Nie je jasné, čo viedlo otca Jacklyna H. Lucasa k tomu, aby dal synovi dievčenské krstné meno. Možno za tým bola zemitá múdrosť, že ak trocha sťaží chalanovi štart do života s rovesníkmi, budú si z neho celé detstvo uťahovať a buď sa z toho zblázni alebo sa naučí vybaviť si to s každým, kto sa mu bude smiať. Jacklyn Lucas si zvolil tú druhú možnosť. Pomerne skoro dokázal všetkých spolužiakov presvedčiť, aby ho volali výlučne Jack. Od detstva sa venoval asi každému športu, aký len vymysleli a dokazoval v nich, že rozhodne nie je baba. Otec mu zomrel, mama si s ním nevedela dať rady, tak ho vo veku desať rokov poslala do vojenskej internátnej školy.
V roku 1941 Japonci zdecimovali pýchu amerického námorníctva náletom na Pearl Harbor.
Zdroj: U. S. Navy
Jacklyn vtedy nemal ešte ani 14 rokov. Na rozdiel od spolužiakov, ktorí v tej dobe akurát začínali objavovať čaro naťahovania si pindíka, Lucas sa rozhodol ísť a nakopať Japoncom zadky. To sa v tom veku však dosť ťažko zrealizuje, hlavne ak nepriateľa chránia tisícky míľ oceánu. Ale kde je vôľa, tam je cesta. Jacklyn sa nevzdal. Zdrhol zo školy, vycestoval do vedľajšieho štátu, tam podplatil notára, aby mu dosvedčil, že má 17 rokov. Potom sfalšoval podpis svojej matky na súhlase povoľujúcom službu v armáde pred dovŕšením plnoletosti a sebavedomo napochodoval do náborovej kancelárie námornej pechoty.
Regrutačný dôstojník sa na neho letmo pozrel, skontroloval papiere a treskol na ne štempel “odvedený.” Niet sa čo čudovať. Jacklyn mal v tej dobe bezmála šesť stôp a 180 libier, z čoho väčšinu tvorili svaly.
Zdroj: Foto z Lucasovej zložky, National Archive, US
Lucas absolvoval základný výcvik, v streľbe z pušky dosiahol triedu “ostrostrelec” a kvalifikoval sa aj ako obsluha ťažkého guľometu. Už to vyzeralo, že nič nezabráni tomu, aby sa mu splnil sen, keď praskol jeho vek. Ale námorná pechota nie je holubník. Síce decko, ale raz ho prijali, tak ho nemohli len tak poslať do civilu. Ale nechceli ho poslať ani do prvej línie. Tak z neho urobili vodiča zásobovania. Celé dni jazdil s nákladiakom po prístave v Pearl Harbore. To ho samozrejme neukojilo. Niekoľkokrát žiadal o preloženie, ale kvôli veku jeho žiadosti zamietli. Niekoľkokrát sa bez dovolenia vzdialil z kasární, aby sa mohol zabávať s miestnymi Havajčankami. Raz ho zastavil vojenský policajt, ako sa snažil na základňu prepašovať bedňu pív. Keď sa mu ich MPík snažil zhabať, tak sa na neho vrhol. Pri vyšetrovaní incidentu nadriadenými im papuľoval a nadával. Pochopiteľne ho hviezdna kariéra nečakala, napriek tomu vydržal slúžiť až do decembra 1944 kedy sa Jacklyn znova rozhodol vziať svoj osud do vlastných rúk. Prepašoval sa na loď plnú “šťastnejších” mariňákov smerujúcich za oceán. Cieľová destinácia nádherný ostrov Iwó-Džima. Ešte nemal ani 17 rokov. Väčšinu cesty sa skrýval v podpalubí a jedol iba to, čo ukradol. Bál sa, že keďže sa bez dovolenia vzdialil od svojej jednotky, tak otočia celú loď a vrátia ho na Havaj. Keď sa blížil tridsiaty deň od jeho úteku, tak sa chtiac-nechtiac priznal najbližšiemu dôstojníkovi. Totižto ak u svojej jednotky chýbal menej ako tridsať dní, išlo iba o nedovolené vzdialenie sa, no nad 30 dní o dezertovanie. Dezertér mohol dostať od poľného súdu aj trest smrti.
“Vojak Lucas!”
“Pane, áno, pane!”
“Za nedovolené opustenie jednotky a nalodenie sa na túto loď vás musím prísne potrestať!”
“Pane, rozumiem, pane!” odpovedal Lucas a v duchu dodal: “Len nie Havaj, len nie Havaj.”
