Ešte v lete som navštívila Kodaň. Veľmi pekné mesto. Túlala som sa po pamiatkach, pozrela si budovy, posedela pri káve na terase na námestí a potom sa ma miestny občan opýtal, či som už bola v Christianii.

Netušila som, čo to je a kde to je, ale bolo mi vysvetlené, že to je jediné miesto, kde si môžem legálne kúpiť bylinku, ktorá zlepšuje náladu a viac mi nepovie, nech sa tam idem pozrieť. No čo, nech je sranda, pôjdem. Trošku mi trvalo, kým som to našla, ale podarilo sa.

Pri vstupe ma privítala tabuľa s názvom Christiania a oznam, že toto miesto nepatrí do Európskej únie. Je to možné? To sa dá?

Po vstupe som bola upozornená, že nie je žiadúce fotiť, ale inak si môžem robiť čo chcem. Christianiu založili členovia hnutia Hippies, ktorí sa koncom 60. rokov nasťahovali do priestorov zrušených kasární na predmestí Kodane a odmietli sa podriadiť všeobecným predpisom a zákonom. Dňa 26. septembra 1971 bolo toto územie vyhlásené za samosprávne, kde sa môžu užívať ľahké drogy a stavať bez povolenia. Zároveň obyvatelia dostali zákaz vlastniť zbrane a používať motorové vozidlá na území Christianie. V roku 1989 sa Christiania dočkala od dánskej vlády legalizácie.

Christiania bola spleť rôznych budov, ktoré si každý postavil tam, kde ho napadlo. Šedú farbu budov striedali graffiti. Budovy boli označené, takže som videla školu, budovu miestneho rozhlasu, dokonca aj televíziu. Kde bývajú obyvatelia bolo vidieť podľa vypraného prádla, zaveseného kde prišlo, mini terasiek, ktoré zdobili kreslá a stoly rôznych farieb, štýlov a veku a hlavne mini záhradok, kde rástla zelenina.

Centrom stretnutí bola tržnica, kde sa predávali suveníry pre turistov, miestne jedlo, väčšinou vegetariánske, a samozrejme aj marihuana. Miestni obyvatelia boli všade. V kľude posedávali v kreslách, na lavičkách, ale aj na tráve a na chodníkoch. Niektorí fajčili, niektorí jedli, ale hlavne väčšina z nich diskutovala. Pripojiť sa mohol ktokoľvek, nikto nebol vykázaný. Často ste počuli hudbu, buď sa hralo na gitare, ale videla som aj starý gramofón položený na stole pred domom, ktorý hral reggae. Nikoho nenapadlo, že by ho mohol niekto ukradnúť, aj keď pri ňom nikto nestál. Mimochodom, všade boli bicykle, ktoré neboli priviazané, ani inak zabezpečené. Často ste videli otvorené dvere do príbytku, kde nebol nikto, ale akoby sa miestni vôbec nebáli, že im niečo zmizne. Predpokladám, že ani nemalo čo. Všade bolo veľa detí. Hrali sa, naháňali, váľali po tráve a smiali sa. Nebolo počuť žiaden vreskot a rev a žiadne z detí sa nehádzalo o zem s tým, že niečo chce a vy ste mu povinní to zabezpečiť.

Chápem, že pre turistov to musel byť riadny šok. Čisté kultivované mesto s krásnymi pamiatkami a uprostred niečo takéto. Bolo zaujímavé ich pozorovať. Starší turisti zhnusene prechádzali medzi budovami a vyhýbali sa zjavom s dredmi v čudných odevoch. Mladší boli nahrnutí pri stánkoch s fajčivom. Krásavice si hľadali rôzne pozadia, kde sa dali fotiť, napriek tomu, že to bolo zakázané.

Neviem, aký zážitok si odniesli títo návštevníci. Ja som si prešla celú Christianiu, pozorne prezrela budovy aj graffiti, vyhla sa tržnici s gýčovými perami, tričkami a rôznymi ďalšími suvenírmi, lebo načo?

Potom som si sadla na trávnik, ktorý bol náhodou voľný a nechala pôsobiť čaro okamžiku. Po chvíli mi začali po tvári stekať slzy a všetky problémy, starosti a nálady išli so slzami preč. Bolo mi úplne ukradnuté, čo si kto myslí a či na mňa niekto pozerá, alebo nie. Cítila som taký pocit slobody, aký som necítila nikdy v živote. Sedela som tam minimálne dve hodiny a bolo mi úžasne. Práve tam som pochopila, že už od narodenia sme zaradení, vychovávaní a podriadení rôznym inštitúciám. Jeden človek vymyslí zákon a päť miliónov ľudí sa má podľa neho riadiť. Všetci si myslíme, že vedieme normálny život, ale kto stanovil, čo je normálne a čo nie? Sme známkovaní, hodnotení a celý život sme podriadili výsledkom. Najskôr v škole, potom v práci. Učíme sa, makáme, ale akosi sme zabudli žiť. Často hovoríme „ale to letí“, ale je to náš problém. Zabudli sme, že život sa nedá zastaviť, vrátiť a prežiť ešte raz. A jediný zákon, ktorý by sme mali uznávať je, ži tak, aby si neubližoval. Christiania mi ukázala, že sa dá žiť aj inak a že je dobré niekedy sa zastaviť a pouvažovať, ako sme naložili so svojim životom a ako využijeme čas, ktorý nám ostáva. Myslím, že slobodné mesto by sa hodilo aj na Slovensku. A je možné, že by malo viac obyvateľov, ako všetky ostatné dokopy.