SVOLVÆR
V ten istý deň, ako sme kotvili v Bodø, sme kotvili aj v Svolværi. Teda večer. Zastávka tam bohužiaľ trvala len necelú hodinu, počas ktorej sme sa prebehli nočným centrom. Jedinou atrakciou, usporadúvanou počas tejto krátkej zastávky lodnou spoločnosťou, je ľadový bar, situovaný rovno v prístave, doslova pár metrov od kotviacej lode. Ako vyzerá zvnútra ale povedať neviem, neboli sme v ňom ani tento raz, ani počas našich dvoch predchádzajúcich návštev tohto mesta. Počasie v Bodø aj v Svolværi bolo opäť nádherné. Na počasí bez mráčika už piaty deň v kuse bolo niečo ozaj znepokojujúce. Boli sme predsa v Nórsku.
Už počas večernej prechádzky Svolværom sme si všimli, že obloha trochu žiari, ale kvôli svetelnému smogu mesta sme auroru borealis prvý raz poriadne uvideli až vo chvíli, keď loď opustila prístav. Ja, nastavená rôznymi fotkami, ktoré som v minulosti videla, som očakávala zeleno svietiacu oblohu. Na moje nekonečné prekvapenie sa na oblohe objavil neveľký pás svetla, ktorý bol nesporne žltý. Zaujímavé bolo, že fotoaparát to naozaj videl inak a odfotil oblohu s rozmazanou šmuhou zelenej farby. Môj prvý dojem z polárnej žiary by som opísala ako „hm, okej“. Ale všetko ostatné na tej dovolenke stálo za to, takže som potlačila mierne sklamanie. Porobila som nejaké fotky, ale nech som sa snažila akokoľvek, všetko vyzeralo len ako rozmazaná zelená šmuha. Na polárnu žiaru človek potrebuje profesionálny fotoaparát, fotografie mobilom nestoja za nič. Veď posúďte sami.
TROMSØ
Začnem počasím, ktoré v Tromsø bolo opäť dobré. Vedela som, že som v Nórsku, ale počasie bolo naozaj veľmi „nenórske“. Spomínajúc si na cyklónu na Novom Zélande som sa začínala báť, čo zákerné na nás príroda chystá. November sa chýlil ku koncu, v Tromsø už začala polárna noc. Slnko nevyšlo nad obzor. Niekedy okolo pol desiatej začalo svitať a svitalo a svitalo... až zrazu okolo druhej poobede už nesvitalo, ale podľa zmeny svetla už slnko zjavne zapadalo a čoskoro bola opäť tma.
V Tromsø kedysi slsp strávil pár rokov, takže ho poznal ako vlastnú dlaň. Na výlet sme teda šli samostatne a obzreli sme si centrum mesta po vlastných a zvyšok mesta štandardnou hromadnou dopravou, pričom som dostávala súkromný výklad od niekdajšieho obyvateľa. Pokiaľ ale nemáte takúto možnosť, môžete ísť na klasický poznávací zájazd autobusom, prípadne navštíviť farmu huskyov a povoziť sa na saniach ťahaných psami, navštíviť Sámov a zviezť na saniach ťahaných sobmi, alebo sa môžete ísť lyžovať či bežkovať. Pokiaľ tam teda neprídete koncom novembra a po nejakej vrstve snehu, ktorá by stála za reč, zatiaľ ani pamiatky - ako sa to stalo nám. Tri dni po našom návrate z dovolenky mi slsp ukazoval zábery z Tromsø. Mali tam snehovú kalamitu.
Tromsø je druhé najväčšie európske mesto za polárnym kruhom. Rozkladá sa na dvoch ostrovoch, Kvaløya a Tromsøya, a čiastočne aj na pevnine. Ostrovy navzájom a ostrovy s pevninou spájajú pôsobivé mosty, Tromsøyu s pevninou aj podmorský tunel. História „mesta“ siaha až po koniec poslednej ľadovej doby. S ústupom ľadovcov z Európy zrejme niekomu neustála zima veľmi chýbala, a tak sa nasťahoval na miesto, kde si ju môže vychutnávať s výnimkou pár „letných“ dní prakticky celý rok. Počas druhej svetovej vojny Tromsø zohralo významnú úlohu, stalo sa dočasným sídlom vlády. Napriek neľútostným bojom na severe Nórska ostalo vojnou nepoškodené.
Po návrate z Tromsø na loď sme so slspom veľkú časť večera strávili na palube lode. Polárna žiara bola viditeľná od chvíle, ako sme sa navečerali, takže sme zostali na sviežom arktickom vetre ozaj dlho. Oproti predchádzajúcemu večeru bola obloha viac rozžiarená, nebol to len jeden pás svetla. Celkový dojem to zlepšilo, ale kdesi v hĺbke duše som stále ostávala mierne sklamaná. Nechápala som, čo ľudia na tej polárnej žiare vidia. Opäť som urobila pár fotiek, vhodných akurát na vymazanie a kompletne zmrznutí sme šli spať.