“Pripojíte sa k rote C, zúčastníte sa vylodenia v prvej línií.”
“Pane, ďakujem, pane.”
“A zotrite si z ksichtu ten priblblý úsmev, toto je trest a nie odmena, jasné?”
Iwó-Džima bolo prvé vlastné územie Japonského Cisárstva, kam vstúpila noha amerických vojakov. Netreba dodávať, že Japonci sa im v tom snažili urputilo zabrániť. Určite poznáte najznámejšiu fotku z tejto bitky a jednu z najznámejších fotiek druhej svetovej vôbec, pár mariňákov vztyčujúcich americkú vlajku nad dobitým ostrovom. O tom, že jedným z nich bol aj Slovák Michael Strank možno nabudúce.
Jacklyn sa v druhý deň bojov kryl s ďalšími 4 mariňákmi v plytkom zákope vykopanom v čiernom sopečnom piesku, ktorým sú pláže Iwo-Džimy známe. Bojovali proti nepriateľom z neďalekého fliačiku džungle. Poriadne ani nevideli na koho majú strieľať. Vtedy im podzemným tunelom vpadol za chrbát tucet japonských vojakov. Američania okamžite opätovali paľbu.
Jacklyn konečne ochutnáva skutočný boj. Zalíci svoju M1 Garand, namieri na susedný zákop, na miesto odkiaľ sa pred chvíľkou vystrčila japonská prilba. Znova ju vidí. Je to len stotina sekundy. Zadrží dych. Prásk! Výstrel ho kopne do ramena. Japonská prilba odletí v oblaku červenej hmly. Vojak, ktorý ju mal na hlave sa zosunie späť do zákopu. Jeho prvá rana vo vojne a hneď ukážkový zásah. Druhá prilba. Lucas znova mieri. Cvak. Puška nevystrelí.
“Čo to kurva?!” schúli sa na dne zákopu a snaží sa odstrániť závadu na zbrani. Zvyšní Američania sledujú útočiacich Japoncov a strieľajú ako zmyslov zbavení. Jacklyn je jediný, ktorý sa pozerá na dno zákopu. Jediný, kto vidí to najdôležitejšie. Dopadajúce oceľové vajíčko so štvorcovým vzorom na povrchu.
“GRANÁÁÁT!” zareve, aby varoval spolubojovníkov. Má len okamih na rozhodnutie. Pažbou svojej Garandky zatlačí odistený granát čo najhlbšie do vulkanického piesku a priľahne ho. Vtedy vedľa neho dopadne ďalší výbušný darček. Reflexívne ho rukou zhrabne pod svoje brucho.
BUM! Výbuch ho odhodí ako handrovú bábiku.
“Kurva! To decko nás zachránilo! Žije?”
“To nemal šancu prežiť.”
“Vy svinééé!” vybehnú mariňáci na konsternovaných Japoncov. Tí po prvé nechápu, ako mohli Američania prežiť výbuch granátu, po druhé, odkiaľ sa v nich vzalo také bojové nasadenie, prekonávajúce aj verných cisárskych vojakov brániacich svoju domovinu.
Zvyšných Japoncov z tunela poľahky porazia a ďalej postupujú k hranici džungle. Lucasovi nemajú ako pomôcť. Aspoň si to myslia. On leží presne tak, ako ho odhodil výbuch. Plne pri vedomí, avšak nedokáže ovládať svoje telo. Jediný pohyb, ktorý dokáže vedome urobiť je žmurknutie. Má problémy s dýchaním. Leží a čaká.
***
Vzdelávacie okienko. Granáty nezvyknú zabíjať ohnivým výbuchom a tlakovou vlnou, ako by sa mohlo zdať. Nemávajú štvorčekovaný povrch len kvôli zdrsneniu úchopu, aby sa nešmýkali. V skutočnosti tie štvorčeky pôsobia podobne ako perforácia na toaletnom papieri. Pri výbuchu roztrhne plášť granátu na stovky ako britva ostrých črepín, ktoré to vymrští všetkými smermi. Tie väčšie fragmenty majú smrteľný účinok aj vo vzdialenosti 50-100 metrov od epicentra výbuchu.
***
Prvý výbuch zrejme poškodil druhý granát, pretože ten neexplodoval. Jeden bohato stačil. Jacklyna črepiny doslova prešpikovali.
“Doprdele chlapče, ty si to riadne schytal,” uľavil si jeden zo saniťákov, ktorí zbierali ranených a padlých.
