Stalo sa to raz dávno, v zime, ráno, počas cesty autom do práce. Ako uvedomelí občania sme sa pozbierali viacerí, nech sa auto poriadne využije a boli sme teda traja. Ja som sedel vedľa šoféra ako spolujazdec, vzadu bol ďalší pasažier. Auto to bolo obyčajné, Ford Focus hatchback, ešte ten prvý zásadný model, na tú dobu celkom pekné a fajn auto. Išli sme vtedy, ako inak, z Trnavy do Bratislavy, nie po diaľnici, ale po starej ceste, okolo Cífera, cez Kaplnú smerom na Blatné. Počasie bolo ozajstné zimné, na cestách bol sneh a bolo celkovo dosť chladno, aj vietor fúkal slušne, bolo treba šoférovať maximálne opatrne.
Blížili sme sa do Kaplnej a zbadali sme prvé auto v priekope, naľavo od nás. Vravím šoférovi, fíha, toto bude zaujímavé, dávajme pozor! Cestujúci z vykoteného auta už boli mimo vozidla, auto vyzeralo nepoškodené, len bolo nesprávne umiestnené také 3 metre od cesty. Takže sme nešpekulovali a išli sme ďalej. O takých 500 metrov vidíme ďalšie auto v priekope, teraz na našej strany cesty. Rovnako ako predošlé, nevyzeralo rozbité, ale len tak akoby zaparkované smerom do poľa. To sme už všetci sedeli ako na ihlách, pokračujúc opatrne ďalej a šoférujúc relatívne pomaly. Výjazd z Kaplnej je taký mierny kopček a za značkou „koniec obce“ sme videli tretie auto mimo cesty. Ani toto nevyzeralo ako vážna nehoda, my sme preto pokračovali ďalej. To, že pod jemným nánosom čerstvého snehu sa skrýva totálne klzisko sme z nenápadných indícií už pochopili. Na ceste nebol ani náznak nejakej posypovej látky, soli, či akéhokoľvek materiálu, ktorý by mohol zlepšiť adhéziu pneumatík na ceste.
Kto pozná túto trasu vie, že medzi Kaplnou a Blatným je v podstate bezpečná, prehľadná cesta s jednou miernou dlhou zákrutou. Potom, čo sme minuli tretie auto mimo cesty, sme sa ocitli za autobusom. Vtedy to začalo byť skutočne zaujímavé a všetko sa to zbehlo asi tak za 66,6 sekundy. Odohralo sa to približne takto: autobus išiel ozaj pomaly a bolo vidno ďaleko, ďaleko pred neho. Šofér sa rozhodol zľahka pridať a pustil sa do predbiehacieho manévra. Vtedy som sa na kratučký moment stal navigátorom Guildy z knihy Duna a videl som na veľmi krátky okamih našu budúcnosť. Autobus sme úspešne predbehli, no pri návrate do nášho jazdného pruhu sa auto začalo hýbať akosi zvláštne. Musím zdôrazniť že sme nešli vysokou rýchlosťou, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi užitočné. Jasne sme pocítili šmyk, šofér chcel auto inštinktívne vyrovnať, nech sa hýbeme tam kam chce on, a nie tam kam chce fyzika. Dosiahol však presne opačný efekt a preto hneď otočil volantom na opačnú stranu. Kým otočil volant znova na opačnú stranu, stihol som zakričať: „Netoč! Netoč!! Netoč!!!“ Už však bolo neskoro. Šmýkali sme sa nezadržateľne smerom do priekopy vedľa cesty. Napriek všetkému to ešte do poslednej štvrťsekundy vyzeralo tak, že nejakým zázrakom ostaneme na ceste. Len o pár centimetrov sme minuli auto idúce za nami. V momente, keď pravé predné koleso zišlo do priekopy mi v hlave prebehla približne takáto myšlienka:
„Ejha, do paroma*, my asi naozaj zhavarujeme!“
Auto sa zdvihlo do absurdného uhla a napriek relatívne nízkej rýchlosti, pretočilo sa krížom cez pravé predné koleso a zjebalo sa na strechu do priekopy. Náraz ako hovado, čelné sklo s efektným rachotom prasklo, no ostalo celé. Visím dole hlavou zapnutý v bezpečnostných pásoch. Všetko je hore nohami. Naozaj sa to stalo? Nesníva sa mi? Ozaj som to ja, tu v tomto aute? Motor vreští ako šialený. Niekto kričí: „Vendelín, vypni motor!!!“ Počujem krik a nadávky. Kričím na chalaňa dozadu: „Dioklecián, si celý??? Žiješ? Si v poriadku???“. Evidentne žije a vyzerá nepoškodený. Odopol som sa z pásov a vypadol zo sedadla na strechu, skúšam otvoriť dvere, ide to, otočím sa pokrútený ako paragraf, plazím sa von do snehu a blata, škriabem sa na kopec z priekopy a neverím vlastným očiam. Takmer súčasne vylieza šofér a aj tretí spolucestujúci. Keď sme boli tak 5 metrov od auta, kdesi pod motorom sa zaiskrilo a nastal výbuch ako prasa, tlaková vlna nás odhodila tak 50 metrov ďalej do poľa... jaj, prepáčte, to bola Kobra 11. Tak nič. Sa mi to akosi doplietlo.
