Všetky zvuky v domácnosti nútene stíchli. Ani chladnička Calex sa neodvážila ku koncu chladiaceho cyklu spustiť svoj zvukovo podfarbený kŕč. Sólo bolo vyhradené pre farebný televízor typu TeslaColor 4401A Fatra, v ktorom hlásateľ Ein Kessel Buntes ohlásil vystúpenie skupiny ABBA s jej piesňou Fernando. Naša mama by pre tú pieseň bola ochotná zniesť svoju svokru v manželskej posteli, medzi otcom a ňou, takže sa otec rozhodol, že jej ju nahrá na magnetofónovú pásku. Zakúpil na tento účel magič tuším maďarskej proveniencie (mal také oranžové gumové tlačítka) s príslušenstvom – nejaký kábel, ktorý nepasoval do telky a mikrofón. Keďže onen kábel bol na dve veci, v sekune S, keď v úvode piesne zaznelo flautové prelúdium, mala mama za úlohu držať mikrofón tak blízko k reproduktoru telky, ako sa len dalo a otec stlačil naraz dva gombíky na magiči, a.k.a nahrávanie. Keby som si vtedy kýchla, tak ma tým káblom od mikrofónu uškrtia a zatancujú si slaďák nad mojou mŕtvolou, takí boli pohrúžení do tejto prapodivnej spolupráce. Všetko sa podarilo, mama si mohla vo voľných chvíľach púšťať Fernanda, kedykoľvek dostala naň chuť, darmo, otec bol formát.  A ja som sa pri tom hrávala na speváčku a vybľakovala do nezapojeného mikrofónu „derver šajnin forjú endmí for líbrtýý Fernando“.

Celá táto situácia prispela k tomu, že profesor huslí z pedagogickej školy, kam chodila mama, pri jednej návšteve u nás onú moju zbesilú činnosť vyhodnotil ako: "to dievča má cit pre jazyky".  A mame odporučil, že s tým má ďalej pracovať a tento talent rozvíjať. Predstavujem si myšlienkové pochody našej mamy asi takto – blablablabla ------------------- profesor povedal, treba poslúchnuť! A tak začala hľadať pre mňa učiteľku cudzieho jazyka. Keď používam slovo „cudzieho“ je jasné, že nemyslím ruský, lebo Ružomberok = kasárne = vieme, nie?

Voľba padla na pani Gronskú, rodenú Rakúšanku, ženu niečo cez sedemdesiatku, ktorá si ku skromnému dôchodku zubnej laborantky privyrábala učením nemčiny zväčša učiteľských detí, keďže sprostredkovací undergroundový kanál viedol cez jej dcéru, tiež učiteľku. Keď som počula, koľko má rokov a aký kus cesty ma dvakrát do týždňa k nej čaká, bola som z toho otrávená.

„Pred presadením sa kníhtlače dominovalo auditívne vnímanie a vizuálna komunikácia. Až na prelome 15. A 16. storočia ich vystriedal text. Dnes sa dôraz opäť až nečakane rýchle posúva k počúvaniu a predovšetkým k obrazu“. Milena Bartlová, historička umenia

Moje roky s pani Gronskou boli tým najlepším koktailom auditívneho vnímania, vizuálnej komunikácie a klasickej učebnice. Šesťdesiat minút dvakrát do týždňa sa mi časom málilo, musela som však sklapnúť opätky a uspokojiť sa s tým, lebo mala veľa žiakov a, popravde, ani naša mama nemala toľko peňazí mesačne.

Zakaždým, keď som prišla, urobila si instatnú kávu s množstvom mlieka, podľa toho, aké počasie bolo vonku, urobila aj mne čaj, alebo vodu so sirupom a keď sme prelúskali gramatiku a „svičeňá“, ako to ona volala, prišla časť, ktorú som mala najradšej. Ukazovala mi fotky z mladosti z Rakúska, rozprávala mi ako sa zoznámila so svojím manželom, ktorého nasledovala až sem a porodila mu dve deti, spomínala na svoj domov, ako by chcela ešte aspoň raz navštíviť tých, ktorí tam zostali. Keď mala veľmi dobrú náladu, vytiahla škatuľu s bižutériou a smela som si vyskúšať to, čo som dokázala aj po nemecky pomenovať. Bola nesmierne kreatívna v obmieňaní spôsobov, ako vo mne udržať záujem o nemčinu a plamienok neúnavne rozdúchavala.  Mala som rada jej mäkké tlmené „rr“ a typické premieňanie písmena v na f. Keď som už vedomostne pokročila, zohnala odniekiaľ Bravo (!) a prekladala som tam kadejaké články o hercoch a spevákoch. V pamäti mi utkvel článok o Jasonovi Donovanovi, jeho ksichtík v klobúčiku mi dokonca dovolila aj zobrať si domov a tak som mohla zamachrovať medzi spolužiačkami. Vtedy to malo podobný efekt, ako keď teraz ôsmak príde v mínus 20°C do školy v krátkom tričku a flipflopoch. 

Cesta k nej bola dosť dlhá, v podstate som sa musela dostať z jedného konca mesta na druhý a pri mojej  fóbii z mestskej hromadnej dopravy som jeseň-zimu-jar-začiatok leta strávila pochodovaním po meste. Ale nastavila som sa na radostný mód z toho, že stretnem istého pekného chalana, ktorý mával v tom čase hodinu tenisu a naše cesty sa občas križovali. V deň, kedy mi zrazu ako prvý povedal "Ahoj", ma pani Gronská nevedela dať do laty. Až sa jej od rozčúlenia jej sivý drdol roztriasol.      Vždy, keď tadiaľ idem autom, neobídem bytovku, kde bývala bez toho, že by som sa nepozrela do okien.

Asi netušila, že mi dáva kvások pre môj chlieb každodenný. Na základných kameňoch, ktoré mi ona tak srdečne pomáhala ukladať vedľa seba a spevňovať, som postupne vyvinula moje istoty. Ona dúchala do tej iskry, ktorú som si vyrobila mikrofónom. A z tej iskry vydúchala nielen hmlovku, ale rovno diaľkové svetlo.

V poslednom čase myslím na ňu častejšie. Bojujem s naším školským systémom a len zriedka natrafím na ľudskú bytosť, ktorá je ochotná byť svetlom pre deti, ktoré ho potrebujú, alebo by im výrazne uľahčilo orientáciu v dnešnom svete vedomostí. V opere sa plesá v prospech inklúzie a ja cítim hlboký socializmus. A viem, že je nás viac. Čakať, kedy príde nejaká perestrojka zhora, je ako čakať, že mačacie jazýčky budú raz obsahovať 95% mačky* (*nevzťahuje sa na poľský výrobok). Vo väčšine problémov, v ktorých sa ocitneme, alebo ktoré riešime, sme odkázaní na to svetlo, ktoré k nám vyšle jednotlivec, či už na úrade, vo vedľajšej kancelárii v práci, v ambulancii, na cestách. Náš súkromný vesmír je ním podmienený.

Keby som mala jedno jediné prianie, ktoré by som smela vztiahnuť len a len na seba a na nikoho iného, priala by som si byť pre ľudí takou inšpiráciou, akou bola ona pre mňa. Osrať krásu, peniaze, pôžitky, palotu. Všetko pominie. Svetlo zostáva.