HONNINGSVÅG
Na túto zastávku našej lode som sa tešila najviac. Teda nie na samotný Honningsvȧg, v ktorom sme kotvili a cez ktorý sme sa len previezli autobusom (samozrejme s príslušným výkladom), ale na Nordkapp, najsevernejšie miesto Európy. Počasie... áno, bolo také nádherné, ako som si ho práve na tomto jednom mieste želala celú našu dovolenku a mne to ešte dnes nedáva zmysel. Magerøya, v preklade Pustý ostrov, cez ktorý sme sa na Nordkapp viezli, je naozaj pustý. Rozľahlý, mierne zvlnený, skalnatý a má svoje nesporné čaro. Mimo Honningsvȧgu na ňom rastie jeden jediný strom – vysadili ho tam kedysi v minulosti, keď tam natáčali akýsi dokument a chceli osviežiť záber. Domorodci si ho odvtedy maznajú a opatrujú. Mimochodom, ako ma upozornil slsp, aj ihličnaté stromy nad Honningsvȧgom majú zaujímavý príbeh. Obyvatelia mesta si tam do pred vetrom aspoň čiastočne chránenej priehlbiny v kopci vysádzajú použité vianočné stromčeky, ktorým sa tam utešene darí.
Polárna noc na Nordkappe sa predviedla v celej svojej kráse. Pozerajúc jedným smerom, na juh, videli sme oranžovo horiacu oblohu, kam len oko dovidelo. Keď sme sa v tej istej chvíli pozreli na sever, videli sme modré svetlo. Doslova. Slsp mi kedysi vravel, že domorodci to nazývajú „modrými dňami“ – a až teraz som pochopila, čo tým myslia. Koncom novembra sa na Nordkappe nachádzalo len minimum turistov, takže sa nám podarilo niečo naozaj veľmi zriedkavé – odfotiť sa s ikonickým kovovým glóbusom bez prítomnosti iných ľudí. Stojac na streche sveta v tom najúžasnejšom počasí, aké si len človek môže priať, moje nadšenie nepoznalo hraníc.
Na Nordkappe sme si prebehli aj jaskynný komplex, vytesaný do skaly, lemovaný historickými fotografiami, a pozreli sme si film o Magerøyi. V miestnom obchode so suvenírmi som si kúpila nejaký ten neskutočne predražený hrnček a celá spokojná som zhodnotila, že táto dovolenka stála za to, napriek tomu, že tá polárna žiara ma teda nijako zvlášť neohúrila.
Čakala nás posledná noc na lodi, a tak sme sa opäť po večeri vybrali na najvyššiu palubu, kde sme si zakúpili horúci alkoholický nápoj v plecháčikoch s logom lodnej spoločnosti, ktoré boli v cene nápoja, nech mám suvenír aj odtiaľ. Áno, mám rada praktické suveníry. Zakuklená do niekoľkých vrstiev oblečenia a s horúcim nápojom v ruke som sa dívala na hviezdami posiatu oblohu, keď to prišlo.
Nebo začalo na niekoľkých miestach žlto svetielkovať. Žlté záblesky sa postupne rozširovali. A potom sa zrazu rozhorela celá obloha. Nič také som nikdy predtým nevidela a ani som si nevedela predstaviť. Svetlo sa pomaly prelievalo do rôznych tvarov rozličnej intenzity a miestami aj rozličnej farby – presnejšie ružovej. Niekedy sa pásy žiary začali mihotať a naozaj to vyzeralo, ako keby polárna žiara tancovala. Poskakovala som po palube, nadšene som slspovi ukazovala, čo všetko na tej oblohe vidím, od veľrýb cez dinosaury, draky, motýle, balrogy, fénixy až po potterovské znamenie smrti a nevedela som sa na to vynadívať. Až keď obloha približne po hodine prestala žiariť, uvedomila som si, že mi ani nenapadlo skúsiť fotiť.
ZÁVER
Z lode sme vystúpili v Kirkenese a rovno sme sa náhlili na letisko, aby sme o pár hodín vystúpili v Oslo, z ktorého sme sa na ďalší deň vrátili domov. Bolo mi trocha ľúto, že sme v Kirkenese nemali čas na žiaden výlet, ale človek asi nemôže mať všetko naraz. Zhodnotila som presne to isté, ako slsp v závere svojej druhej knihy. Áno, tam na sever sa raz určite vrátim. Dúfam, že to bude čoskoro.
