte chrápe. Otvoril som si tak aspoň okno, aby som si vychutnal ranný liptovský vzduch. Len čo som sa postavil do obloka a zhlboka sa nadýchol, otočil sa vietor a z priľahlého komína na mňa zaútočil štipľavý dym, ktorý mi rozslzil oči. Podľa farby a konzistencie, ktorá mi pridávala na snedosti viac ako spánok na letnom slnku, to tipujem na cigánske brikety. Pre tých, ktorým to Google nenašiel, je to pet fľaša plná pilín napustených starým motorovým olejom. V dedinách kde tým kúria je možné ako čističku vzduchu používať aj dvanásťvalcový diesel bez filtrov a katalyzátora.
So vzhľadom plačúceho Antonia Banderasa som sa teda pobral na raňajky. Tu ma čakal ďalší šok. Kolega nám slávnostne oznámil, že vybavil aby praženica bola s cibuľou. Ja viem, v mnohých veciach existujú na svete len dva typy ľudí, ale tak ako nepatrí horčica na toasty, majonéza na pizzu, maslo do kávy, tak kurnik šopa nepatrí ani cibuľa do inak lahodných domácich vajíčok. Chvíľu som sa snažil operovať, no bolo to ako keby niekto predo mnou hodil kúsok hovna do guláša. Akože áno, hrsť bobkov na celý kotlík, to sa teoreticky stratí, ale prakticky to už do huby bez predsudkov nedáš.

Hladný som tak skusmo vyšiel von pozrieť počasie. Obloha sa vyjasnila a teplota oproti večeru stúpla. Taktiež som konečne videl dedinu na viac ako dosvit obecnej lampy. Útulné domčeky, potôčik páchnuci ako staré fusakle (dokonca skôr, než si v ňom kolegovia po túre chladili nohy) a ovečky na kopcoch všade naokolo. Auto mi rozkošne obmrzlo, najviac na diskoch obutých na krásnych nových letných gumách. Ďalší deň teda určite ráno domov nejdem.

Krátka inštruktáž, pobalenie toho najnutnejšieho – z mojej výbavy teda hlavne slnečné okuliare, pevnejšie tenisky, iné kraťase a krátkorukávové tričko s nie až tak krátkym rukávom.
Nasledoval peší pochod k rozcestníku pred ferratou Dve veže. Spomínate si ako som na začiatku hovoril aká pekelne dlhá dedina to je a ako som celý týždeň chodil pešo do práce cez pol Blavienky? No tak toto mi moc na fyzickej pohode nepridalo.
Vedúci zájazdu prišiel na miesto stretnutia autom. Ospravedlňuje ho fakt, že nám všetkým odviezol sado maso popruhy a helmy, do ktorých sme sa mali navliecť. Povedal nám, že najlepšie bude, keď to spravíme rovno na mieste, že nám ukáže ako.
Opovržlivo som si zobral svoj postroj a išiel bokom. Mám skvelú pamäť a presne som si vybavoval ako mi obliekanie do istiacich popruhov vysvetľovala tunajšia autorka Angie a jej sesternica na lezeckej stene: „Pravá noha sa dá to tohto oka...aj ty máš krásne hlboké oči...a keď ľavú nohu...veru, nohy tiež nemáš na zahodenie...pritiahneš tento popruh aby všetko pevne držalo...tááák veru, všetko pevne drží...aby si sa nezabil.“ Keď som o asi dvanásť minút prestal vyzerať ako klbko vianočných svetielok vytiahnutých z povaly, vybral som sa s ostatnými po turistickej značke ku skalným vežiam. Tá vyznačovala utešený hlinený chodníček idúci strmo pomedzi stromy do kopca. Keďže v daný týždeň zo štyroch dní tri pršalo, jediné čo držalo vrstvu mazľavého blata na mieste bola jeho čiastočná zmrznutosť z rána. Šiel som medzi prvými, takže moje kroky po došľapnutí cúvli len o pár centimetrov, no už stred našej kolóny si zažíval osobné vylodenie v Normandii. Čvachtavé zvuky prekrývané stonmi v pravidelných intervaloch neznačili bezbožnú súlož, ale pády do bahna jednotlivých členov posádky.

Prišli sme k veži a pozerali sme na farebný nákres označujúci náročnosť trás. Napriek tomu, že som niekde na úrovni Cliffhangera a visiac na jednej ruke si zvládnem bez prestávky prečítať piate pokračovanie Harryho Pottera (vrátane pravidelného oliznutia ukazováčika a pretočenia stránky), rozhodol som sa ísť ľahšou cestou označenou A/B, ktorú zvolila drvivá väčšina zájazdu. Neotáľal som a vyrazil som ako prvý vpred. Obišiel som prvú z veží z ľavej strany a hľadajúc ceduľu značiacu štart som vyliezol medzi skaly. Tu sa mi naskytol pohľad na svetlú tabuľu, niekoľko roxorových schodov a „most“ pozostávajúci z troch lán. Samozrejme pozdĺž celej trasy je natlčené oceľové lano, kde sa v asi meter a pol dlhých úsekoch prehadzujete so svojimi istiacimi lanami. Tie som mal tri – jedno krátke oddychové, na ktoré sa môžem zavesiť a dve elastické dlhšie, ktoré sa spájali do malej kapsičky. To je z toho dôvodu, že pri páde sa odtiaľ vymotá dlhšia časť, čo stlmí váš pád a vy spokojne a len mierne obúchaný od steny ostávate visieť pod vyznačenou trasou. Ako nám povedal inštruktor a aj ceduľa na vstupe, po týchto lanách nie je možné vyšplhať späť a vy tak len čakáte na horskú službu, kým vás príde zvesiť.  Taktiež platí, že ferrata je jednosmerná a teda sa po žiadnych schodoch nevraciate – to koniec koncov ani nebolo možné, keďže za mnou bol tucet mojich kolegov.

