Byt, ktorý mi konštantne vytápajú susedia. Auto, ktoré žerie predné ložiská na počkanie. Bývalá, vďaka ktorej kliatbam sa cítim ako svieži sedemdesiatnik. Všetko to má niečo spoločné – začalo to úplne nevinne. Rovnako nenápadne, nevinne a s dobrou víziou, ako aj nasledujúce riadky.

Lezenie. Techniky lezenia. Modrý koník. Lezenie. Diskusia ma pomaly ničila a hrozilo, že nebodaj vstanem od počítača a pôjdem robiť niečo produktívne. Zrazu som ale v jednom príspevku zbadal drobnú obmenu – pozvánku na lezenie. V duchu hesla „Su vcirka a budu tady s váma bydlet“ som hodil komentár, či toto pozvanie platí aj pre iných. Dovtedy mne osobne veľmi málo známa Angusta odpovedala kladne a ja som sa spokojne usmial. Prišlo mi to ako skvelý nápad a super príležitosť vyskúšať niečo nové. Potom sa stalo to, čo sa mi pri podobných inovatívnych nápadoch stáva najčastejšie – na celú vec som absolútne zabudol.
Angie je však žena a tá teda nezabúda, takže mi sem-tam, z času na čas nadhodila „kedy dáme stenu?“ Po pár týždňoch som zhodnotil, že by to hádam aj šlo. Veď prečo aj nie? Mladý som relatívne, športujem, úchop krígľa mám taký pevný, že mi ho z ruky nedostanete ani ťažným lanom pripnutým za vétriesku, tak čo zlé by sa mohlo stať?

V samotný deň lezenia som dostál svojej povesti a... zabudol som. Z práce som teda vypadol skôr, utekal naspäť domov pre veci a potom naspäť do práce, pretože nebyť pár priečok a iného vlastníka, tak sme s Angie vlastne kolegovia. Stretli sme sa na recepcii a jej úsmev mi predpovedal, že vie niečo, čo ja ešte neviem, ale čoskoro zistím. Po presune do Ružinova a vstupe do samotného areálu sa môj úsmev pomaly strácal. Lezenie sa od nepamäti spájalo s mojím životom – ako malý som vyliezol na každý jeden strom v Parku družby, na niektoré dokonca viackrát! Prišli prvé tábory a lezenie po hromozvodoch na balkóny babských izieb, neskôr zase zlaňovanie po hromozvodoch z internátov. Ako správny horolezec som si postupne zvyšoval úroveň a sťažoval podmienky a mnohokrát som prostredníctvom borovičkovej stimulácie zdolal pešo šesť poschodí domov. Je známe, že každá borovička pridá päťsto výškových metrov a tak som aj ja pri svojom výstupe na súkromný Everest zakladal každé dve poschodia výškové tábory a aklimatizoval sa. Jednoducho som od prírody dobrodruh.

Angie sa so všetkými familiárne zvítala a ja som sa pasoval do úlohy pritrúbleho bratranca z vidieka. Dostal som teda ošúchanú zatavenú A4-ku s bezpečnostnými pokynmi, ktoré si mám riadne a svedomito naštudovať. Dve strany. Plné. Po celom dni v práci. Zapamätal som si, že sa nesmiem fotiť na lane, pred každým výlezom si mám s parťákom vzájomne skontrolovať postroj a ak sa mi utrhne úchyt pod rukou a ja zahučím, je to výsostne môj problém. Zhodnotil som, že tento poznatok mi stačí a vymenil som inštrukcie za kľúčik od skrinky. Kým som sa vybral hore, dostal som ešte lezecké topánky, ktoré boli tak tesné, že keby som mal na nohe hoc mikrofilm krému, tak ich neobujem. V šatni som na seba nahodil plážové gate, aby som vyzeral ležérne, nenútene a bez stresu a funkčné tričko s firemným logom, nech vyzerám profesionálne a sponzorovane. Zbehol som dolu, kde už pri lavičke čakala Angie aj s mojím sedákom. „Normálne si to obleč ako gate a pozaťahuj.“ Pozrel som na spletenú osmičku, pripomínajúcu drsnejšiu verziu tangáčov s okom na istenie. To ma práve zneistilo, pretože sa nachádzalo presne na rozkroku a medzičasom som si stihol všimnúť veľké kovové karabíny, ktoré sa po zapnutí dostali nebezpečne blízko mojich najväčších cenností. Potlačil som prvotné obavy, navliekol si nové sexy prádlo pre pokročilých a zatiahol, pričom  hlas sa mi mimovoľne posunul asi o dve oktávy. „Máš to pevne?“ „Oui“ napoly som zakňučal, napoly potvrdil po francúzsky. „Tak poďme tam ku vchodu, to by mohlo byť na začiatok pre teba ok.“ Vykročil som k menovanej stene, no aj napriek všetkej snahe som s postrojom kráčal ako Travolta v prvej scéne Horúčky sobotňajšej noci. To, že postroj nemám úplne správne, som si overil, keď som sa skusmo spustil do istenia z dvoch metrov. Hlasivky sa posunuli o ďalšie dve oktávy, o neprirodzených pohyboch iných partií ani nehovorím. Krátky genitálny tetris formou poskakovania a natriasania, opätovné zatiahnutie postroja a poď ho hore.

