"Keď nasneží mrte prášku, zabudni na rodinu, kamarátov a choď tam, kam ťa srdce volá."
Pablo Escobar
Predpoveď vychádza a zatiaľ čo sa facebooky plnia sťažnosťami na bielu substanciu na cestách a pretekmi, komu trvala cesta do roboty dlhšie, ja a Andrej sa rozhodujeme, kam pôjdeme jazdiť, pretože keď padne pol metra prašanu, nie je iná možnosť, ako byť na horách. "Poďme na Chopok," rozhoduje Andrej a je to asi lepšie riešenie ako celý deň šliapať do kopca a potom sa pustiť jedenkrát dole. V prašane sa môžeme vykašľať na celý skialpinizmus, budeme sa voziť na lanovke ako bežný skiplebs.
Chopok som vždy považoval za preceňovanú chujovinu a keď vidím ľudí, ktorí považujú #chopoček za druhé Chamonix, tak neviem, či mám byť smutný alebo nasratý. Áno, bez debaty je to z hľadiska jazdenia na svahu to najlepšie, čo máme, ale to len preto, že tu dokopy máme veľké hovno. Krpaté stredisko, ktoré má desať dní v roku dobré podmienky, zvyšok času je tam uragán a na svah sa viac oplatí brať korčule ako lyže, a k tomu všetkému polka lanoviek ani neťahá, za to za lístok už zaplatíte cez 40 euro. Viac ako toto ma však irituje ten typický obraz slovenského podnikania, ktorý charakterizuje motto nechaj tu čo najviac prachov a pál do piče. Zážitkov, ako sa ku mne na Chopku správali ako k debilovi, mám na osem článkov, a to tam chodím naozaj málokedy. Do toho záratajme našich skvelých podnikateľov z Ja a Ty, ktorí zmanipulovali voľby v Demänovej, aby si schválili územný plán a ešte aj ojebali tých 177 ľudí, ktorí si prihlásili trvalý pobyt na Demänovskú poštu, keď im namiesto sľúbeného celosezónneho lístku dali iba 15-dňový. A korunu tomu všetkému dodáva, že mám tú drzosť pochádzať z hlavného mesta, čo je ďalší dôvod, prečo mi vynadať, keď si dovolím ozvať sa na niečo, čo sa mi nepáči.
Som z Bratislavy a nič nemám zadarmo (ani za darmo), kde robím chybu?
Keď viete, čo čakať a držíte sa osvedčených pravidiel (neísť do žiadnej reštiky na svahu, jazdiť iba počas týždňa, minimalizovať interakciu so všetkými zamestnancami), dá sa to vydržať, najmä ak máte šťastie na dobré podmienky. A keďže túžba jazdiť v prašane je väčšia ako hejt voči tomuto stredisku, voľba je jasná, veď ma už hádam nemá čo prekvapiť (spoiler: má).
Na vybavenie lístku, ktorého cena je rovnako potešujúca ako Mazurek na bar micve tvojho syna, mi radí Andrej riešenie - ak sa zaregistruješ cez net, dostaneš zopár zľavnených lístkov za 22 euro, ktoré platia do Vianoc. Oproti klasickým predsezónnym 36 eurám je to fair deal, a jediný dôvod, prečo ideme. A tak moje dobrodružstvo začína na internete a už celá stránka presne vystihuje stredisko - tvárime sa moderne, ale pri bližšom pohľade zistíme, že ide iba o nablyšťané hovno s kopou nedostatkov. Zastaralý dizajn, kde je user friendliness na rovnakom mieste ako boj proti korupcii u pána precedu. Občas nepreložené názvy z čestiny, pop up error správy rovno v angličtine, a k tomu všetkému ešte aj občasný príjemný bonus v slovglish.
Vlak, Bus, Shopping approves this obrázok.
Napriek týmto nedostatkom a nefungujúcemu platobnému portálu sa mi podarí zakúpiť kupón, ktorý mi v pokladni vymenia za lístok. Všetko ok.
