Keďže som dosť sprostý na to, aby som si nebral ponaučenia múdrych ľudí k srdcu, tak som si k srdcu nevzal ani lamentovanie frka, že jaká blbosť bolo vymyslieť si celoročný výročný seriál. A nechal sa ukecať podrývaním v diskusii a začal búchať kalendár hudobný. Snáď sa mi podarí vytrvať, aj keď bohužiaľ rešeršným tímom nedisponujem a prameňov jesto veľa. Tak do toho...

Hello, I´m Johny Cash. (pa-pam-pam) I hear the train a comin'
It's rollin' 'round the bend...

Takto začína záznam vystúpenia Johnyho Casha z väznice Folson Prison. A prvé vystúpenie zo série svojich väzenských koncertov odohral Johny práve 1. januára, v roku 1959 vo vyhlásenej base San Quentin. Teda, väčšina prameňov udáva rok 1959. Ja to nepotvrdím, v tom období som v tejto neslávne známej štátnej trestnici v Kalifornii práve nesedel. Koncert bol zadarmo, vstupenkou bolo právoplatné odsúdenie. Keďže žiaden z trestancov z daného zariadenia nezdrhol vo futráli na kontrabas, mohol si Johny takéto vystúpenia v nasledujúcich rokoch ešte zopárkrát zopakovať. Tri z týchto vystúpení boli nahraté a vydané ako LP. Mimochodom, Johny s jeho pestovaným image psanca nikdy v lochu inak ako pracovne nebol.

1. januára o pár rokov neskôr, konkrétne v roku 1962, si pozvali na stretnutie potentáti z firmy Decca Records dve mladé kapely, Beatles a Tremeloes. Výsledkom bola podpísaná zmluva s... Tremeloes. Chalanom z Liverpoolu bolo oznámené, že gitarové kapely už predsa nikoho nezaujímajú. Počas nasledujúcich rokov sa z kancelárie vedenia talentscoutingu Decca Records pravidelne ozývali zvuky trieskania si hlavy o stenu. Dnes sa dané rozhodnutie zvykne často označovať ako jeden z najväčších omylov histórie nahrávacieho priemyslu.

Podobnú blbosť neurobili v roku 1989 chalani zo SubPop records a 1. januára podpísali zmluvu s kapelou Nirvana. Nirvana u SubPop vydala ich prvú platňu, prepadák to nebol, ale na dôchodok to ešte nestačilo, možno tak na novú brokovnicu a trocha štófu pre začiatok. Ale stačilo to na to, aby ich zaňuchali Geffen Records a o dva roky už u nich vyšiel Nevermind. SubPop z toho nakoniec tiež nevyšli zle, zrejme neškudlili na fiškáloch, lebo na všetkých ďalších albumoch Nirvany bolo aj ich logo a mali z predajov nejaké tie percentá.

2. januára vyšlo prvé číslo vraj najstaršieho hudobného magazínu sveta, britského Melody Makeru. Bolo to už v roku 1926, čo je pomerne zvláštne, keďže v tej dobe ešte neexistovala ani hudba, o ktorej v tom Melody Makeri písali. Napriek tomuto handicapu sa im pomerne darilo a boli obdobia, kedy hudobné smerovanie nielen popisovali, ale ich vytvárali. Avšak prišla aj na nich doba zlá a hospodárske výsledky nečerneli ani pod mimoriadnou kreativitou účtovného oddelenia. A tak v roku 1990 ich kúpilo vydavateľstvo vydávajúce konkurenčný New Musical Express, čo bola podobná potupa, ako keby dajme tomu skrachovaný Everton FC odkúpili konkurenti z Anfieldu a prikázali im nastupovať v červenom.

Tak ale keď Briti prišli s hudobným magazínom, s niečím museli prísť aj vo vzbúrených kolóniách. Najskôr teda začali vydávať tie hudobné magazíny aj oni, veď čo sú vari horší, a potom v roku 1936 v jednom z nich, v hudobnom týždenníku Billboard, prišli s myšlienkou zverejňovať pravidelne rebríček zostavený podľa čísiel predajnosti platní za posledný týždeň. Prvýkrát vyšiel 4. januára daného roku a číslom jeden bol nejaký Joe Venuti so svojím bigbandom. Netuším, kto to bol, ale miesto v histórii mu ostalo. Oficiálne rebríčky v štátoch uverejňuje Billboard dodnes. Aj keď, samozrejme, už dávno nejde o rebríček predaja vinylov, ale som si nie celkom istý, či majú dáta aj z pirátskej zátoky.

Keď už píšem o tých kolóniách, tak tam majú aj Rock´n´Roll Hall of Fame v Clevelande, ktorého budovu navrhol ten istý blázon, čo na nádvorie Louvru capol pyramídu. A 3. januára 1987 tam prijali prvú ženu, bola ňou samozrejme speváčka, ktorá nikdy v živote nijaký rock ani roll nespievala, Aretha Franklin. Teda, nie že by si to ženská nezaslúžila, a okrem toho sú tam napríklad aj kovaní rockeri ako Louis Armstrong či Pete Seeger. Zato so Sex Pistols robili okolky. Holt, Amerika. Ved čo už len tí dali vlastne modernej hudbe. Teda, okrem punku. A jazzu. A blues. A rockabilly. A vlastne aj samotného rocku. A...

