Pri sledovaní komentárov bežných Ferov a Ančí Mrkvičkových na sociálnych sieťach sa človek občas neubráni frustrácii z toho, čomu všetkému sú niektorí ľudia schopní veriť, ako nevedia diskutovať a argumentovať, a tak celkovo, akí sú hlúpi. Hoci sa reagovaniu na príspevky takéhoto charakteru vyhýbam ako čert krížu, občas som vo veľkom pokušení použiť nedávno zľudovenú frázu „Takto sa to nerobí, do psej matere!“
Priviedlo ma to k úvahám, kde je asi chyba, lebo aj osoby vcelku rozumné a inteligentné vedia zaskočiť takýmto spôsobom. Nehovoriac už o jedincoch, ktorým, ako sa hovorí u susedov, nebylo shůry dáno. Dopracovala som sa k tomu, že problém vychádza vo veľkej miere z toho, čo sa človek (ne)naučí v škole. A pochopiteľne aj v rodine, pretože rodičia nedokážu svojim deťom odovzdať niečo, čo sami nevedia.
Z tohto som sa postupne prepracovala k spomínaniu na svoje vlastné školácke časy. Odvtedy už síce nejaká tá voda pretiekla dole Dunajom, ale úprimne, nemám dojem, že by sa slovenské školstvo odvtedy nejako dramaticky zmenilo. O skostnatelom systéme pamätajúcom ešte Máriu Teréziu, byrokracii, podhodnotených učiteľoch a ďalších známych bolestiach sa tu rozpisovať nejdem. Nechala som svoju predstavivosť pracovať a premýšľala som, čo som sa musela naučiť (občas komplikovane a bolestivo) ja sama a o čo by bol život jednoduchší, keby som sa to bola naučila už v škole.
Kritické myslenie
No shit, Sherlock! S rozšírením prístupu k internetu širokým masám vystúpil nedostatok kritického myslenia do popredia a bije do očí ako klaun na pohrebe. Malé deti sú tvory čisté a nevinné, majú tendenciu úprimne veriť všetkému, čo im dospelí hovoria, hlavne tí najbližší. V škole by sme sa však mali učiť, že nie každá informácia je nutne pravdivá. Že môže byť pravdivá len čiastočne, že môže byť vytrhnutá z kontextu, alebo to môže byť omyl či priamo lož. A že sa to môže týkať nielen toho, čo mi povie spolužiak, kamarát, ale aj dospelý – rodič, učiteľ. Ba dokonca že aj informácie z tlače, kníh a médií nie sú výnimkou. Internet ani nespomínam, tento fenomén sa mojich školských časov netýkal.
Ako sa učiť
Asi najväčším paradoxom celého školstva, a myslím, že nielen slovenského, je to, že vyžaduje od nás, aby sme sa učili, no nikdy nám nevysvetlí, ako vlastne na to. Keď opomenieme bezduché memorovanie, učenie sa by malo spočívať nielen v tom, ako si ukladať veci do pamäti, ale aj v tom, ako ich z tej pamäte zase vedieť v správny čas vyloviť a vhodne použiť. A tiež ako sa učiť efektívne, aby človek nestrávil sedením nad knihami všetok mimoškolský a mimospánkový čas.
História v súvislostiach
Priznám sa, dejepis ma v škole nikdy nebavil. Hoci som knihomoľ, ktorý dokázal s knižkou presedieť každú voľnú chvíľu, učebnice dejepisu boli pre mňa nuda, nuda, nuda. Ten a ten panovník žil vtedy a vtedy, preslávil sa tým a tým, dal postaviť tento hrad/most/univerzitu, dovi dopo, ďalší prosím. Táto vojna vypukla vtedy a vtedy medzi týmito krajinami, trvala toľko a toľko, vyhrala táto strana. Až oveľa neskôr som zistila, že aj história sa dá podať pútavo ako príbeh, ktorý objasní nielen čo a kedy sa stalo, ale aj prečo a čo z toho vyplynulo ďalej. Objaviť aj také prekvapivé súvislosti, že výbuch sopky voľakde v Oceánii môže spôsobiť malú dobu ľadovú v Európe, z ktorej vyplynie neúroda, hlad, choroby a následne vojny, to dokáže vzbudiť záujem o štúdium histórie aj u osoby s výrazne prírodovednou orientáciou.
Verím však tomu, že dnes už je situácia výrazne iná, než som to zažila ja.
Ako vybavovať veci na úradoch a inštitúciách
V detstve a útlej mladosti väčšinou žijeme v sladkej nevedomosti o tom, čo všetko obnáša život dospelého, pracujúceho človeka. Úradné vybavovačky riešia za nás rodičia a my len okrajovo vnímame existenciu nejakých štátnych inštitúcií, bánk, pošty a podobne. Naučiť sa čítať a chápať úradnícky jazyk, vypĺňať formuláre, písať žiadosti a orientovať sa, ktorá inštitúcia má čo na starosti a v akej životnej situácii s ňou môžem prísť do kontaktu, to by dosť výraznou mierou znížilo pocity stratenosti a úzkosti, keď už raz človek niečo musí naozaj riešiť na ľubovoľnom úrade.
