Štátna moc je prirodzene nepriateľom slobodomyseľných rockerov. Má zákony, ktoré obmedzujú rôzne príjemnosti, ako napríklad namontovať si na auto plameňomet. Má úradníkov, ktorí svoj vkus považujú za oficiálny. Má výkonné zložky, ktoré často jednajú s radosťou i nad mieru potrebnosti. Má armády, pomocou ktorých svoju moc upevňuje, či exportuje. Má ideológov, ktorí sú pobúrení nekomfortnosťou. Má veľa atribútov, ktoré jedonoducho človeku lezú na nervy, prípadne mu lezú do baráku cez vyvalené dvere. A má prostriedky i na mazanie medu, a mlsných jazykov sa vždy nájde dostatok.
Niekedy jej stačí malé usmernenie, a k tomu vidina vzďaľujúcej sa medovej lyžice. Takto si 12. marca 2003, v predvečer prvého koncertu Rolling Stones v Číne, zavolali miestne úrady na priateľský pohovor členov kapely. Predpokladám, že úsmevov bolo požehnane, ázijská zdvorilosť tiekla, ale kapela dostala priateľské odporúčanie, že isté piesne zo svojho repertoáru by bolo vhodné vynechať, keďze sú tak trochu poburujúce a mohli by mať zlý ideologický vplyv na pracujúcich. Konkrétne išlo o skladby ako Brown Sugar, Honky Tonk Women a Let's Spend The Night Together. Mne na nich nič poburujúce nepríde, ale asi aj to je jeden z dôvodov, prečo nie som čínsky komunista. Kapela síce nebola týmto nadšená, ale zrejme jej boli načrtnuté isté možné scenáre ďalšieho vývoja v prípade neposlúchnutia, a takisto pripomenutá možná výška honoráru, ktorý ich v tom lepšom variante budúcnosti čaká. No, dohodli sa.
Neviem, či na tom zozname bola i skladba, ku ktorej napísaniu viedla Micka Jaggera iná skúsenosť s výkonnou mocou. 17. marca 1978 sa zúčastnil demonštrácie v Londýne, ktorá išla od Grosvenor Square k americkej ambasáde a vyzývala na skončenie vojny vo Vietname. No, k ambasáde sa nedostali, polícia prehradila cestu a nejaké tie obušky padli. Mick sa nejako záhadne z davu stratil tesne pred tým, ako polícia zasiahla, asi mal svoje informácie a nechcel dostať po čuni, ale napísal o tejto udalosti pieseň Street Fighting Man. Či i tá vadila súdruhom v Číne, to neviem.
Polícia si okolo nejakej tej rockovej akcie udrie pomerne často a rada. Ale nie všade to berú skutočne tak dôsledne ako v Kolumbii. 12. marca 2003 sa tam konal koncert kapely Metallica, prvý v krajine po jedenástich rokoch. Záujem bol veľký, väčší ako kapacita, a tisíce fanúšikov ostalo vonku bez lístkov. A povedali si, že sa chcú prebiť dnu. Bolo povolaných asi 1500 policajtov a na dôvažok aj štyri tanky. Výsledok nakoniec nebol až taký ohurujúci, iba osem vážne zranených a 130 zatknutých. Mimochodom, Metallica mala svoj prvý koncert 13. marca 1982.
Zranenia niekedy zahýbu rockovou históriou. 12. marca 1977 sa boli Sex Pistols zabávať v Speakeasy Clube a nejakou podivuhodnou zhodou náhod sa stalo, že sa tam pobili. A Sid Vicious dal po papuli istému Bobovi Harrisovi, ktorý mal v tej dobe pomerne počúvanú reláciu na BBC2. Jedného z jeho technikov museli zošiť štrnástimi stehmi. Lenže Harris mal rovnakého agenta ako niekoľko z najväčších hviezd spoločnosti A&M, kde Sex Pistols tri dni predtým podpísali zmluvu. A o ďalšie tri dni prišiel majiteľom spoločnosti list od právnikov milého Harrisa, nasledovala schôdzka, ktorej výsledkom bolo vypovedanie zmluvy medzi A&M a Sex Pistols a zastavenie prebiehajúceho nahrávania ich prvého singla God Save the Queen. Bob Harris sa rehotal jak naši politici pri korupčných kauzách, ale o pár mesiacov vyšla daná skladba u Virgin Records a za prvé týždne sa jej predalo štvrť milióna kópií. Čo mu potom milí majitelia A&M povedali asi nebolo vhodné do vysielania. Takto skôr ako Sex Pistols vydali singel The Clash, prvý im vyšiel 18. marca 1977.
Inú zmluvu podpísali Sony Music a dedičia Michaela Jacksona. Ba priam najväčšiu. 15. marca 2010 sa dohodli na sume vyše 200.000.000$. Sony sa zaviazalo vydať desať albumov z Michaelovej pozostalosti včítane dovtedy nevydaných nahrávok. A neprerobili, od tej doby predali vyše 31 miliónov rôznych nosičov s Jacksonovou hudbou. Milí A&M, učte sa. Teda, mohli by ste sa učiť, keby ste ešte existovali.
To takí The Smiths 17. marca 2006 odmietli 5 miliónov dolárov za ponuku, aby odohrali reunion koncert na festivale Coachella v USA. Asi im je nenávisť medzi Marrom a Morrisseym drahšia. Takí U2 sa museli uspokojiť s o niečo nižšou sumou, keď 17. marca 1978 vyhrali Limerick Civic Week Pop Competition v Dubline, sponzorovanú novinami Evening Express a pivom Guiness. Veľmi sa tí pivári po vrecku neplesli, cenou bolo päťsto libier, ale najmä možnosť predstaviť sa a nahrať demo u CBS Ireland. Nakoniec neboli škodní ani tí U2.
