Tento rok sa mi podarilo uzavrieť svoju Goodreads Reading Challenge už v polovici augusta. Dala som si za cieľ 50 kníh. Veľmi mi pomohli dlhé cesty autom, na ktoré som nám s manželom vybrala rôzne audioknihy (ak nemáte Audible, prudko odporúčam, majú výborný subscription systém a dokupovanie kreditov, v priemere ma jedna kniha vyjde na necelých 5 eur) a prelúskali sme sa celkom slušným množstvom. Samozrejme k tomu ďalšie papierové knihy, eknihy a tak ďalej. A tak som si povedala, podelím sa s vami o niekoľko zaujímavých kníh, o ktorých ste možno nepočuli. Najčastejšie vyberáme knihy zo zoznamu 1001 kníh, ktoré by ste mali prečítať kým zomriete, pričom reálne je ich asi 1300 vzhľadom na niekoľko edícií tohto zoznamu. Človek sa skrz neho dostane k skutočne zaujímavému čítaniu. Tak sa poďme pozrieť na niekoľko kníh, snáď vás niečo inšpiruje.

 

Wilkie Collins – The Moonstone

 

Po tom, ako sme si vypočuli Ženu v bielom, vedeli sme, do čoho ideme. Collins píše celkom obsažne, sú to hrubé knihy, okolo 800 strán, alebo 16 hodín počúvania (prípadne 14 ak ste magori ako my a počúvate na zrýchlenom móde). The Moonstone, alebo Mesačný kameň sa považuje za prvý detektívny román, aký bol kedy napísaný. Samotný kameň je obrovský žltý diamant, ukradnutý z posvätnej sochy v Indii. Inšpiráciou bol diamant Koh-I-Noor, ktorý Britské impérium získalo a aktuálne zdobí korunu Kráľovnej matky, môžete ho vidieť v londýnskom Toweri a diamant Orlov, ktorý má za sebou podobnú históriu.

Diamant v knihe zdedí Rachel Veridner na svoje osemnáste narodeniny. Ešte v ten večer za záhadných okolností zmizne. Nasleduje vyšetrovanie, ktoré síce niečo napovie, ale diamant sa nenájde. Po roku sa do Anglicka vráti Rachelin bratranec Franklin Blake, ktorý sa rozhodne záhadu raz a navždy rozlúsknuť.

Kniha je podobne ako Žena v bielom alebo Drakula písaná z pohľadu výpovedí kľúčových postáv, pričom každá z nich má svojský hlas a pohľad, vrátane mnohých osobitostí. Štýl písania Collinsa je hlavný dôvod, prečo sú jeho knihy tak pútavé – postavy sú vykreslené fantasticky, človek sa s nimi smeje alebo nad nimi krúti hlavou. Už prvý rozprávač, Gabriel Betteredge je veľmi vtipný svojimi večnými odkloneniami od témy a úchylnou obsesiou nad knihou Robinson Crusoe – s manželom sme sa smiali, že len z odkazov na Robinsona by sa dala spraviť slušná drinking game. Veľmi ma bavila aj časť, ktorú rozprávala Drusilla Clack, Rachelina chudobná sesternica, extrémne veriaca. Keď Rachelina matka umiera a má posledných pár týždňov na vysporiadanie svojich pozemských záležitostí, Drusilla sa rozhodne, že ju obráti k Bohu, tak jej pošle niekoľko náboženských kníh o utiekaní sa k Bohu. Jej nadšenie sa nestretne s úspechom a tak sa snaží ďalej, posiela jej listy a drobné odkazy s kľúčovými pasážami z kníh. Collins fantasticky zobrazuje jej pokrytectvo a bigotizmus, tá postava vás otravuje a baví zároveň.

Jedinou výčitkou k autorovi sú jeho mimoriadne mizogynistické názory na ženy, občas nad nimi človek pokrúti hlavou, ale kniha bola napísaná v roku 1868 a bohužiaľ je aj týmto odrazom svojej doby. Nech vás to neodradí od čítania, je mimoriadne pútavá.

 

 

Samuel Johnson – Príbeh Rasselasa, princa z Abysinie

 

Samuela Johnsona poznajú všetci ako autora anglického výkladového slovníka. Ak máte radi britský seriál Blackadder, figuruje v druhej epizóde tretej série a Blackadder (ktorého fantasticky stvárňuje Rowan Atkinson) si z neho robí srandu tým, že si vymýšľa nové slová, ktoré nešťastný Johnson zapisuje.