Ešte jeden americký príspevok k hudobným dejinám treba spomenúť na tento týždeň. 6. januára 1958 si firma Gibson dala patentovať tvar gitary Flying V, to je tá šípka, u nás na takej hrával napríklad Tomáš Sloboda. Áno, v roku 1958 si u Gibsonov povedali, že ako gitaru pre bluesmanov budú predávať niečo, čo malo tvar tryskového lietadla. Veľmi s tým neuspeli, teda aspoň nie v tej dobe. Ale o desať rokov neskôr výrobu obnovili, holt rockeri mali pre podobné tvary väčšie pochopenie ako černí bluesoví bardi z južanských plantáží. A vyrábajú to v obmenách dodnes.

Chcel by som aj vypichnúť nejaké zaujímavé úkazy z histórie rebríčkových No.1. V prvom januárovom týždni väčšinou ešte dominujú vianočné single. Ale niečo sa nájde. V britskom rebríčku roku 1991 v tomto týždni sa úplne hore dostali Iron Maiden so skladbou Bring Your Daughter... To The Slaughter a Bruce Dickinson si konečne mohol kúpiť Boeinga. V roku 2012 prvý týždeň UK Chart opanovali Coldplay a Paradise. A rok 1999 - prvý týždeň bol v UK rebríčku úplne hore Chef - Chocolate Salty Balls (PS I Love You). Áno, tá pieseň zo Southparku. A vo Fínsku boli v tom roku jednotkou Nightwish a v roku 2005 Apocalyptica. Chcel som nájsť aj niečo zaujímavé z amerických rebríčkov, ale tam boli samé chujoviny.

Urobím aj nejaký výber narodení a úmrtí, ale nechcem zasa dve tretiny zaplniť menami a dátumami, tak bude nejaká tá selekcia. Ak nejakého vášho obľúbeného opomeniem, tak to asi bude preto, lebo ho skutočne nemám rád a podľa mňa by lepšie urobil, keby sa narodil niekedy inokedy, napríklad v roku 1471 a vo veku troch rokov umrel na čierny mor. Tak samozrejme začnem 1. januárom. Tento dátum nie je ako deň narodenia medzi hudobníkmi obzvlášť obľúbený, veď komu by sa chcelo po silvestrovskej slopanici hneď na druhý deň oslavovať narodeniny. Ale niečo sa nájde. Narodeniny má Tom Barman (1972), leader belgických dEUS. 2. január je ešte neobľúbenejší, asi nikto nechce mať narodeniny po tom, ako sa strieska na silvestra a ďalší deň na narodeninovej party Toma Barmana. Ale už 3. januára je toho plno, smäd sa už zrejme hlási o slovo. Narodil sa George Matrin (1926), legendárny producent Beatles, Stephen Stills (1945) zo zoskupenia Crosby, Stills, Nash & Young, John Paul Jones (1946), basák Led Zeppelin, Ross the Boss (1954) známy z Dictators alebo Manowar, Raymond McGinley (1964), gitarista škótskych Teenage Fanclub a Thomas Bangalter (1975) aka polovica z Daft Punk. 4. januára sa narodil Bernard Sumner (1956), ktorý zakladal najskôr Joy Division a neskôr, po smrti Curtisa aj New Order, čiže je to jašter a chazar a ja si skutočne nedovolím ho nespomenúť, ba priam by som ho mal ponechať na tento deň samojediného, bo mi je život milý a petrošekely tiež. Tak teda tu nenapíšem, že v ten deň sa narodili aj Michael Stipe (1960) od REM, Robin Guthrie (1962) od Cocteau Twins, Peter Steele (1962) od TypeONegative, Till Lindemann (1963) od Rammstein alebo Beth Gibbons (1965) od Portishead. 5. januára sa narodil Chris Stein (1950), ktorý so svojou milenkou Debbie Harry založili kapelu Blondie, a istý Brian Warner, známejší pod pseudonymom Marylin Manson (1969). 6. januára sa narodil nejaký Syd Barrett (1946), pôvodný gitarista Pink Floyd a ikona všetkých interleguánov. Ale ja som vlastne hovoril, že nebudem písať o osobách, ktoré nemám rád, a teda nechám Syda i s jeho prefetovanou kečkou tak a radšej spomeniem, že v tento deň sa narodil Malcolm Young (1953) od bandy austrálskych elektrikárov a Alex Turner (1986), spevák a gitarista kapiel Arctic Monkeys a Last Shadow Puppets. A nakoniec 7. január. Nikto.

Samozrejme, aj umrieť sa musí a muzikanti to tiež majú vo zvyku. Prvý januárový týždeň musím spomenúť dve mená - prvým je Ron Asheton, gitarista punkových priekopníkov Stooges. Síce sa jeho dátum smrti presne nevie, ale jeho telo našli 6. januára 2009 v jeho dome. Z pôvodnej zostavy Stooges ostal dodnes nažive už iba Iggy Pop, čo sa javí ako nevyvrátiteľný dôkaz božieho sarkazmu. A 4. januára umrel Phil Lynott, basák a spevák kapely Thin Lizzy. Umrel v pokoji, prirodzenou smrťou. Teda, prirodzenou smrťou z pohľadu rockera. Po ôsmich dňoch kómy spôsobenej predávkovaním drogami. Asi spapal naraz všetky vianočné darčeky.