V minulom článku už bolo čo-to o chladných zbraniach v zákopoch naznačené, aj sme si minuli tie najlepšie fotky, ale ešte niečo som našiel. Nechcem sa venovať všetkým chladným zbraniam, je to len výber toho, čo ma zaujalo.
Šable
Začiatkom 20. storočia boli doménou hlavne jazdectva a dôstojníkov. V zákopoch sa veľmi neuplatnili, nešlo v nich o žiadne šermiarske finesy, len o mäsiarinu. Nothing to see here.
Tesáky
Pôvodne lovecké tesáky sa v armádach vyskytovali od stredovekých čias ako súkromné zbrane jednotlivcov. V polovici 19. storočia začínali dostávať unifikovanú podobu. Príkladom môže byť rakúsko-uhorský tesák M1853/89 (prvý rok býva u zbraní obvykle zavedenie do služby, druhý prípadná modernizácia). Tesáky v armáde primárne slúžili ako nástroje, ako zbrane až sekundárne. Preto ich dostávali hlavne delostrelci a ženisti a využívali ich na budovanie palebných postavení, sem tam osekať nejaké drevo, atď. Niektoré modely tesákov mali na zadnej strane aj pílku slúžiacu na rezanie hrubších materiálov. V rovnakej podobe vstúpili tesáky aj do prvej svetovej. Svoje uplatnenie si samozrejme našli, ale jednotky, ktoré ich dostávali neboli tie, ktoré útočili na zákopy, takže v zákopových bojoch až také slávne neboli.
Bodáky
Chladnou zbraňou, ktorou mal byť v prvej svetovej vyzbrojený každý jednotlivec, bol bodák. Problémom bodákov v tejto vojne bola skostnatená taktika a názory velenia. Len pár rokov pred vypuknutím vojny sa totiž úhľadne zoradené dvojrady stojacich vojakov ostreľovali z pušiek a potom na povel vybehli oproti sebe a snažili sa prišpendliť toho druhého. Štandardne prevládal názor, že na veľkosti záleží a platila rovnica dlhšia puška + bodák = väčší dosah na nepriateľa a väčšia šanca na prežitie. Táto myšlienka sa udržala až do začiatku vojny. Preto Frantíci vstúpili do vojny s kombom puška Lebel + bodák, ktoré boli spolu dlhšie ako 1,8 metra a ostané strany na tom boli podobne.
Táto myšlienka bola v hlavách ľudí tak hlboko zakorenená, že keď Briti zaviedli v 1903 skrátenú pušku a pridali k nej aj "krátky" bodák (s 30 cm čepeľou), tak sa strhol shitstorm o tom, že nemecký vojak má k dispozícií o osem palcov (cca 20 cm) viac dĺžky ako britský a v 1907 urýchlene prijali do výzbroje nový bodák s 45 cm čepeľou.
Na scéne sa však objavili guľomety a aj dementnému generálovi došlo, že boj formácií sa stal minulosťou. Prišli zákopy a v štandardných zákopoch západného frontu bola dvojmetrová opacha strašný luxus, keďže zákopy vyzerali takto (posledný obrázok je síce z druhej svetovej, ale za to pekný, ilustračný).
Ďalší problém s bodákmi na puške bol v tom, že neboli z najkvalitnejšej ocele a boli pomerne tenké. Nielen dailyfemales vedia, že kombinácia dlhý a tenký nie je ideálna. Často sa stávalo, že sa pri zásahu protivníka buď zasekli medzi rebrá a nešli vybrať, alebo sa rovno zlomili.
Tu nastupuje ľudová tvorivosť a bodáky sa načierno skracujú v poli a vznikajú prvé bojové nože, ako zobrazený britský pattern 1907. Tieto sa nepoužívajú nasadené na puške, ale normálne v ruke. Niekoho napadlo urobiť rovnakú úpravu aj zo šable (dokonca sa dá kúpiť na bazoši, to len tak, keby ste ma chceli potešiť :-) )
Ďalším krokom vo vývoji bol Pritchardov bodák pre revolvery Webley, ale zrejme nebol veľmi praktický, lebo sa ich za vojny vyrobilo len pár a žiadny iný štát sa túto myšlienku nesnažil kopírovať.
Francúzske klince
Predpokladám, že nikto z čitateľov sa bežne nezúčastňuje bojov s nožom. Ale vraj nikdy nevyzarajú takto.
Ale skôr takto.
Preto aj chlapom v zákopoch veľmi rýchlo došlo, že vlastne na boj zblízka až tak nevyhnutne nepotrebujú čepeľ, stačí len hrot (skúste ísť po Británii so skrutkovačom v ruke). Preto sa v poľných vyhniach pri každej jednotke rozbehla výroba takzvaných francúzskych klincov (french nail - skúste si to pre tú srandu vygúgliť). Stačilo zobrať oceľový kolík, ktorý bol určený na prichytenie ostnatého drôtu, pár buchnutí kladivom a tradá. Improvizovaná zbraň je na svete.