Zhlboka dýchame. Zisťujeme rozsah škôd. Na počudovanie, nič mi nie je, nič nemám zlomené, krv netečie nikomu, ale akosi ma bolí krk, šofér je v poriadku a spolucestujúci rovnako (akurát že ten nebol pripútaný tak sa otrieskal trochu viac). Zastavilo auto, ktoré sme len tesne netrafili a utekajú k nám nejakí chlapi, už z pár metrov nás zdravia: „Kurva, chalani!!! Žijete??? Boha, to čo bolo? Stalo sa vám niečo? Ste celí???“ Prikyvujeme, že áno, sme celí, adrenalín pomaly prestáva účinkovať, vydýchame sa a rozmýšľame čo teraz. Najskôr som myslel že sú nasratí, pretože sme trafili ich auto, ale našťastie nie. Utekali nám pomôcť. Ford ležal smutný na streche ako taká veľká korytnačka.
Nikto sa vážne nezranil a nespôsobili sme škodu žiadnemu inému účastníkovi premávky. Majiteľ auta zavolal policajtov, celkom komické bolo ako pán strážmajster skúšal spraviť pár krokov po ceste. Po prvom nesmelom kroku skúsil prvú figúru z break-dance, ďalšie kroky robil tak, že sa držal strechy služobného auta. Cestu pokrývala fantastická vrstva ľadu. Asi taká, že keby si Neumannová obula tie svoje rýchlokorčule, tak do Bratislavy by dokorčuľovala za 5 minút. Začínala byť ozaj zima. Zachraňujúci chlapi nám navrhli odvoz do práce, majiteľ auta a šofér v jednej osobe sa rozhodol čakať pri vraku a vybaviť všetky úradné záležitosti. Rozlúčili sme sa teda a docestovali do práce.
V práci som si sadol do svojho chlievika a trochu som začal rozmýšľať. Hm. Však sme sa mohli kľudne zabiť. Ak by sme sa zabili, boli by sme mŕtvi. Ak by sme boli mŕtvi, bol by koniec. Akosi to na mňa doľahlo a šéfko (potom čo som mu povedal o tomto zážitku) ma radšej poslal do nemocnice na kontrolu. Išiel som na Kramáre a pamätám si chirurgickú ambulanciu s veľkým nápisom: „MUDr. Ernest Mäsiar“. Všetko bolo v poriadku a naozaj sme sa nijako vážne nezranili, nebola z toho ani Pé-enka. Vrátil som sa domov a relaxoval som, aj keď už si napamätám ako. Na druhý deň som už bol v práci. Auto skončilo v servise a normálne ho aj opravili, majiteľ v ňom ešte jazdil nejaký čas, kým ho potom za pár euro komusi predal.
Takto to bolo, prisámsatanovi, alebo veľmi podobne, no naozaj sa to stalo. Ale bolo to už dávno, pred 13 alebo 14 rokmi. Odvtedy som takúto akciu neabsolvoval. Čiže treba dávať pozor. Pri šoférovaní auta. Alebo aj motorky (sic!). A hlavne v zime dávajte bacha. A hlavne keď prší, alebo keď prší v zime. Alebo ak prší v lete a sneží. Alebo radšej vždy. Neplatí pre tých čo majú dobrý save game a nemusia ísť celú misiu znova od posledného checkpointu.
s pozdravom,
veľa šťastných kilometrov bez nehôd,
navždy váš
Otras Mozgu
*myslím že tie slová boli trochu iné
