Reklamy. Vždy za nejakým tým úžasným produktom hrá konkrétna hudba a kapely väčšinou s niečím podobným nemajú problémy. Vedia, že im vtieravá melódia rinúca sa z kisne tridsaťkrát denne v podobe dvadsaťsekundového útržku pomôže hodne vytiahnuť dopyt po celej skladbe, albume. Takto vyhrali UK Chart zarytí nepriatelia komercie The Clash, takto prvýkrát vyhral UK Chart nejaky ten Lenny Krawitz, takto sa stali hviezdami onehitwonders typu Of Monsters And Men a mnohí iní. A niekedy sa z reklamnej piesne stane pomerne silný príbeh, ako keď Jura Pavlica od Hradišťanu z piesne Voda Má urobil silný zdroj pre dobročinnú vec. Ale niekedy sa stane, že konkrétny umelec urobí všetko pre to, aby práve jeho pieseň v nejakej tej reklame nezaznela.
Toto sa podarilo v roku 2004 rodine Johnnyho Casha, ktorý zomrel necelý rok predtým. Jedna z jeho piesní mala nejakého spoluautora a istá spoločnosť získala jeho súhlas podporený nejakou tou okrúhlou sumou s príjemným počtom núl. A už videla krásny spot s piesňou v pozadí, ale nakoniec, ako som písal, rodina Johnyho Casha dokázala tento proces 19. februára 2004 súdne zastaviť. Vraj by to bolo mimoriadne zneváženie konkrétnej piesne. O čo vlastne išlo? Malo ísť o reklamu na krém proti hemoroidom a pieseň, ktorú chceli použiť, bola Ring of Fire.
Vlastne 19. februára by sa mohlo hovoriť o samotnom zrodení hudobného priemyslu. V tento deň, v roku 1878, totiž istý Thomas Alva Edison dostal patent na zariadenie zvané fonograf.
19. februára 1982 sa odohralo jedno mimoriadne absurdné divadlo i v Texase. Ozzy Osbourne sa zrejme nejako pohádal so svojou ženou Sharon, tá mu zamkla všetko jeho oblečenie, aby nemohol odísť z hotela, kde boli ubytovaní. Ale Ozzy sa ožral jak prasa, a našiel riešenie. Natiahol sa do jej ružového svetríka a krátkej sukničky, a poďme ho do ulíc. Ale čo išlo dnu, bude sa pýtať i von. A Ozzy si nevybral na chcanie lepšie miesto ako pomník padlým v bitke o Alamo. A tu ho, vyfešákovaného, načapala policajná hliadka. Vlastne mohol byť rád, že ho rovno neodstrelili, v Texase sa po ranu ďaleko nechodí. Dostal iba poriadnu pokutu a navrch doživotný zákaz vstupu do mesta San Antonio. A nakoniec, po pár desaťročiach, mu i ten milostivo zrušili, keď venoval pár desiatok tisíc na obnovu predmetného pamätníka.
20. február mám v poznámkach zapísaný ako deň pamätných koncertov. Ten deň v roku 1959 prvýkrát verejne vyliezol na pódium vtedy ešte iba šestnásťročný Jimi Hendrix. Kapela, s ktorou ten deň hral, je už zabudnutá vrátane jej mena. Ale 20. februára 2003 bol i jeden z horších koncertov. Kapela Great White hrala v ten večer v klube v meste West Warwick na Rhode Islande. Počas koncertu sa odpálila nejaká pyrotechnika a od pyrotechniky sa chytila zvuková izolácia okolo pódia. Vo chvíli klub horel ako fakle na bystrickom sprievode, jediným východom sa odrazu chceli prepchať desiatky, stovky návštevníkov. Bilanciou bola stovka mŕtvych, včítane speváka vystupujúcej kapely. Majiteľov klubu následne zavreli, ale tej stovke to už asi moc radosti neprinieslo.