Zákopové nože
Od klincov bol už len malý krôčik k zákopovým nožom. Prví s ním prišli Francúzi. Zobrali svoj nezmyselný bodák Lebel, jeho dlhú čepeľ narezali na tri časti, ku každej pridali rúčku a chránič zápästia - boxer. Kvalita týchto nožov veľmi kolísala, aj oficiálne dodávky pre armádu sa "lepili na kolene." Dokonca to dospelo až do takého štádia, že Francúzi museli vrátiť z fronty stovky kováčov naspäť do zázemia, lebo im došlo, že budú prospešnejší pri výrobe nožov, než by boli za Kanonenfutter.
Nožom sa inšpirovali Američania a cez niekoľko vývojových štádií sa dostali k nožu Mk. 1 z 1918, ktorý mal naozajstný boxer a vo výzbroji US Army a US Marines vydržal až do polovice druhej svetovej vojny.
Tento design doviedli do dokonalosti Briti v druhej svetovej tým, že boxeru na noži dali tvar lebky.
Niektoré súkromné britské firmy sa vydali vlastnou cestou a začali vyrábať tlačné dýky. Kým pri štandardných nožoch je čepeľ v jednej osi so stredom päste, pri tlačných dýkach je na túto os kolmá. Tlačnú dýku stačí chytiť do ruky a "udierať" protivníka päsťou.
Bojové nože
Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko nešlo cestou špecializovaných nožov, naopak, vojakom dávali niečo, čo by sme dnes nazvali modernými bojovými nožmi. Boli to viacúčelové nástroje, ktoré neslúžili iba na zabíjanie, ale vojak si s ním mohol aj odkrojiť kus chleba. Tieto však nie sú ničím mimoriadnym zaujímavé, tak sa pri nich pristavíme iba na chvíľku.
Nemecko a Rakúsko-Uhorsko používali veľmi podobné útočné nože Nahkampfmesser, Nemci ich v podstate bez zmeny používali aj celú druhú svetovú.
Civilné nože
Spomínate si na talianskych Arditov z minulého článku? Tak tí používali aj civilné nože. Vidíme to napríklad aj podľa toho, že každý z tých troch v strede fotky má iný tvar čepele.
S Arditmi súvisia aj česko-slovenskí legionári, ktorí si od nich zobrali to najlepšie a tiež zaradili rôzne civilné nože/koristné/upravené bodáky do svojej výzbroje.
Civilné nože, samozrejme, používali vojaci všetkých bojujúcich armád, na spodnej fotke je napríklad Francúz.
Lopatky
Minule sme spomínali, že rovnako nepríjemné, ako dostať guľku medzi lopatky, je aj dostať lopatkou medzi guľky. Poľná lopatka bola súčasťou výstroje každého jednotlivca, samozrejme, bola určená hlavne na zakopávanie sa, ale veľmi skoro sa premenila na ultimátnu zbraň na boj zblízka. Od roku 1916 sa už väčšina lopatiek brúsila. Neskôr sa výcvik v jej použití na boj stal bežnou súčasťou základného výcviku a vznikol v podstate "šerm" lopatkou.
Neviem, či ste niekedy poľnú lopatku držali v ruke, jednu vozievam v zime v aute ako súčasť výbavy a brávam ju aj na larpy ako prenosné WC (aj keď som ju na tento účel ešte nepoužil, chlapec z mesta - nie je porcelán, nie je nič). Každopádne, je pomerne ťažká, ťažisko má silno posunuté k pracovnému koncu. Keď s ňou človek máchne s náprahom, tak je dosť problematické ju niečím zastaviť. Pri útokoch na hornú polovicu tela to musí nevyhnutne smerovať k riadne škaredým devastačným poraneniam. Okrem toho sa na nej dajú usmažiť vajíčka nad ohňom :-)
Bojové palice
Najzaujímavejšia zo zákopových zbraní je bojová palica/zákopové kyjaky/palcáty. Vyzerá rovnako ako jej stredoveký predok. Tvoril ju kus dreva s klincami, prípadne s nejakým kovovým závažím. Ako závažie sa používali rôzne časti granátov, alebo inej munície väčšieho kalibru. Neviem si síce predstaviť, akú výhodu mali takéto palice oproti lopatkám, pretože rozmery aj hmotnosť sa mi zdá podobná, ale nejakú určite áno, inak by sa tak nerozšírili.
Nakonie si dáme pár obrázkov, kde nájdeme všetky popísané zbrane. Spomeňte si na ne, keď budete počuť niekoho hovoriť, ako boli k sebe ľudia v minulosti slušnejší a chlapi sa správali ako praví gentlamani.
A nakoniec ešte jeden OT obrázok, len pre obnovu viery v ľudstvo. Počas Vianoc 1914 sa na mnohých miestach západnej fronty zastavil boj a nepriateľskí vojaci sa stretli v území nikoho počas neoficiálneho prímeria.
