Pozor pozor, dnes mám pripravené aj nejaké tie neodporúčania, lebo pri čítaní človek narazí občas aj na to, z čoho nie je úplne nadšený.
Shehan Karunatilaka – Sedem lún Maaliho Almeid
Asi najhorúcejší kandidát na najlepšiu knihu, akú som vlani prečítala. Vybrala som si ju na odporúčanie Audible, pri ktorom sa písalo, že kniha získala Booker Prize za rok 2022. To môže niekedy odradiť, ale táto si to rozhodne zaslúži. Sedem lún je vlastne sedem dní a sedem nocí, ktoré má mŕtvy fotograf Maali zo Srí Lanky na to, aby odhalil svojich vrahov a pomohol svojim priateľom nájsť jeho fotografie, ktoré otrasú krajinou.
Táto kniha je mimoriadne zaujímavá nielen svojou premisou, ale aj formou – je písaná v druhej osobe prítomného času, čo dáva čitateľovi pocit, že príbeh obteká okolo neho a núti ho stotožniť sa a prežívať ho spolu s hlavným hrdinom. Okrem postáv vo svete živých, ktoré za sebou Maali zanechal, sa stretávame s celým panoptikom tragikomických postavičiek zo záhrobia. Na popredí pútavého deja autor vykresľuje Sri Lanku v osemdesiatych rokoch počas jedného z jej horúcejších období – perzekúcií a bojov s Tamilskými Tigrami. Ak máte radi magický realizmus a chcete si prečítať knihu, ktorá vás nadchne mimoriadne netradičným spôsobom, prečítajte si ju, naozaj neoľutujete.
Stephanie Garber – Bolo raz jedno zlomené srdce (Once Upon a Broken Heart)
Dodnes hútam, ako som skončila s audioknihou niečoho v žánri pre mladých dospelých. Z anotácie mi to tak neprišlo a myslím, že tam je pes zakopaný. Ale ono je to ešte horšie. Toto je kniha, ktorú by ocenilo moje dvanásťročné ja. Príbeh zaujímavý, rozprávková atmosféra super. Prostredie bolo vykreslené nádherne, čo bolo ale prerušované syndrómom, ktorý sa volá Aertith and Bob. Niekoľko postáv má typické anglické resp. európske mená (Evangeline, Marisol, Jacks, Luc, Agnes) a druhá polovica mýtické a fantazijné (Apollo, Lala, Tiberius).
Začína to tým, že Evangeline Fox sa vydá do chrámu Princa Srdcí, aby požiadala o pomoc – zabrániť svadbe svojho milovaného Luca so svojou nevlastnou sestrou Marisol. Princ súhlasí, ale za svoju pomoc chce odplatu, ktorá Evangeline zavedie na veľkolepý sever krajiny (doslova, volajú ho The Magnificent North), a zoznámi s korunným princom Apollom. Ale nie všetko je, ako sa zdá.
Táto kniha je rozprávková, ale nie je to čisté fantasy a nie je to ani magický realizmus. Je to taký mix všetkého možného, asi najväčší problém je v hlavnej postave, ktorá je všedná a obyčajná, nechá sa unášať udalosťami okolo seba, ale zároveň má byť výnimočná a vyvolená. Mary Sue, anyone? Hlavne tie vlasy farby ružového zlata (vždy si pri tom popise predstavujem jednu z farieb iPhonu). Romány zo sveta Caraval od autorky boli preložené aj do slovenčiny a češtiny, preklad tejto knihy sa ešte len chystá. Ak máte dieťa v rodine na druhom stupni základnej školy, táto kniha by sa mu mohla páčiť.
Jodi Taylor – Jedna prekliata pohroma za druhou (One Damned Thing After Another)
V prípade tejto knihy som musela načrieť do čitateľského denníka trochu hlbšie, ale už keď sme pri odporúčaniach – neodporúčaniach, na českom Martinuse mali tento kúsok v zľave. Ani sa veľmi nečudujem prečo. Osobne sa považujem za dosť trpezlivého človeka, ktorý nemá problém prečítať kadečo a už z princípu väčšinu kníh dokončím.
Táto sa proste nedala a zabalila som to po dvoch tretinách. Prečo som si ju vôbec vybrala? Celá séria od Jodi Taylor je o historikoch cestujúcich v čase, ktorí z rôznych dôvodov navštevujú rôzne historické doby a udalosti (napríklad aby vypátrali recept na konkrétny koláč). Nezasahujú, len sledujú a o výsledku pozorovania pripravujú hodnotiace správy. Cestujú v takzvaných podoch a na každé vyslanie sa dôsledne pripravujú. Odporúčali ju viacerí ľudia, ktorým sa páčili moje milované Rieky Londýna. Ja, naopak, odkedy čítam na internetoch že milovníkom RL odporúčajú toto, musím varovať, že je to peklo.