“Kurva, on žmurkol!”
“Fetuješ? Pozri sa na neho. Ten to má za sebou.”
“Ty sa na neho pozri, fakt žmurká!”
“Kurva!”
Lucasovi pichli konskú dávku mofia, urýchlene ho naložili na nosidlá a poslali na nemocničnú loď. Tu absolvoval prvú zo šnúry tridsiatich operácií. Z hrudníka, brucha, ramien a rúk mu vytiahli viac ako 250 črepín. Ďalších 200 vtedajšia medicína vytiahnuť nedokázala, preto, napriek tomu, že niektoré merali aj niekoľko milimetrov, ich nechali tak. Jacklyn sa zvyšok života vždy usmieval, keď sa mal podrobiť kontrole detektorom kovov a vyzvali ho, aby si odložil všetky železné predmety. Ako kráčajúce železiarstvo ho mariňáci považovali za zdravotne nespôsobilého ďalšej služby a prepustili ho.
Zdroj Wiki
O osem mesiacov sa zotavil. Prezident Harry Truman mu udelil zaslúženú Medal of Honor. Týždeň po Jacklynových sedemnástich narodeninách. Po vojne sa vrátil domov, aby splnil sľub, ktorý dal mame počas služby na Havaji. Začal chodiť na strednú školu. V prvý deň prvého ročníka nakráčal do triedy s medailou okolo krku. Školu absolvoval. Predpokladám, že sa mu nikto neodvážil dať zlú známku. Po štúdiu sa pretĺka životom ako vie, podniká, ale stále ho to ťahá k armáde.
V roku 1961, ako 33-ročný zisťuje, že US Army má podstatne benevolentnejšie zdravotné požiadavky ako mariňáci, tak to skúša u nich. Uspeje. S pomocou armády sa rozhodne vyriešiť svoj strach z výšok. Áno, Jacklyn sa niečoho bál. Ale so strachom bojuje svojsky. Ako 40-ročný požiada o prevelenie k výsadkárom. Prvý ostrý zoskok neprebieha podľa jeho predstáv. Vo výške 1200 metrov sa mu zamotá najskôr hlavný a potom aj záložný padák. Letí k zemi ako kameň. Tesne pred dopadom urobí parakotúľ. Posadí sa. Žije. Ako sa vyjadril jeho zoskokový inštruktor: “Jack išiel posledný z lietadla. Na zemi bol prvý.”
Terapia zrejme zabrala, pretože už o dva týždne znova sedí v lietadle. Tentokrát zoskok a hlavne pristátie prebehne hladko.
Lucas sa veľmi túži zapojiť do vojny vo Vietname, ale kvôli veku mu to nedovolia. Tu mu už žiadne klamstvá nepomôžu. Sedí doma a vedie výcvik. Potom odchádza do výslužby.
Celkom sa mu začne dariť v podnikaní, stane sa špičkou v predaji hovädzieho dobytka. Vychádzať s ním určite nebolo jednoduché. Jeho 4 manželstvá to potvrdzujú. A ak to dostatočne nedokazuje počet, tak určite zaváži fakt, že druhá ex-ka sa spolu s ich spoločnou dcérou a zaťom pokúsila zohnať na odstránenie Jacklyna nájomného vraha. Motívom vraj mali byť síce peniaze, ale myslíme si svoje. Lenže vrahovia nemajú inzeráty v novinách, tak omylom oslovili policajta v prestrojení. Počas súdneho procesu sa Lucas snažil o ich oslobodenie s tým, že “Ctihodnosť, oni to tak nemysleli.”
Aby sme mali výpočet jeho zážitkov kompletný, spomenieme ešte to, že sa raz zobudil na to, že jeho spálňu zachvátili plamene. Nie, neboli to plamene vášne, išlo o požiar. Žiadny problém, v pyžame vybehol von, cestou určite zachránil osem mačiek a dva psy a ešte si ugriloval hamburger.
Za svoj život sa stretol s každým úradujúcim americkým prezidentom. Napísal svoju autobiografiu, nazval ju skromne Nezničiteľný. Aby kúsok zo svojho kúzla doprial aj ostatným, nechal odovzdávací dekrét k svojej medaile zabudovať do trupu výsadkovej lode USS Iwo Jima spustenej na vodu v 2000.
Jacklyna Lucasa sa nakoniec podarilo zničiť. V roku 2008 podľahol vo veku 80 rokov leukémii. Teda aspoň to sa nám snažia nahovoriť. Kto by tomu už len tak uveril, však?
