Chcel by som vedieť čarovať.  Ale neviem. Podľa internetov je vraj čarovanie celkom jednoduché. Stačí sa sústrediť, poznať zázračnú formulu, vyriecť ju v správnom okamihu a kúzlo je na svete. Mne sa podarilo len také chabé eskamotérstvo, čo kúzlom ani nie je. Volá sa magické oko.

 

K magickému oku je potrebné mať oko. Sklenené oko. Buď si ho zoženiete v obchode so sklenenými očami, alebo ho na pohrebe vylúpnete dedkovi (potom vám budú všetci vravieť, že oči máte po dedkovi) a následne ho použijete.

Sklenené oko je nutné prehltnúť a keď človek cíti, že by opäť chcelo uzrieť svetlo sveta, treba navštíviť medicínskeho odborníka. Buď to pôjdete k oftalmológovi, alebo ku gastroentrológovi. V oboch prípadoch môžete návštevu začať originálnym, priam magickým „kuk!“ s následným „ta-dá!“ Potom vám diagnostikujú buď nález vnútorného oka, alebo hnedý zákal. Ja viem, ako kúzlo nestojí za nič, ale iné neviem. Aj minule, ani neviem ako, ale podarilo sa mi vytiahnuť klobúk zo zajaca.

 

Dospel som k záveru, že som čaruvzdorný. Neviem čarovať. Z toho zistenia som bol taký smutný, že som zavesil neviditeľný plášť na klinec a odvtedy ho neviem nájsť. V kartách som taký mizerný, že keď som sa naposledy snažil vytiahnuť nejaké peniaze z bankomatu, tak mi ten hnusný bankomat zožral žaludného dolníka. A hádajte, čo sa mi minule podarilo vytiahnuť z rukáva? Spodný rukáv!

 

Neschopnosť čarovať ma mrzí o to viac, že dokonale poznám teóriu. Mám podrobne naštudovaného Harryho Pottera, Sabrinu a Čarodejnice, kde hrá Brenda. Čudoval som sa, že keď sa Brenda rozpráva s  démonmi, neopýta sa ich (ako zvykla v deväťstodvadesiatke aj so svojím nagélovaným dvojčaťom) „nechceš si o tom promluvit?“ Namiesto toho používa také temné zaklínadlá, až z toho variacim sa ropuchám v čarovnom kotlíku naskakuje husia koža:

 

Démon temný, choď už preč.

            V tomto dome pre teba miesta niet.

            Zaklínam ťa raz, dva, tri.       

            Štyri, päť, šesť.

 

Všimli ste si, aké sú vo svojej podstate tie čarovné formulky jednoduché? Je to geniálne!

 

Naposledy som navštívil stránku venovanú kúzlam, pretože som chcel vyskúšať obyčajné zaklínadlo (ešte stále som dúfal, že sa stane zázrak a ja sa predsa čarovať naučím). Jednoduché kúzlo! Chcel som až tak veľa?

 

Chcel som, aby mi niekto zavolal. Držal som sa návodu. Mal som intenzívne myslieť na osobu, ktorá mi mala zavolať. Myslel som. Veľmi intenzívne som myslel. Takmer som sa pomyslel. Podľa návodu som opakoval: Zavolaj mi! Zavolaj mi! Zavolaj mi! Zavolaj mi! Zavolaj mi!

Myslel som na kamaráta zo škôlky. Po hodine a dvadsiatich minútach som si všimol, že nemám zapnutý telefón. Tak som ho zapol. A? A nič! Žiadny zmeškaný hovor. Tak som mu zavolal ja. Dvihol to.

„Prosím?“ ozval sa.

„Čo prosím?! Čo nevoláš?! Šak už hodinu a pol čakám, že zavoláš,“ zdrbal som ho.

„To si ty?“ badal som prekvapenie a úžas v jeho hlase. „Funguje to! Funguje!“ reagoval. „Viem čarovať!“

„Sviniar jeden!“ precedil som, keď som zložil.

 

Zmieril som sa so skutočnosťou, že sa čarovať nenaučím. No, našťastie, stále môžem fantazírovať a predstavovať si, že čarovať viem. A kebyže viem, tak ho, ho, hó!

 

V Harrym Potterovi majú zaklínadlá základ v latinčine alebo v esperante či v ich kombinácii s angličtinou, prípadne sa len vysloví to, čo čarodejník chce, aby sa stalo, a to sa stane.

Tak napríklad:

„Mdloby!“ – zaklínadlo, ktoré vyrieknutím uvedú zakliateho do mdlôb.

„Nehýb sa!“ – zakliaty sa prestane hýbať.

„Ukáž mi!“ – po vyslovení je voľačo ukázané. Čo, to mi uniklo. (Keby Rowlingová zakomponovala do siedmeho dielu scénu, kde by toto zaklínadlo použil Temný pán na Hermionu, a ona, chuderka, by mu (a vo filme aj nám) musela ukázať...hmmmm, to by bolo).

 

Takže podobným kľúčom ako u Harryho, by som si i ja vymýšľal zaklínadlá a kliatby a aplikoval ich v bežnom živote.

Napríklad:

„Sračka!“ – temná kliatba, po uvalení ktorej by postihnutého postihol krutý osud.

„Kýchaj!“ – zaklínadlo, pri ktorom by bol zakliaty úplne odzbrojený, lebo pri kýchaní sa fakt nedá robiť nič a ja by som mu ani za toho frasa nepožičal vreckovku. Ha! Ha! Ha!

„Vši!“ – zaklínadlo, po uvalení ktorého by som postihnutému predal Diffusil s vysokohorskou prirážkou a tristopercentnou maržou. A to by som sa len rozbiehal.

 

No, dobre. Jasné, že by som si dovolil oveľa väčšie šibalstvá, než tie, čo som spomenul vyššie. Mávol by som prútikom a povedal: Ukáž cicky! Há! To je svinstvo, čo? A čo by neboráčke ostávalo iné, než ukázať? Nič! Lebo ja by som bol veľký čarodejník a ona by musela splniť všetko, čo by som jej prikázal! Ha! Ha! Ha!

 

Ale, ako som už vravel, čarovať neviem, takže svetu nehrozí Temný pán, ktorý by sa zo mňa určite stal.

 

Fantazíroval som v tomto duchu s kamarátom. Povedal mi, že by mal jedno veľmi obľúbené zaklínadlo a používal by ho výhradne v prítomnosti krásnych žien. Vytiahol prútik, zamával ním a preriekol: Fellatio! (Povedal „Len v prítomnosti krásnych žien!“ Ale prítomný som bol len ja! Síce krásny, ale muž!)

Vďaka bohu, že ani on nevie čarovať. Si viete predstaviť, čo by sa stalo? Fuj! Až ma striasa!