Pokrok nezastavíš. To, čo bolo nedávno šokantné, dnes pubertiaci odzívajú. To, nad čím sa ešte včera ctihodné dámy pohoršovali, dnes kupujú svojim dcéram na maturitný ples, a pozajtra si to samy na seba natiahnu na retro párty. Iba samotná ľudská blbosť ostáva konštantná, iba neustále prelieva svoj záujem na nové a nové ciele. Veru, akonáhle si človek oddýchne, že sa potenciál nejakej témy na pohoršovanie sa pomaly vyčerpal, že sa to pomaličky potichúčky presúva do mainstreamovej akceptácie, a že by svet mohol byť o kúsok normálnejším miestom, túdle. Blbosť si nájde niečo nové a sme znovu tam, kde predtým.
Napríklad také piesňové texty. V roku 1957 veľa rozhlasových staníc odmietlo pustiť do éteru novinku od Everly Brothers Wake Up Little Susie, pretože jej text sa im zdal obscénny. Neviem, mne príde akurát tak trochu nemotorne romantický. Ale napriek tomu sa daná pieseň dostala 14. októbra až na vrchol US Billboard Hot 100 a aj v UK sa dostala na číslo 2. O mnoho rokov neskôr ju ako svoju najobľúbenejšiu pieseň označil vtedajší prezident George W. Bush, ktorého je možné podozrievať z všeličoho, ale z voľnomyšlienkárstva veru nie. Do roku 1969 sa svet dosť posunul, ale blbosť svoje pozície neopúšťa bez boja. 9. októbra BBC po prvýkrát, a myslím, že aj jediný, odmietlo odvysielať v relácii Top of the Pops aktuálny top of the pops. V ten deň vyhrali britskú hitparádu Serge Gainsbourg a Jane Birkin s piesňou Je T’aime... Moi Non Plus, ktorá obsahuje slávnu uvzdychanú pasáž, a to bolo na oficiálnych Britov priveľa. Ale ľudia to akceptovali, hranice sa znovu kúsok posunuli. Dnes by už ľudí nevyviedli z miery ani zvuky zoofilného porna, a tak blbosť vyhnaná zo svojho ihriska musela hľadať niečo nové.
A keďže ľudská blbosť nie je blbá, už dopredu si začala hľadať nové výzvy. 13. októbra 1965 nahrali The Who svoju asi najslávnejšiu pieseň, My Generation, ktorá sa stala hymnou celej generácie, nie prekvapivo. Ale BBC ju odmietla hrať. Keďže Roger Daltrey pomerne kostrbatý text odspieval na nahrávke miestami zajakavo, aby sa trafil do rytmu skladby, niektoré vysokopostavené hlavy v BBC si povedali, že nahrávka by mohla urážať zajakavých poslucháčov. A gin korektnosti bol z fľaše vonku a dodnes ho nie je možné naspäť napratať. Napríklad v roku 2001 po sérii zadržaných listov s práškom obsahujúcim sneť slezinnú sa začali množiť vážne mienené hlasy vyzývajúce, aby si kapela Anthrax zmenila svoj názov. Na to kapela reagovala 10. októbra 2001 vyhlásením, kde písali, že v svetle daných udalostí sa rozhodli zmeniť svoj názov na niečo priateľskejšie, konkrétne sa budú volať Basket Full of Puppies. A samotný fakt, že si musia robiť takto srandu, ich riadne serie.
Ale vlastne ja by som mal byť za tú blbosť vďačný, veď nebyť jej, o čom by som vlastne písal. Takto môžem hneď pridať blbosti z rodu jasavých fanúšikov na koncertoch. To, že po svojich idoloch hádžu pivové poháre a spodné prádlo, je bežná vec, ale 10. októbra 1977 na koncerte Aerosmith vo Philadelphii hodil jeden z fanúšikov kapele na pódium vojenský delobuch. Gitarista skončil s popálenou rukou a Stevenovi Tylerovi škaredo popálilo očnú rohovku. Oko speváka je zrejme magnetom na magorov, 12. októbra 1979 dostal do oka ružou od fanúšičky Ian Anderson na koncerte v Madison Square Garden v New Yorku, a keďže ruža má tŕne, oko skončilo škaredo poranené. Evidentne sa niekto inšpiroval Hlavou 22.