Finančná gramotnosť
Opäť úplný no-brainer. Matiku nám vtĺkajú do hláv už odmalička. Sčítanie, odčítanie, násobenie, delenie, množiny, slovné úlohy, geometria, výrazy, výroky, derivácie, integrály… No keď príde na lámanie chleba, koľko je ľudí, ktorí si nedokážu urobiť porovnanie svojich príjmov a výdavkov? Pripraviť si domáci rozpočet a držať sa ho? Spočítať si, koľko ho v konečnom dôsledku vyjde tá dovolenka, na ktorú mu banka núka „výhodný úver“? Pre našu DM bublinu úplne normálne veci, ale mám obavy, že nás asi nie je väčšina.
Psychohygiena
Tu už sa dostávam do oblasti, ktorá je od školských osnov veľmi vzdialená, a predsa ju považujem za niečo, čo by malo patriť do základného vzdelania už od útleho detstva. Naučiť sa rozumieť svojim emóciám a pracovať s nimi je základ spokojného života, veľa ľudí však necháva svoje emócie, aby s nimi mávali. Alebo naopak, potláčajú ich, pretože netušia, čo s nimi. Emócie sú rovnakou súčasťou nášho ľudského bytia ako fyzické telo a intelekt, no zďaleka sa im nevenuje toľko pozornosti. Každá emócia je za určitých okolností normálna a prirodzená, aj keď nie všetky sú príjemné. A práve vedieť spracovať tie „negatívne“ emócie ako hnev, smútok, strach atď., dokázať si uvedomiť, kde pramenia, dať im bezpečný priebeh a naučiť sa, ako nimi neubližovať sebe ani ľuďom okolo, to je čosi, čo sa musíme celý život učiť svojpomocne a nie každému sa to darí.
Ako fungujú vzťahy
Téma úzko súvisiaca s tou predošlou. Nehovorím len o vzťahoch partnerských, ale aj rodinných, priateľských, pracovných či akýchkoľvek iných. Samozrejme, každý vzťah je iný, ale sú určité základné zásady, ktoré platia pre každý typ, a tie sa učíme v podstate iba nevedome, sledovaním toho, ako fungujú ľudia a vzťahy okolo nás. Čím sa z generácie na generáciu prenášajú zlozvyky a neraz aj vyslovene toxické správanie. Pretože to, v čom vyrastáme, máme zafixované ako štandard, a nie je úplne jednoduché sa z toho vymaniť. Asi netreba podrobne opisovať príbehy dievčat, ktoré vyrastali s násilníckym otcom alkoholikom, podarilo sa im z nepriaznivého prostredia dostať, neskôr si založiť vlastnú rodinu, aby sa ukázalo, že ich partner je tiež alkoholik so sklonmi k násiliu.
Podmnožinou tejto témy je aj sexuálna výchova, ktorá podľa mňa bez širších vzťahových súvislostí nedáva zmysel.
Komunikácia
Vyplýva z predošlej témy. Vedieť sa jasne a vhodne vyjadriť, formulovať svoje myšlienky tak, aby boli zrozumiteľné, ale rovnako dôležité je aj dokázať počúvať a snažiť sa porozumieť tomu, čo hovorí druhý človek. Koľkokrát využívame čas, keď nám voľakto voľačo hovorí, nie na to, aby sme ho pozorne počúvali, ale na to, že si v duchu pripravujeme to, čo chceme povedať následne? Je to rovnako bežné ako škodlivé, pretože takto sa z dialógu stávajú dva paralelné monológy. Sem patrí aj štipka základov diplomacie – učiť sa odhadnúť, čo a kedy je vhodné povedať a akým spôsobom, prípadne kedy je najlepšie ostať ticho. A tiež samozrejme vedieť argumentovať, obhájiť si svoj názor, no i vypočuť si protistranu a zvážiť jej argumenty. Aké super by bolo, keby poniektorí dokázali pochopiť, že ak niekto nesúhlasí s niektorým ich názorom, neznamená to ešte, že sú proti nemu ako osobe celkovo.
A na záver: Sebapoznanie a sebaprijatie
V škole sa učíme poznávať svet okolo seba, no paradoxne v tom chýba jedna kľúčová časť: my sami. Teraz nehovorím o anatómii a fyziológii, o ktorej sa predsa len čo-to naučíme, ale o fungovaní našej mysle a psychiky. Skúmať a zisťovať, kto vlastne som, čo ma baví a napĺňa a čo naopak nie, aké sú moje silné stránky, talent a ako ich rozvíjať. Kde sú moje slabé miesta a ako na nich pracovať a zlepšovať ich. A predovšetkým: každé dieťa by malo od niekoho, kto v jeho živote zohráva dôležitú úlohu, počuť, že má na niečo talent a že je rovnako hodnotný človek ako ten, kto tých schopností a talentu dostal nadelené viac. Že schopnosti a talent bez úsilia sú len pozlátko, no na druhej strane treba vedieť aj objektívne zhodnotiť svoje limity. Od sebapoznania vedie už len kúsok k sebaprijatiu a s tým sa žije tak akosi ľahšie.
Snívam o tom, že všetky tieto veci raz budú súčasťou základného vzdelania a svet bude o niečo lepším miestom. Pretože my sami na tom budeme chcieť pracovať.