Úprimne, nepamätám si, po akých úchytoch som liezol, no nebolo to nič komplikovaného. Napriek tomu som pomerne rýchlo pochopil, že toto tu a teraz je kus vyššie, ako keď som pred mesiacom montoval nový luster z rebríka. Hoci nemám problém s výškami, tak táto výška začala mať problém so mnou a môj žalúdok sa začal samovoľne deformovať. Nádych – výdych, hlava hore, nájdenie úchytu a poď ho snažiť sa tlačiť to hlavne cez nohy. Zrazu to išlo veľmi dobre a čoskoro už som sa držal úplne vrchného úchytu. Pozrel som dolu, Angie dopla lano a ja som pomaly vystrel nohy a dal sa do zlaňovania. Odhliadnuc od mojich skúseností, ktoré som popisoval vyššie, som už v živote naozaj párkrát zlaňoval, takže toto pre mňa bola tá príjemná časť. Postupné cupitanie si po stene dolu, malé odrazy a zrazu už som stál znova na pevnej zemi. Plný radosti, ale predovšetkým chybného prehnaného sebavedomia.

„Tak čo, dáme niečo ťažšie?“ usmiala sa. Len som mykol plecami a opätoval úsmev. „Išla by som skúsiť tamten samoist, tak môžeš najprv pozrieť, ako ísť hore.“
Popri vyzúvaní sa, lebo v tých botách sa nedalo vydržať dlhšie, ako bolo nevyhnutné, som uvažoval, kde som výraz „samoist“ v poslednej dobe počul. Aha. Samoist. Pád. To druhé lezecké centrum. Kóma. Smrť. „Ty, Angie, nezabila sa na tomto teraz nedávno nejaká baba? A prečo to nemá dve karabíny ako to lano pri vchode?“ „Hej, hej. Toto je iný typ karabíny. Navyše, ona si ju asi privrela do mikiny a nevyskúšala si doskok z malej výšky, ako to robíme my, takže nemusíš mať strach.“ Odpovedala, no napriek upokojujúcemu tónu a úsmevu som len sucho preglgol. Nestihol som sa ani otočiť a hnedovlasý Cliffhanger s mrštnosťou makaka bol asi tak v polovici steny. Dotyk na poslednom úchyte, chvíľka zaváhania, jemný odraz od steny, pol metra voľného pádu a už sa pomaly znášala k zemi. Vyzeralo to jednoducho. Keď pristála, automaticky prepla karabínu na môj postroj a začala ma inštruovať. „Skús smerom hore teraz modrú. Popri nej ide aj štrbina, ale o to sa ani nepokúšaj. Naopak, keď ti nebude vychádzať úchyt, ber, čo bude poruke. Hore sa neboj a nepozeraj sa dolu. Len sa pusti a ono ťa to zbrzdí samé. To je asi všetko. Ideš!“ zavelila povzbudzujúco.

Držal som sa modrej, podľa možností všetko tlačil cez nohy a myslel na to, či toto pokrýva moja životná poistka, koľko zostane pozostalým po vyplatení hypotéky a komu asi pripadne moje auto. Pomaly som sa začínal potiť, často som zastal a hľadal, kam by som posunul ruku, pričom moje predlaktia pozvoľna začali napúčať na level „Pepek námorník“. Vyškriabal som sa až hore a prišlo to najhoršie. Pusti sa a dôveruj zotrvačníku.
Kóma. Smrť.
Snažil som sa upokojiť, no na vedľajšej stene v asi dvojmetrovej výške plakala slečna, ktorú sa jej priateľ snažil presvedčiť, že sa výšok nebojí a len si to zle pamätá z detstva. Nie, ja tu dnes veru nezomriem. Pekne to zleziem zase dole. Pohľad pod seba, jedna noha, prikrčiť, druhá noha, pravá ruka sa napína, ľavá ruka márne naslepo hľadá, kde by sa uchytila. Nenašla. Nohy ostávajú na mieste, hlava a lopatky pomaly opisujú kružnicu smerom od steny. Krátky pád, trhnutie, prepočítanie úchytov na stene rebrami a pozvoľné spúšťanie sa až na zem. Oproti prvej stene, kde ma popúšťala moja parťáčka, som si teraz pekne sadol až na zadok a sledoval som úsmevy naokolo.