Dnes nemám noticky o koncertoch a nahrávkach, ale jednu udalosť musím predsa spomenúť. 10. októbra 1902 založil Orwille Gibson svoju spoločnosť Gibson Mandolin Guitar Company. Od toho dňa sa začala písať história výrobcu nástrojov, ktorý dlho menil hudobný svet. Od mandolín navrhovaných Lloydom Loarom, cez gitary navrhované Les Paulom, revolučný gitarový hardware navrhnutý Tedom McCartym, snímače P-90 či humbuckery navrhnuté Sethom Loverom... je toho strašne veľa, bez Gibsonu by hudobný svet dnes vypadal o hodne inak. A horšie.
Tak a idem znovu loziť po rebríkoch. Serge Gainsbourga a Jane Birkin som už spomínal, Johna Denvera, ktorý vyhral Uk Chart v roku 1974 s piesňou Annie´s Song nie, ale bohužiaľ ešte naňho príde reč. V roku 1988 v Štátoch viedli Def Leppard a Love Bites, v UK ten týždeň viedli U2 a Desire. V roku 1991 v Austrálii viedla Martika a Love... Thy Will Be Done. V roku 1992 UK Chart vyhrala Tasmin Archer a Sleeping Satellite. Rok 2004 a Fíni sa zasa raz predviedli, viedli u nich Children of Bodom a Trashed, Lost & Strungout. O rok neskôr vo Fínsku vyhrali Rammstein a Benzin. V UK v roku 2006 až na vrchol došli Razorlight a America.
Aj tento týždeň sa mi tu zišlo zopár oslávencov. 8. októbra sa narodil Johnny Ramone (1948), gitarista klasickej zostavy Ramones, narodil sa aj Leeroy Thornhill (1968) od Prodigy, aj keď tam viacej skáče ako hrá, narodil sa Terry Balsamo (1972), gitarista od Evanescence a Cold, narodila sa Erna Siikavirta (1977), známa najmä ako klávesáčka od Lodri a spomeniem aj niečo ako Bruno Mars (1986), aj keď vlastne ani neviem prečo. 9. októbra sa narodil John Lennon (1940). A celkom ma láka sem znovu napísať, ako ho nemám rád a ako je preceňovaný, už len kvôli tomu, aby som otestoval čertíkov skákajúcich z krabičky. Ale neurobím to, lebo to po prvé nie je pravda a po druhé mám obavy, že na rozdiel od všelijakých Kurtov, Thomov, Christinov či Mathewov už dnes John nemá zástup bezmedzných obdivovateliek blčiacich nenávisťou ku každému, kto by si dovolil čo i len tienik vrhnúť smerom k ich idolu. Ale trocha preceňovaný je, aj keď je zodpovedný za obrovskú hromadu vynikajúcej hudby. Ale aj iní sa narodili v ten deň, napríklad John Entwistle (1944), basák od The Who, ten, ktorý zomrel štýlovo na infarkt po noci strávenej s mladou striptérkou, ďalej James Fearnley (1954), akordeonista kapely Pogues, šialený zjav menom Al Jourgensen (1958), frontman kapely Ministry, Thomas Wydler (1959), bubeník od Nicka Cavea a jeho Bad Seeds, Mat Osman (1967), basák od Suede a narodila sa aj Polly Jean Harvey (1969). 10. októbra sa narodil Midge Ure (1953), spevák kapely Ultravox, narodil sa veľký rockový hlas David Lee Roth (1954), pôvodne prvý spevák kapely Van Halen a neskôr sólista, narodil sa sladučký Eric Martin (1960), spevák kapely Mr. Big, narodeniny má aj ďalší hezounek Martin Kemp (1961), basák kapely Spandau Ballet a neskôr fušoval aj do herectva, Johnny Malea (1963), gitarista kapely Republica, Jim Glennie (1963), basák kapely James, Scott Morriss (1973), basák Bluetones a narodila sa aj austrálska speváčka Gabriela Cilmi (1991). 11. októbra je slabší deň, čo sa týka počtov oslávencov, čo je po tej záplave predchádzajúcich dní celkom pochopiteľné. Narodil sa Alexander von Borsig aka Alexander Hacke (1965), basák Einstürzende Neubauten, rapper U-God (1970) od Wu-Tang Clan a Dominic Aitchison (1976), basák Mogwai. 