História tohto knižného podobenstva je veľmi smutná – Johnson ju zbúchal za týždeň, aby zarobil na dožitie jeho ťažko chorej matky a zlepšenie jej podmienok. Bohužiaľ peniaze za knihu uvidel až po tom, ako jeho mama zomrela. Napriek autorovým relatívne zložitým životným podmienkam je kniha oslavou života a jej hlavnou témou je hľadanie šťastia. Rasselas, syn kráľa Abyssinie (dnešná Etiópia) žije v Údolí šťastia, ale nie je spokojný so svojím životom a tak sa so svojou sestrou Nekayah a jej dvornou dámou Pekuah vyberie na cesty za hľadaním šťastia. Precestuje mnohé miesta, zažije mnoho úskalí, kým príde na to, čo je zdojom šťastného života. Nie je to dobrodružný príbeh ako taký, berte ho ako tristostranové podobenstvo, ktoré je ale zaujímavé a plné polemík o živote, naplnení a otázke radosti a pokoja. Kniha pochádza z roku 1759, takže obsahuje zidealizovaný pohľad na africký kontinent s mnohými koloniálnymi stereotypmi, ale je napísaná zaujímavo a hovorí veľa o dobovej morálke.

 

 

Giuseppe Tomasi di Lampedusa – Leopard (Il Gattopardo)

 

Kniha z roku 1959 je autorovým jediným románom, ktorý bol vydaný až po jeho smrti. Pôvodne ho vydavatelia odmietali, nakoniec sa stal populárnou knihou a jedným z najdôležitejších diel talianskej literatúry. Tomasi bol posledným kniežaťom z Lampedusy a príbeh sa odohráva v Sicílii pred zjednotením Talianska, pokojný život zobrazovaný na začiatku knihy prerýva občianska vojna a revolúcia.

Jednotlivé kapitoly sú priam ako zjavenia z histórie rodiny Dona Fabrizia Corberu, vojvodu zo Saliny a obsahujú prekrásne lyrické opisy Sicílie. Talianska aristokracia upadá a Don Fabrizio sleduje, ako sa mení všetko navôkol neho a ako upadá jeho postavenie, majetok a jeho rodina. Garibaldiho vojská zvrhávajú Kráľovstvo dvoch Sicílií, ktoré sa pripája k zjednotenému Taliansku pod vládou kráľa Victora Emmanuela.

Lyrická a melancholická próza si drží svoj ráz aj v momente, keď sa začne prelievať krv a všetko sa mení. Rodinná tragédia spočíva v tom, že jeho synovec, knieža Tancredi Falconeri, si nevezme jeho dcéru Concettu, ale dcéru starostu Dona Calogera Sedaru, Angelicu. Don Fabrizio sa trápi – vie, že Concetta Tancrediho miluje, no tomu sa očividne páči Angelica, ktorej otec zbohatol na obchode a napriek tomu, že nie je aristokrat, jeho majetok sa vyrovná majetku Dona Fabrizia. Aristokracia upadá, buržoázna trieda je na vzostupe. Nakoniec pomôže Tancredimu zabezpečiť sobáš, čo znamená koniec jeho rodu.

Leopard je nádherná kniha s neskutočným geniom loci, pričom spočiatku sme si mysleli, že je dobová. A zistili sme, že to tak nie je až vtedy, keď autor prelomí historický naratív a asi na dvoch miestach hodí odkazy na výdobytky modernej techniky ako napríklad lietadlá, čo čitateľa trochu vyhodí z deja, našťastie sú veľmi zriedkavé.

Kniha bola sfilmovaná režisérom Luchinom Viscontim štyri roky po jej vydaní.

 

Henning Mankel – Usmievavý muž

 

Niečo pre fanúšikov škandinávskych kriminálnych románov. Pre mňa bol Mankelov román omnoho zaujímavejší ako Jo Nesbo, aj keď od neho sme dali len Netopiera, prvú zo série kníh s detektívom Harym Holem. O nej nabudúce.

Mankelova próza bola omnoho čítavejšia než Nesbova, ktorý má svoje muchy, okrem iného štýl á la Dan Brown. Máme tu ale podobnú hlavnú postavu – detektív Kurt Wallander v predošlej knihe zabije človeka, čo ho uvrhne do depresie a šialených alkoholických stavov a tak si dáva pohov od policajnej služby. Šťastný to sociálny systém Škandinávie. Podivná smrť jeho známeho Stena Torstenssona a jeho otca ho ale vytiahne z alkoholického oparu a Wallander sa vracia do služieb polície, pripravený prípad vyriešiť. Záporák, podnikateľ žijúci v obrovskom zámku, je známy prakticky od začiatku, treba len zistiť ako a prečo vydal povel zabiť týchto dvoch mužov.

Aj keď sme nečítali predošlé Wallanderovky, kniha veľmi dobre zoznámi čitateľa s hlavnou postavou a jeho ponurým vnútorným svetom, človek má chuť mu fandiť a teší sa, keď sa konečne opäť postaví na nohy. Mankel vynikajúco stupňuje napätie, postavy sú trojrozmerné a zaujímavé, veľmi ma bavili vzťahy v rámci miestnej policajnej jednotky. Opisy prostredia aj akcie sú na jednotku, próza je veľmi čítavá a zaujímavá. Kniha je napínavá od momentu, kedy sa akcia rozbehne až do konca. Fanúšikom nordického noiru prudko odporúčam.