“No vidíš, úplne v pohode,” usmiala sa a lano pripla naspäť do žltého trojuholníka. Ja som si naďalej trápne sedel na zadku a neveril jej. “Skúsime túto vedľa... jéj, ahoj!” potešila sa Angie a dala sa do vítania s ďalšou sympatickou hnedovláskou. “...hej, ja tu dnes učím tuto mladého loziť. Šikovný je,” dodala a ukázala smerom ku mne. To už som stál na nohách, nadýchol sa, vypol hrudník, zatiahol brucho, nenútene hodil obočím a najhrubšie, ako mi to postroj dovolil som povedal: “Ahoj. Santi. Teší ma.” Venovala mi úsmev a ďalej sa zaoberala lezkyňou, ktorú istila. Angie spomenula, že sú mimochodom sesternice. Darmo, charizmu majú v rodine. Potom to ale prišlo.

“Ideš hore, hej? Najprv ale poď sem a chyť ma za zadok.”

Ostal som mierne zarazený a moje obočie samovoľne ako neónový nápis vykreslilo - oooh, you toch my tra-la-la. Ale tak čo, ona to chce a gentlemanovi neprináleží žiadosť dámy odmietnuť. Keď sa otočila a ja som si uvedomil, že myslí vrecúško na magnézium, vrátilo ma to na zem. Zobral som teda do dlaní “mádžo”, poriadne pomädlil, až to vyzeralo, že mám ruky komplet od špáratok a vybral som sa hore. Farbu si nepamätám, ale zobral som niečo drsňáckejšie, lebo veď sa mi dnes darí, tak prečo nie. Zdolávam tretí meter a začínam si uvedomovať, že neotváram dlane, ale len vyťahujem zaťaté zmeravené háky z úchytov. Predlaktiami začínam pripomínať gorilieho samca a do očí mi steká štipľavý pot. Zvažujem zoskok, no potom si uvedomím, že počet sympatických hnedovlások sa dole navýšil o sto percent, takže hrdinsky pokračujem a zatínam zuby tak, že okolití ľudia si zamieňajú moju droliacu sa sklovinu s pretrhnutým vrecúškom mádža. Jediný pytlík, čo so sebou nesiem už od pritiahnutého postroja necítim, a začínam uvažovať o podstate bytia. Leziem ďalej a svoju situáciu postupne vyhodnocujem ako absolútne bezútešnú, pretože dolu je to ďaleko a vrch je v nedohľadne. Navyše, stále neverím samoistu. Po dôkladnom prepočítaní zhodnotím, že vrch je predsa len bližšie a na cestu dole sily nepotrebujem. Stále mi znie v hlave Angino: “Hore mi neuletíš a dolu ťa nájdem.” Celý čas ma to plnilo optimizmom. To, že mám vystreté nohy a držím len na ľavej skrčenej ruke si však uvedomujem až príliš neskoro. Pozriem doprava, zbadám úchyt inej farby, ale už mu stihnem pravou len zamávať. Prsteník ľavej ruky vysiela do mozgu správu, že na mieste nechal nechet, aby postavil výškový tábor, a že nás tam počká do ďalšieho výstupu. Preventívne mu ľavačkou zamávam tiež a už opisujem starú známu kružnicu. Vďaka dopnutej špičke sa otočím a prvý úchyt podomnou nájde moja kostrč práve v momente, kedy sa samoist zasekne a ja znovu pocítim, kde je môj pytlík s cennosťami. Dolu sa, samozrejme, zase zveziem až na riť, tentoraz s tým ale počítam a usádzam sa do nenútenej pózy s opretím o lakte. Teda, skôr tie necitlivé kláty, čo mi z nich zostali. Angie sa usmieva a hovorí, že to vôbec nevadí a že mi to išlo super. Stále jej neverím, no oceňujem, že mi pred sesternicou nepovie pravdu nahlas. Dáme ešte nejaké menšie steny, obligátne fotky a videá v rámci pravidiel haly a poberieme sa domov. Na druhý deň ráno je mojou najväčšou výzvou miska Nesquicku, ktorú sa snažím vyzobať ber rozbitia si hlavy o jej okraj. S rukami sa totiž naplno znovu pocítime až niekedy večer. Napriek tomu všetkému to stálo za to, Angie má moju nesmiernu vďaku a dúfam, že ma ešte niekedy vezme aj skrz to, že jej zatiaľ robím len hanbu.