Zato dve nemenované dámy stredného veku začali 22. februára 2002 osemdňové vyčkávanie a spanie v aute v blízkosti Bournemouth International Centre. Chceli mať istotu, že budú prvé v rade, keď sa začnú predávať lístky na koncert Cliffa Richarda. Nu, Cliff bol teenagerským idolom i mojej mamky, čiže si viem predstaviť, čo znamená v danom prípade stredný vek. Moja mamka, daj jej boh dlhého zdravia, ťahá teraz na polku ôsmej dekády. Aj keby to na ňu veru nikto nepovedal. Ale osem dní spať pred pokladňou kvôli Cliffovi by už asi neurobila.
21. februára 2012 nabehli tri členky Pussy Riot do pravoslávneho chrámu, aby tam vyspievali svoj lament na Putina. Pussy Riot nemám rád, všetky ich performance považujem za prvoplánovú provokáciu, a nedokážem vidieť hodnotu tam, kde okrem provokácie ničoho viac nieto. Ale napriek tomu budem tvrdiť, že krajina, kde sa za podobné veci zatvára na niekoľko rokov, nie je v poriadku. Aj s vedomím, že v jednej podobnej žijem.
Na rebríky. v roku 1965 boli na vrchole UK Chart Kinks a pieseň Tired Of Waiting For You. O rok neskôr sa na vrchol dostala Nancy Sinatra a These Boots Are Made For Walking, ďalší týždeň sa dostala i na vrchol US Billboard. V roku 1974 sa na vrch UK Chart dostala Suzi Quatro a Devil Gate Drive, v roku 1984 vyhral US Billboard Chart Van Halen a Jump. V roku 1989 vyhrávajú UK Chart Simple Minds a Belfast Child. Na Novom Zélande v roku 1992 boli hore Nirvana a Smells Like Teen Spirit, táto hymna zasa v tej dobe veľa jednotiek nepozbierala, v UK bola najvyššie No7 a v US No6. Rok 1996, v Británii kraľujú Oasis a Don't Look Back In Anger, rok 1998 sú na vrchole Cornershop a Brimful of Asha. Ďalší rok vedú v Británii Offspring a Pretty Fly (For A White Guy). Rok 2007 a UK No1 sú Kaiser Chiefs a Ruby.
Tento týždeň tu mám pomerne silnú zásobu oslávencov. Začíname 19. februára. Ten deň slávi Tony Iommi (1948), gitarista od Black Sabbath. Keď mal sedemnásť a bol posledný deň v zamestnaní v nejakej tej továrni ťažkých plechov, zabudol si ľavú ruku v nejakom lise a šup, hnáta, vďaka ktorej vznikol sound hardrocku, bola hotová. Narodil sa aj Francis Buchholz (1954), basák od Scorpions. Minule som spomínal rýchlodraka Falca (1957) vďaka jeho poslednej úlohe v roli testovacej figuríny, teraz ho spomínam kvôli jeho narodeniu. Narodeniny má aj istý Seal Henry Olusegun Olumide Adelo Samuel (1963), ktorého meno je pre hudobný biznis zrejme príliš dlhé, tak používa iba to prvé v rade, Doug Aldrich (1964), gitarista, ktorý hrával s Diom či s Whitesnakeom, Kate Radley (1967), klávesáčka od Spiritualized, Bøddel (1968), basák kapiel Obituary a Gorgoroth, a nakoniec Beth Ditto (1968), tlstá a škaredá lesba s fantastickým hlasom, ktorý predvádza v kapele Gossip. 20. februára sa narodil Ibrahim Ferrer (1927), vynikajúci kubánsky spevák, známy z projektu Buena Vista Social Club. Narodil sa aj Ian Brown (1963), jedno z mojich najväčších životných koncertných sklamaní, ale jeho kapela Stone Roses bola vo formovaní môjho hudobného vkusu jedna z najdôležitejších. Takisto sa narodil istý bezhlavý obdivovateľ kalibru 12 Kurt Cobain (1967), spevák a gitarista podľa mňa mierne preceňovanej kapely Nirvana. Ešte tu mám dvojicu bubeníkov. Neil Primrose (1972) od Travis a Ed Graham (1977) od Darkness. 