12. októbra sa narodil veľký života užívač Luciano Pavarotti (1935), no dobre, typický rocker to zrovna nebol, ale hviezdou bol v každom prípade, narodil sa aj Rick Parfitt (1948), gitarista a spevák od Status Quo, narodil sa David Vanian (1956), spevák punkovej klasiky Damned a narodil sa Bob Mould (1960), spevák a gitarista výbornej americkej kapely Hüsker Dü, po jej rozpade dal dokopy kapelu Sugar. 13. októbra sa narodil Yves Montand (1921), francúzsky herec a šansoniér, ako je u francúzskych šansoniérov dobrým zvykom, nebol Francúz. Narodil sa aj Chris Farlowe (1940), anglický spevák, pôsobiaci nejakú dobu u Atomic Rooster či Colloseum a neskôr úspešný sólista, Paul Simon (1941), najskôr polovica dua Simon & Garfunkel a potom takisto úspešný sólista, Robert Lamm (1944), klávesák od Chicago, Sammy Hagar (1947), v poradí druhý spevák Van Halen a Joey Belladonna (1960), spevák od Anthrax. 14. októbra sa narodil Cliff Richard (1940), anglický spevák a veľký to hudobný idol mojej mamky, narodil sa Dan McCafferty (1946), spevák kapely Nazareth, narodil sa Al Atkins (1947), prvý spevák Judas Priest a narodil sa anglický spevák a producent Thomas Dolby (1958). Narodil sa aj americký spevák Usher (1978), u ktorého ale mám problém, kam ho vlastne zaradiť. Asi by som ho sem vôbec dávať nemal. Nejako sa mi to tu spevákmi premnožilo, ako sa tak pozerám.
Nakoniec, ako vždy, prichádza smrťák. A mám pocit, že tá potvora znovu brala nadčasy. 8. októbra 1998 zomrel Jo Bruce, klávesák kapely Afro Celt Sound System, syn Jacka Brucea z kapely Cream. Zomrel vo veku 27 rokov, ale neviem, či patrí tak úplne do klubu, lebo na odchod zo sveta si nepribral prirodzené prostriedky ako heroín krížený s alkoholom, ale zomrel na silný astmatický záchvat. To Mikey Welsh, basák kapely Weezer, bol štýlovejší a 8. októbra 2011 pomohol svojmu srdcu k infarktu značnou nadmierou drog. O dva roky neskôr, 8. októbra 2013, zomrel na rakovinu Philip Chevron, gitarista kapely Pogues. 9. oktobra 1978 zomrel na rakovinu ďalší zo slávnych francúzskych šansoniérov, ktorý nebol Francúz, Jacques Brel. A keď už kosíme v šansónových vodách, tak vo veľkom, 10. októbra 1963 rakovina dostala Edith Piaf. 10. októbra 2010 na letisku v Amsterdame zomrel Solomon Burke, americká soulová hviezda. Zomrel na palube lietadla tesne po pristátí, dôvody smrti rodina utajila, vyhlásili iba, že zomrel z prirodzených príčin, aj keď mám podozrenie, že daný termín chápu trochu inak ako ja. 12. októbra 1971 zomrel na prasknutý žalúdočný vred Gene Vincent, jeden z amerických pionierov rockandrollu. 12. októbra 1985 zomrel na AIDS Ricky Wilson, gitarista kapely B52´s. 12. októbra 1997 sa zabil v experimentálnom lietadle od Burta Rutana už dnes spomínaný John Denver, americká country hviezda a vášnivý pilot, ktorého veľkou láskou boli práve podobne zvláštne lietadlá. Stroj mal ventil prepínajúci dve palivové nádrže vzadu za hlavou pilota, a ako sa John naťahoval, aby prepol z prázdnej nádrže na druhú plnú, vraj nešťastne zavadil o barany tak, že lietadlo poslal do vývrtky a do Pacifiku. 14. októbra 1977 zomrel na infarkt po tom, ako dohral posledný úder kola na golfovom ihrisku niekde v Španielsku Bing Crosby, ďalšia z amerických hviezd, ktorých mám tento týždeň v čiernej rubrike nejako priveľa. A s jednou aj skončím, aspoň dúfam, pretože na tento týždeň je toho už naozaj dosť. 14. októbra 1990 zomrel na zápal pľúc americký skladateľ a klavirista Leonard Bernstein.
mimochodom, 292