Podišiel som teda k prvým schodíkom a pricvakol som svoje skoby na sprievodné oceľové lano. Dva krát nádych, raz výdych a hor sa hore. Schody boli od seba ďalej ako by mi bolo milé a často bol jeden či dva vynechané, čo nútilo lezca využiť prírodné stupienky. V našej skupinke som síce bol prvý, ale celkovo na skale nie a tak tieto stupne boli od klzkého blata a mne neraz ušla noha už na jednoduchom úseku.
Asi meter pod mostom som začal cítiť ako mi ľahko vibrujú lýtka. Svalová únava z celého týždňa sa začala veľmi rýchlo ozývať. Pozrel som dole a videl som štyri pôvabné kolegyne ochkajúc nad tým ako som už vysoko. A nie, nečítajú to, fakt u nás robí exkluzívny výber krásnych báb. A áno, máme refferal, keby ste niekto chcel... som sa nechal uniesť. Spraviť si hanbu a ukázať strach bolo neprípustné. Vyliezol som na plošinu vedľa mosta a dal sa cez neho, nakoľko práve tak som si pamätal nákres z tabule. Na moste už mi lýtka vyslovene tancovali do rytmu La Cucaracha a ja som vedel, že je zle. Horšie to bolo v momente, keď som prišiel na koniec mosta a videl som, že si môžem vybrať z dvoch pokračovaní trasy – jedna bola o dva stupne horšia, druhá ešte horšia. S pocitom vovedenia do omylu som sa rozhodol ísť menej horšou, nakoľko sväté pravidlo hovorilo, že nie je cesty späť (neskôr som zistil, že väčšina kolegýň sa v pohode vrátila a vlastne som zle odbočil). Prvá polovica trasy bola síce zlá, ale nejak som ju premohol. Únava v lýtkach bola horšia a horšia, cítil som, že všetko viac ťahám cez ruky, čo je v princípe zle. Pridal som teda na tempe a prišiel som zhruba do dvoch tretín, kde sa objavili dve prekážky. Prvou bol traverz, teda cesta bola postavená tak, že sa vám vrchná časť tela odkláňa od skaly ďalej ako spodná. Druhou bol fakt, že schody skončili, prírodné stupienky mali pár centimetrov akurát na špičky nôh. Dal som teda pár modlitieb, pre istotu ku všetkým známym božstvám a začal som sa ťahať rukami po oceľovom lane hore. Tam trasa zmenila smer do strany, avšak stále bez roxorových schodov. Preklial som všetkých predchádzajúcich bohov a začal zvažovať šance, že u horskej služby robí nejaká záchranárka, čerstvá absolventka a príležitostná modelka spodnej bielizne v jednom. Oceľové lano bolo hore a prírodné stupienky dole, takže človek mal tento úsek prejsť natiahnutý ako na škripec. Tu sa žiada upresniť moje tvrdenie zo začiatku – vyzerám síce ako Stallone v najlepších rokoch, avšak v mierke 1:2. Vedel som teda, že ak aj na lano nejak prerúčkujem, neexistuje reálna možnosť, že by som dočiahol na stupne ani na špičky. Poskakovanie po skale na štýl Assassins creed s mojimi unavenými lýtkami sa tiež nejavilo ako úplne reálna možnosť. Stavil som teda všetko na riziko a na lano vyskočil. Dostal som tak vrchnú polovicu trupu nad jeho úroveň, zakliesnil si za neho ľavú ruku a skale bokom som postupoval v smere trasy. Kvapky potu čo mi padali z čela boli veľké ako pinpongové loptičky, ale nejak som sa dostal aj cez tento úsek. Nasledovalo už len pár metrov strmo hore a človek sa ocitol na samom vrchole skalných veží. Z pomedzi nás všetkých som tam bol prvý, predbehol som dokonca aj kolegov, ktorí začínali z inej trasy skôr. Rád by som povedal, že keď sa mi naskytol pohľad na dolinu, dedinu, okolité kopce a celkovú panorámu, tak som cítil pocit víťazstva. Reálne však priznávam, že som plne cítil aký som idiot a že mám len neskutočné šťastie, že som to vo svojom stave vôbec vyliezol. Lýtka mi poskakovali od členkov ku kolenám ešte aj keď som sedel na zemi a neskôr som mal solídny problém zísť dolu po turistickom chodníku (o Omahe naspäť na parkovisko ani nehovorím).

To bol môj ferratový zážitok. Išiel by som do toho znovu? Rozhodne, ale riadne odpočinutý.

A aby som ulahodil aj nežnejším povahám, tak celý môj výlet skončil záchranou miestneho mačiatka a hľadaním domu, z ktorého sa zatúlalo (alebo ho uniesli opití kolegovia, ale kto už vie?). A pre chlapskejšie povahy – pomáhala mi v tom miestna sličná slečna. Žmurk žmurk.