21. februára sa narodil Paul Newton (1948), pôvodný basák Uriah Heep, Jerry Harrison (1949), klávesák a gitarista Talking Heads, Jean-Jacques Burnel (1952), basák a principál mojich obľúbených Stranglers, Mark Arm (1962), spevák ďalšej mojej obľúbenej kapely Mudhoney, James Dean Bradfield (1969), jeden z mála komunistov, ktorých je možné počúvať, spevák a gitarista od Manic Street Preachers, Randy Blythe (1971), spevák od Lamb of God a nakoniec predlhého zoznamu ešte aj Justin Sane (1973), spevák a gitarista ďalších ultraľavičiarov, punkových Anti-Flag. Na Rihannu už skutočne neostalo miesto. Zato ďalší deň je poslabší, narodil sa iba Sparko (1953), basák od Dr. Feelgood a ešte aj istý James Blunt (1974), ktorého muzika síce trhá uši, ale ako hosť u Jeremyho Clarksona bol výborný, tak nech tu je. 23. februára sa narodil Johnny Winter (1944), vysoký, vychrtlý, kompletne potetovaný albín s červenými očami, ale jak do tých svojich tenkých pazúrov s priesvitnou kožou chytil svojho Firebirda, tak sa začali diať neskutočné veci. Narodil sa aj Brad Whitford (1952), gitarista od Aerosmith, Michael Wilton (1962), gitarista Queensrÿche, Rob Collins (1963), pôvodný klávesák Charlatans, ktorý jedného dňa ožratý sadol do svojho BMW, kamsi to napálil a keďže nebol pripútaný, vyletel cez strešné okno, John Norum (1964), gitarista Europe, a Lars-Olof Johansson (1973), klávesák od Cardigans. 24. februára sa narodil Steven Dawson (1952), basák Saxon, a Chris Fehn (1972), bubeník od Slipknot. 25. februára sa narodil George Harrison (1943), najmladší z Beatles, i keď niektoré zdroje uvádzajú jeho narodeniny o deň skôr. Ešte v ten deň oslavuje aj Frank Sampedro (1949), gitarista z kapely Crazy Horse Neila Younga, a Brian Baker (1965), gitarista Minor Threat a neskôr Bad Religion. Mimochodom, Bad Religion vydali svoj prvý album 25. februára 1982.
A nakoniec tohtotýždňová úroda mŕtvol. 19. februára 1980 po výbornom večierku bol nájdený na spolujazdcovom sedadle auta zaparkovaného pred svojim domom Bon Scott, spevák AC/DC. Podľa koronera sa jednoducho upil k smrti. AC/DC zvažovali rozpad, ale aj na naliehanie Scottových príbuzných nakoniec išli ďalej, na post speváka nastúpil Brian Johnson a za pár mesiacov vydali Back in Black - a zvyšok je história, žeano. Mimochodom, patrím k tým rúhačom, ktorí tvrdia, že Brian je lepším spevákom ako bol Scott.
22. februára 1987 umrel na komplikácie po bežnej operácii Andy Warhol. Sem som ho samozrejme zaradil, pretože v jeho Fabrike sa sformovali Velvet Underground, ktorých všemožne podporoval. 23. februára 2000 umrela izraelská speváčka Ofra Haza, mne známa najmä z duetu so Sisters of Mercy, ale zaspievala si napríklad i s Michaelom Jacksonom či Iggym Popom, čo je pomerne slušný rozptyl. Umrela na AIDS. A konečne 25. februára 2014 umrel istý Francisco Sánchez Gomes, ktorý je ale známejší ako Paco de Lucía, asi najväčší virtuóz flamenco gitary, aký kedy hrával.