O piatej ráno vstávam, aby sme boli na prvej lanovke smerom hore a všetko vychádza, 8:20 parkujeme v Krupovej. Rýchlo bežím do pokladne vymeniť vytlačený kupón za lístok, kde sa mi na moju drzú otázku "Prosím Vás, vymeníte mi toto za lístok?" dostáva prvé fuck you v podobe strohého "Nevymeníme." a informácie, že nejde prúd. Už také klasické, žiadne prepáčte a prípadne pokus o komunikáciu, to sa tu nenosí. Na moje ďalšie otázky sa dozvedám, že nevedia, kedy prúd pôjde, a že máme ísť radšej na horné parkovisko Srdiečko, kam už posielajú autá, len my sme mali tú smolu, že sme prišli príliš skoro. Zároveň mi povedia, že na Srdiečku mi kupón nevymenia, to, ako mám ďalej riešit svoj lístok, už nie je ich problém, poraď si sám. Vraciam sa k autu oznámiť dobré správy Andrejovi. Srdiečko je kúsok, problém je, že odkedy sme prišli, tam možno už poslali 50 áut a kapacita horného parkoviska je rovnako veľká ako inteligencia tejto mladej nádeje komunizmu. Aby to nebolo všetko, zospodu zreteľne vidíme, že na hornej lanovke nie sú ešte nasadené sedačky, takže tušíme, že to trochu potrvá, kým Srdiečko pustia. Nakoniec sa rozhodneme, že auto necháme dole a na Srdiečko si vyšliapeme v lyžiach, našťastie máme výbavu aj na šliapanie a keby náhodou pustili dolnú stanicu, tak sa len otočíme a sme tam prví. Pri pripravovaní sa na šliapanie oznamujem partii maďarských snowboarderov, čo sa deje (lebo personál má v piči), s tým, že jednu z rád, čo im dávame, je sadnúť do auta a ísť približne 100 km na sever. Neskôr sa ukáže, že toto by bola ich najlepšia možnosť.
Šliapanie nás rýchlo zahreje, no na Srdiečko prichádzame okolo 9:30 a deje sa presne to, čomu sme sa chceli vyhnúť. Pred pokladňou stojí sto ľudí, ďalších sto čaká na lanovku, ktorú práve spustili. Idem sa do pokladne pre istotu opýtať, či mi vymenia kupón, na čo sa mi dostane druhé fuck you dňa, keď mi oznámia, že samozrejme, čo sa pýtam ako chuj hlúposti. Tak mi neostáva nič iné, ako vystáť si rad, zatiaľ čo dole boli pripravené štyri podkladníčky, tu je presne jedna, veď načo odviezť jednu z tých štyroch hore, aby to šlo rýchlejšie. Kým sa konečne dostanem k lístku, tak sa stihne pokaziť aj lanovka od Srdiečka a ľudom neostáva nič iné, ako šliapať na Kosodrevinu. S Andrejom sa už iba smejeme a na lyže znovu dávame pásy, ktoré sme pred viac ako pol hodinou dali dole. Tých tristo výškových metrov vybehneme za pol hodinu, len bežní ľudia bez skialpinistickej výbavy musia ísť hore v lyžiarkach s lyžami na ramenách, čo je na stupnici nepríjemnosti 1 - diskusia s Blahom a Perným niekde v hornej časti. Už je desať hodín, takže začínajú ísť aj ratraky, veď sezóna začína až dnes, tak prečo by mali robiť skôr (aj tak prešli len polku svahu). Samozrejme, že ľudom, čo musia šliapať hore, nijako nepomôžu. Naša prvá jazda lanovkou nakoniec začína o 10:30, iba dve hodiny sme zabili zbytočne a to začíname jazdiť medzi prvými, pretože tempo šliapania zvyšku oproti nám vyzeralo, ako keby pri Phelpsovej rozcvičke plával v druhej lajne Kuly s rukávnikmi.
Nemám rád začarovaný kruh nesťažovania sa - ľudia nič nepovedia, lebo čakajú, že sa aj tak nič nestane a ak náhodou raz povedia, tak sa aj tak nič nestane a tak nabudúce pre istotu nepovedia a nič sa nezmení a nič sa nedeje. Z Andrejových skúsenosti viem, že so stažnosťou na mieste nepochodím, porozprával mi príbeh o chalanovi, ktorý si na prvej jazde dodrbal koleno a napriek tomu, že mal správu od horskej služby, ho na pokladni poslali kade ľahšie, veď načo dať aspoň kupón. A tak sa doma znovu vraciam na skvelú internetovú stránku, kde vyplním reklamáciu a dojde mi správa, že mi odpíšu do 24 hodín, čo je fascinujúce, keďže je sobota a vidím, že ich reklamačné oddelenie je otvorené iba počas týždňa. Keď odpoveď neprichádza ani v pondelok, tak píšem reklamáciu na to, že som nedostal odpoveď na reklamáciu do 24 hodín, na čo konečne dostávam odpoveď, že reklamáciu posunuli ďalej a mám vydržať, no bolo toto také ťažké napísať deň predtým? Ďalšiu odpoveď už nečakám, ale 12 dní od prvej reklamácie prichádza prvé pozitívne prekvapenie - dostávam mail, kde síce píšu bullshity, že lanovka Srdiečko-Kosodrevina nemala pôvodne ťahať kvôli nedostatku snehu (ľudia sa v tom nedostatku brodili po kolená), ale ako kompenzáciu mám jeden lístok počas sezóny za 22 euro, nebolo všetko márne. Nakoniec sa teda usmievam a verím, že ešte takých desať rokov a bude všetko fungovať tak, ako má, len škoda, že dovtedy už to bude drahšie ako Alpy.
