Duní Brixentaler Ache a vlna za vlnou sa valí,
nad ním svieti Itter hrad na vysokom brali.
Pod tým hradom SS-man zastal si táborom,
Belia sa rady árijcov ďalekým priestorom.
Pokraj tábora sedí Hauptsturmführer na zlatom stolci;
vôkol neho Waffen-SS, tuhí to paholci;
a pred Hauptsturmführerom družina neveliká stojí:
sú to Francúzi, v tuhom zocelení boji.
Stredoveký hrad Itter sa nachádza v Tirolsku, neďaleko hraníc s Nemeckom. Vypína sa nad rovnomennou dedinkou. Hrad s vysokými múrmi, na nedostupnom mieste? Ako by ho dokázal využiť nacistický režim? Hotel? Múzeum? Letné sídlo s vlčiakom? Ale kde. Vyvlastniť a zriadiť tam koncentrák. Teda vlastne nie koncentrák, len zajatecký tábor. Pre VIP väzňov. Pre politikov a osobnosti, ktoré nemohli len tak popraviť, prípadne ich chceli využiť na účely propagandy.
Itter patril pod velenie sto km vzdialeného tábora Dachau. V máji 1945 tu väznili pestrú zmes významných politikov – napríklad bývalých francúzskych predsedov vlád Édouarda Daladiera a Paula Reynauda, ktorí sa pochopiteľne neznášali. Čas si krátili distingvovanými filozoficko-politickými debatami, ako sa na ľudí ich postavenia patrí. Sekundoval im taliansky expremiér Francesco Saverio Nitti. Ten sa však na hrade zdržal iba krátko.
“Merde, pečivo tu chutí mdlo. Keď požiadam o café au lait prinesú hrnček kávy so šľahačkou na vrchu. Rastlinnou! Vymenil by som polovicu Francúzska za poriadnu bagetu a kávičku.”
“Au contraire, mon ami Reynaud! Vy ste vymenili celé Francúzsko, nielen polovicu.”
“Vzdal som sa funkcie, pretože som odmietal kapituláciu! Že sa potom vzdali, už nie je moja vina. Ale to iste viete, Daladier. To vy ste v Mníchove prikyvovali Hitlerovi.”
“A prečo by ste sa odmietli vzdať? Mali ste kapitulovať hneď, ako Nemci prekročili naše hranice.”
“Vaffanculo! Čo vy, žabožrúti, viete o káve a politike? Ja som istému fašistovi Mussolinimu oponoval, ešte kým vy ste balili slečinky po Montmarti. A espresso je jediná pravá káva. Poprosím Frickov, nech ma presunú do iného tábora. Už mám plné zuby vášho fňukania.”
“Daladier, viete, že na tom, čo hovorí Nitti, niečo je? Mal som v Paríži sekretárku. Takú kávičku varila. Počkajme, možno ju sem Gestapo tours dovezie.”
“Nech prinesú aj nejaký cukor! Sacharín mi už lezie krkom!”
Väznili tu aj francúzskych generálov Maxime Weyganda a Maurice Gamelina, poľského generála Tadeusza Bór-Komorowského, Marie-Agnès de Gaulle, sestru generála de Gaulla, syna Georgesa Clemenceaua, tenistu Jeana Borotru[1] a odborového predáka Léona Jouhauxa. Okrem nich držali na hrade aj niekoľko šťastlivcov z Dachau, ktorí sa starali o pohodlie VIP väzňov.
Na jar 1945 už nikto o porážke Nemecka nepochyboval. Uvedomoval si to aj posledný veliteľ tábora Dachau, Eduard Weiter. Krátko pred oslobodením tábora z neho ušiel. Počas úteku sa zastavil na hrade Itter. Rozhodol sa urobiť aspoň jeden dobrý skutok pre ľudstvo a vymaľoval jednu hradnú izbu načerveno. Svojim mozgom. Po vzore Führera si 2. mája 1945 prestrelil hlavu. Členovia SS-Totenkopfverbände, ktorí strážili väzňov, tento nepatrný náznak neverbálnej komunikácie správne interpretovali. Zdvihli kotvy a dezertovali.
Lokálny komandant Wimmer zobral s konštatovaním Scheiss drauf! na vedomie Himmlerov rozkaz zlikvidovať väzňov, vypýtal si od nich dobropis o svojej blahosklonnosti a vyparil sa tiež. Jediný Nemec, ktorý hrad neopustil, bol Kurt-Siegfried Schrade, Hauptsturmführer od Waffen SS. Liečil si tu zranenie. Napriek tomu, že bol nácek, dalo sa s ním rozprávať. Preto sa dá predpokladať, že následné činy väzňov boli podmienené kvalifikovanými informáciami. Náhle slobodní Francúzi vybrakovali hradnú zbrojnicu a pripravili sa na obranu hradu. Celým Tirolskom sa šuškali príbehy o bezprízorných sfanatizovaných Waffen SS. Potulovali sa po okolí a bez milosti strieľali civilistov.
