Čakárne delíme na niekoľko typov:
Čakáreň máštozadarmotakdržpi*u
Táto čakáreň bola vybudovaná väčšinou okolo roku 1990 a svoj fame má dávno za sebou. Kolorit sa väčšinou podobá na 50 odtieňov sivej a popraskanej. Podlahu môžu tvoriť béžové kachličky. Nájdeme tu noviny a časopisy s nápismi ako „Sovietsky zväz bojkotuje olympiádu" alebo „Získa Karel Gott svého prvního slavíka v osamostatněné ČR?“ Ale okná už môžu byť aj plastové. Na stenách sa nachádza nástenka s lekárskymi kokoteda doplnkami a na dverách ordinácie, ktoré pamätajú inauguráciu Ludvíka Svobodu, tróni nápis NEKLOPAŤ!!!
Čím viac výkričníkov, tým rýchlejšie vás zdrbe sestra, keď sa o to pokúsite. Výhodou je, že v takýchto čakárňach sú ľudia viac-menej tolerantní. Nejako im totiž dopne, že sú odsúdení unudiť sa k smrti a pokiaľ sa neobjaví nejaký chuj, ktorý chce narušiť posvätný poriadok platiaci zhruba taký čas, ako Mojžišove tabule zákona, tak trpia potichu. Ak však zaznie čarovná veta: „Prosím vás, ja si idem len po lieky, mohol by som...,“ nemusím byť Charles Xavier, aby som všetkým prísediacim na čele neprečítal vetu YOU SHALL NOT PASS!
Rovnováha je v momente narušená: dôchodkyne nasadia pohoršený výraz, ako keby im na diskotéke pretiahol dotyčný nešťastník vnučku, bio-matky pošlú neviditeľný telepatický signál svojim relatívne čerstvo narodeným diktátorom: „je čas spustiť plač, zlatko, toho pána síce nik nepustí, ale nik okrem mňa ťa nevydrží počúvať dlhšie ako 20 minút, takže budeme mať viac šťastia..." Chalanisko sa pragmaticky postaví ku dverám a skúsi šťastie priamo u sestry. Ak je sestra v práci krátky čas a mala kávu, pustí ho. Ak je sestra v práci krátko a nemala kávu, pošle ho dozadu. Ak je v práci dlho a nemala kávu, nemusí nič hovoriť, dotyčný sa spakuje sám a zastaví sa niekde pri východe zo strediska.
Čakáreň ku*valuxusného typu
Tieto čakárne bývajú vybudované v priestoroch, ktoré neboli priamo určené na tento účel a zväčša sú aj modernejšie zariadené. Plebs ocení, že klasické nemocničné lavičky, ktoré pamätajú minulý režim, sú nahradené koženými stoličkami, steny môžu byť natreté až dvomi farbami, na podlahe vidíme linoleum.
Vybavenie: staré noviny tu síce nachádzame tiež, ale máme k dispozícii (pozor!) TELEVÍZOR! Bez diaľkového ovládača, lebo niektorí jedinci sú jebnutí aj mimo hotelov a penziónov a vraj sa strácali baterky. Takže všetku moc má v rukách ako vždy žena, ale konkrétne v tomto prípade zdravotná sestra a záleží len od nej, či budete pozerať celé doobedie Súdnu sieň alebo Medicopter 117.
V takomto prostredí sa jedinec-pacient osmeľuje aj ku konverzácii s ostatnými jedincami. Je to spôsobené zapnutým televízorom. Pôsobí ako katalyzátor napätia. Bežne môžeme počuť konverzácie typu: tá televízia už nie je to, čo bývala, tí mladí herci stoja za hovno, nesiahajú Kvietikovi s Krónerom ani po topánky. "Milá pani, to, že Króner s Kvietikom boli top herci, je fakt, ale garantujem vám, že keby bola vaša mladosť a ich mladosť posadená do dnešnej súčasnosti, považovali by ste ich za rovnakých hovnov, ako týchto mladých,“ myslí si môj mozog, ktorý podporuje syndróm predbiehajúcej sa papule. Ale svedomie sa im nejako vrhne pod kolesá a z úst mi vyjde iba „hmm, no neviem...“ Ináč tieto čakárne majú ešte jednu nespornú výhodu. Väčšinou sú vybavené zvukotesnými dverami, čo je v zubárskych a gastroambulanciách na nezaplatenie. Síce sa už nemôžete pomstiť nepríjemným spolupacientom u zubára nejakou hláškou z ambulancie typu: „Pani doktorka, dnes ste to zvládli skvele, tie tri lokálky skutočne zabrali, vďaka! A za tú krv sa ospravedlňujem.” Ale pokiaľ ste dostatočne sociopaticky založený, môžete to povedať pri otvorených dverách, keď vychádzate, ja som na to gule ale nemal. Zatiaľ. No predbiehanie neodporúčam ani v takýchto zariadeniach. Síce prostredie nepôsobí deprimujúco, ale na prípadnú otázku „prosím vás, ja idem len po liek...“ môžete dostať odpoveď „Máte tu televízor, nepáči sa Vám tu? Všetci tu čakáme, ja už od piatej ráno...” „Ale veď hodiny sú od siedmej...“ „Zasran mladý nevychovaný... Fica na teba!“
Jedna poznámka na záver: áno, na západe je lepšie vybavenie nemocníc aj ambulancií, ale na vyšetrenie sa čaká aj pol roka, takže sa netreba báť. Aj keď dobehneme západ, stále bude na čo mindžovať. Alebo žite zdravo a nemusíte chodiť k doktorovi. Haha. Alebo nežite zdravo a nemusíte chodiť tiež. Ako vraví jeden môj známy lekár, nespokojného pacienta treba vyšetriť podľa 5P: palpačne, pohľadom, posluchom, pohovorom a per rectum.