Niečo zaujímavé sa nájde aj tento týždeň v hitparádach. Tretí marcový týždeň 1972 viedol US Billboard Neil Young a Heart of Gold. V roku 1978 sa na vrchol UK Chart dostala Kate Bush a Wuthering Heights. V roku 1981 v UK vedú Roxy Music a Jealous Guy, zatiaľ čo v Írsku vedú Ultravox a Vienna. Rok 1986 a v US vedú Jefferson Starship a Sara. V roku 1998 UK Chart dobyli Run DMC & Jason Nevins a It´s Like That.
Tak, a je čas na oslávencov. 12. marca 1922 sa narodil Jack Kerouac, ale ten sem nepatrí, poďme k muzikantom. Narodil sa Steve Harris (1956), basák, zakladateľ, hlavný autor a najmä duša kapely Iron Maiden, ďalej Graham Coxon (1969), gitarista od Blur, samí moji obľúbenci. Narodil sa aj Pete Doherty (1979), spevák kapiel Libertines a Babyshambles, ten, čo naučil Kate Moss fetovať tak, ako na to vždy vyzerala. Oslavuje aj zrzka Elly Jackson (1988) od La Roux. 13. marca sa narodil Greg Norton (1959), basák od výbornej kapely Hüsker Dü, a Adam Clayton (1960), basák od o niečo horšej kapely U2. Chudobné dni pokračujú, 14. marca sa narodil iba Mike Muir (1963), spevák výbornej kapely Suicidal Tendencies. 15. marec je o dosť lepší, ešteže tak, inak by som veru 1500 slov nenahnal. Narodil sa Phil Lesh (1940), basák Grateful Dead, Mike Love (1941) od Beach Boys, Ry Cooder (1947), virtuóz na slide gitaru, mandolinista a čojaviemčoešte, okrem iného aj osoba stojaca za projektom Buena Vista Social Club. Ďalej tu má narodeniny Howard Devoto (1952), spevák od Buzzcocks a neskôr prešiel k Magazine, ukážková mánička Dee Snider (1955), spevák Twisted Sister, ďalšia ukážková mánička menom Brett Michaels (1963), spevák Poison, do tretice spevák Mark McGrath (1968) od Sugar Ray, aj keď on máničkovstvo nejako zanedbáva, a do kvarteta spevák, ale tentokrát aj basák, Mark Hoppus (1972) od Blink 182. Mám tu aj Mr. Hahna (1977), ktorý v kapele Linkin Park hrá na gramofóny. 16. marca sa narodil Michael Bruce (1948), gitarista Alice Coopera, Flavor Flav (1959) od Public Enemy, Andy Dunlop (1972), gitarista Travis a Leena Peisa (1979), klávesáčka od Lordi. 17. marca sa narodil Nat King Cole, slávny jazzový pianista a spevák, taký slávny, že ho sem zaradím i ja napriek mojej neláske k jazzu ako takému. Narodil sa aj Paul Kantner (1941), gitarista od Jefferson Airplane, Scott Gorham (1951), jeden z gitaristov u Thin Lizzy, Billy Corgan (1967), hyperego a frontman, a vlastne jediný stály člen Smashing Pumpkins. U Smashing Pumpkins hrávala aj v ten istý deň narodená Melissa Auf der Maur (1972), kým neprišla s toľkou drzosťou, že zložila sama pieseň, na čo ju Billy promptne vyrazil, lebo u Smashing Pumpkins jesto iba jediného boha a ním Billy jest. Melissa hrávala predtým ešte aj u Hole. Narodili sa ešte aj Justin Hawkins (1975), spevák a gitarista Darkness, a Miles Kane (1986), spevák Last Shadow Puppets. 18. marca sa narodil Grant Hart (1961), bubeník a autor u kapely Hüsker Dü, už vyššie spomínaných, Jeff LeBar (1963), gitarista od Cinderella, Jerry Cantrell (1966), gitarista a dnes už - bohužiaľ - aj spevák Alice in Chains, keďže Laney dopadol tak, ako dopadol, Miki Berenyi (1967), speváčka výbornej kapely Lush, ktorí mimochodom tuším opäť hrajú, hodili by sa veru Mišovi do lineupu Pohody. Ešte oslavuje Stuart Zender (1974), pôvodný basák Jamiroquai a švédska speváčka Lykke Li (1986).
Aspoň mŕtvol tohto týždňa sa neurodilo toľko, ako minule, a aj ich spôsoby smrti boli menej efektné. 12. marca 2011 umrel Clive Burr, pôvodný bubeník od Iron Maiden a aj autor ich niekoľkých piesní, na sklerózu multiplex, kvôli ktorej musel aj prestať s hraním po vydaní ich tretieho albumu. 15. marca 2014 umrel predposledný člen klasickej zostavy The Stooges, bubeník Scott Asheton, napodiv nie na následky dlhoročného užívania všeličoho možného i nemožného, ale triviálne na zlyhanie srdca. Vlastne, z celej divokej party Stooges v časoch ich najväčšieho rockového šialenstva umrel iba basák Dave Alexander, ktorý sa uchlastal k smrti v klasickom veku 27 rokov. Bratia Ashetonovci zomreli spôsobne obaja na infarkt pár rokov po sebe vo veku nehodnom kovaného rockera a Iggy Pop sa, nevedno ako, dožil dneška. A to má chlap telo nasýtené tak, že mu na hrobe ani burina neporastie.