Dôvodom, prečo som vydržala tej hlúposti venovať až toľko času bola veľmi sympatická rozprávačka audioknihy, ktorej sa podarilo do hlavnej postavy vdýchnuť omnoho viac života, než je na stranách knihy. Premisa je fascinujúca. Myšlienka skvelá. Prevedenie od začiatku bolestne nudné. Hlavná postava Max úspešne zvládne pohovor do inštitútu St. Mary a podstupuje výcvik historičky inštitútu. Všetko popisované zúfalo nudne. Max bola tá najnevýraznejšia postava, akú som za poslednú dobu čítala. Vráťte mi Evangeline Fox, ešte aj tá mala v sebe viac života. Max je očividne niečo, čomu sa nadáva author insert. Síce je strašne nezaujímavá, ale má nadanie na všetko a v každej situácii sa vie vynájsť a so všetkými úlohami, zadaniami, dokonca aj so sexuálnym útokom zo strany kolegu si poradí bez problémov. A toto literárne stelesnenie zdrcnutej majonézy bolo prezentované ako rešpektované a obdivované, ale nikde v knihe to nie je ukázané. Romantická linka prišla doslova z ničoho nič s nulovou chémiou, jej love interest má charizmu mokrého vechťa a nechápem, prečo by som sa mala o ich vzťah zaujímať. Celé okolnosti toho, ako k tomu vôbec došlo, bolo dosť trápne, ako keby autorka opisovala svoje ideálne prvé rande, ktorého sa ešte nedočkala (čo je čo povedať, lebo bola vydatá bola). A keď jej romantický partner prišiel s veľkým odhalením, bolo mi to úplne jedno, bola som znudená k smrti. Verte mi, viem si užiť aj dlhé knihy, ak sú dobré – ako príklad dávam desaťstranovú scénu z Anny Kareniny, v ktorej Levina pomáha miestnym ľuďom s kosením trávy.
Och, a táto kniha ešte vyhráva môj osobný rebríček najbizarnejšej a zároveň najodpudzujúcejšie napísanej erotickej scény, akú som kedykoľvek čítala. (A to som prečítala Americké Psycho, viacero kníh od Palahniuka a Stephena Kinga.) Ako ste sa teda určite stihli dovtípiť, za mňa jedno veľké neodporúčam.
Robert Galbraith – Srdce čierne sťa atrament (The Ink Black Heart)
Nová detektívka autorky Harry Pottera JK Rowling pod pseudonymom Robert Galbraith je asi najkoncetrovanejšou zmesou toho najlepšieho a najhoršieho jej ako autorky detektívok. Zároveň je obrovskou metakritikou dnešného online sveta, v ktorom sa správy šíria rýchlo, ľudia všetko komentujú a fanúšikovia majú zrazu k svojim idolom vo virtuálnom svete až príliš blízko.
Dej sa klasicky odohráva z pohľadu Cormorana Strikea a jeho kolegyne a spolumajiteľky ich detektívnej agentúry Robin Ellacott. Za Robin príde Edie Ledwell, mladá animátorka, jedna z dvoch tvorcov obľúbeného web seriálu Srdce čierne sťa atrament, ktoré prevzal Netflix. Prosí ju vypátrať, kto je Anomie, tvorca online hry založenej na postavičkách jej seriálu – Anomie sa jej vyhráža po tom, ako Edie hru na svojom Twitteri skritizovala. Robin Edie odmietne s tým, že sú väčší špecialisti na internetové pátrania a oľutuje to – o pár dní niekto Edie zabije a jej priateľa a spolutvorcu seriálu Josha vážne zraní.
Kniha je dlhá, dlhšia ako tá predošlá, marí sa mi. Čítala sa mi ale lepšie ako tá pred ňou. Stále si ale myslím, že JKR by už potrebovala asertívnejšieho editora – mnohé scény sa dali naozaj posekať a niektoré konverzácie, najmä medzi Cormoranom a Robin, sa tiahnu stranami a stranami, až som sa miestami zháčila, či som náhodou vo svojich iBooks nepreklikla na Marcela Prousta a jeho Hľadanie strateného času. Vyše tisíc strán na detektívku, kde vrahom je jedna z postáv, ktoré sú vyšetrované, je príliš veľa. Vzťah medzi Robin a Cormoranom – klasické klišé „Will they, won’t they?” a kopa scén a vnútorných monológov každého z protagonistov ma v tejto knihe oficiálne prestala baviť, akákoľvek počiatočná chémia pre mňa maximálne vyšumela. Najsmutnejšia je koncovka, ktorá je rýchla, unáhlená, končí dosť otrepane (analogické situácie sme mali aspoň v dvoch predošlých knihách) a nejak mi vôbec nesedela so zvyškom knihy. Nebolo to dômyselné pospájanie všetkých dejových nití, ale... no neviem, jednoducho za mňa také... meh. Kúpim si ale aj ďalšie pokračovanie, čerstvo ohlásené názvom The Running Grave? Bohužiaľ áno.
To by sme mali na dnes, tých prečítaných kníh je viac než dosť, vrátim sa s ďalšími minirecenziami.