Väčšina Francúzov už dosiahla dôchodkový vek. Objektívne zhodnotili svoje šance a zachovali sa v zmysle francúzskych vojenských tradícií. Požiadali o pomoc Američanov. Tí len pár kilometrov od hradu zvádzali boje so zvyškami 17. divízie tankových granátnikov SS „Götz von Berlichingen.“ Náckovia si túto oblasť zvolili za svoj posledný oporný bod. Väzni z hradu vyslali dvoch dobrovoľníkov, aby vyhľadali pomoc. Jeden z nich naozaj narazil na U.S. Army. Aj vyslali záchrannú jednotku, ale zastihla ju delostrelecká paľba. Záchranu Francúzov kvôli vlastným problémom odložili. Druhému dobrovoľníkovi sa síce nepodarilo nájsť Američanov, ale stretol hŕstku delostrelcov od Wehrmachtu. Viedol ich major Josef Gangl. Nebol presvedčený nacista. Bol kariérny vojak. Dosť skúsený, aby vedel, že vojna je stratená. Preto so svojimi chlapmi tajne pracoval na pláne b). Mal ich uchrániť pred pobytom v zajateckom tábore. Spolupracovali s rakúskym odbojom proti Waffen SS, ktorí sa odtrhli z reťaze a hodlali bojovať až do trpkého konca.
Gangl sa rozhodol pomôcť Francúzom, ale vzhľadom na to, že mal k dispozícií iba desať mužov, prišiel s geniálne-bláznivým/bláznivo-geniálnym plánom - vzdať sa prvému Američanovi, ktorého stretne a potom navrhnúť spoločnú záchrannú akciu. Plán vyšiel. Natrafil na prieskumnú jednotku vedenú nadporučíkom Johnom C. "Jackom" Leem, formálne sa mu vzdal a objasnil mu situáciu na hrade. Lee už síce videl svojich chlapov doma v civile, napriek tomu sa podujal riskovať. Po krátkej porade s velením svoju tankovú čatu obsadil do role hrdiných obrancov hradu. Velenie mu zároveň prisľúbilo poslať posily. K hradu s prieskumnou jednotkou dorazil tank M4 Sherman, jeho posádka a pár odhodlaných mužov, ktorí sa viezli na korbe tanku.
Francúzi boli sklamaní, keď namiesto vysnenej obrnenej kolóny na ich záchranu dorazil iba jeden tank. Ešte viac ich prekvapil nákladiak Opel Blitz plný ozbrojených nemeckých vojakov. Zmiešaná jednotka ochrancov zhodnotila situáciu, rozmiestnila sa a čakala na útok. Lee odstavil tank priamo v hradnej bráne. Neparkoval ako debil preto, že by bol hrdým držiteľom vozidla z Bayerische Motoren Werke, ale preto, že 35 ton ocele je celkom solídna barikáda.
Waffen SS boli bieli, tak ťahali v tejto šachovej partii ako prví. Zvolili prieskum bojom.[2] Ostreľovali hrad z guľometov a čakali na posily. Vzhľadom na hrubé hradby a postavenia obrancov si Lee a Gangl zatiaľ z náckov ťažkú hlavu nerobili. Nechali len pár hliadok a ostatných poslali spať, aby si odpočinuli pred naozajstným útokom.
Ráno čakal obrancov typický druhosvetovojnový budíček. Celým hradom otriasla rana. Svoj príchod tak oznámila hlavná skupina Waffen SS, čítajúca stopäťdesiat až dvesto kusov. Ako bonus si priviezli aj 88 mm kanón.[3]
Ostreľovali ním hrad. Ďalšia rana zasiahla Sherman stojaci v bráne. Sedel v ňom len radista, ktorý sa snažil privolať posily. Vyviazol zdravý. Tank pár sekúnd po zásahu vybuchol. Obrancovia prišli o svoj najväčší tromf. Ale treba vidieť pohár poloplný. Horiaci tank zatarasil jediný prístup do hradu.
“Fuck! V tom tanku bola naša jediná vysielačka.”
“Scheisse! Ako teraz požiadame o ďalšie posily?”
“Páni dôstojníci,” nesmelo prerušil rozhovor Gangla a Leeho kuchár, ktorý akurát štvornožky hľadal na nádvorí pár slimákov na predjedlo. “Prepáčte, ja sa do vojakovania veľmi nerozumiem, ale prečo neskúsite telefón? Hrad má zavedenú priamu linku do mesta.”
“Haló? Starosta dediny Itter? Pošlite nám na hrad posily!
„Rozumiem, urobím všetko čo sa dá.“
„Aber schnell, schnell!”
“Ja klar, Piefke.[4]”
Nanešťastie pre obrancov, ako posily dorazia len jeden rakúsky odbojár a dvaja vojaci Wehrmachtu ochotní si trochu prečistiť karmu. Neskôr sa im podarí spojiť aj s americkým majorom, ktorý prisľúbi pomoc, ale Nemci krátko nato telefónnu linku prestrihnú. Americko-nemecko-francúzska jednotka bojuje statočne plece pri pleci.
Múry hradu sú takmer nedobytné. Stačí strieľať na Nemcov tak, aby nemali možnosť vyliezť na hradby. Obrancovia netrpezlivo čakajú na americké posily. Poručíkovi Leemu spôsobuje na čele vrásky, že sa nemá ako spojiť s prípadnými spojencami. Nechce, aby narazili priamo na nemecké pozície. Potrebuje im vopred oznámiť počty, polohu a pohyby Waffen SS. Vtedy sa prihlási Jean Borota, že on k Američanom dobehne.
Borota mal v tej dobe už pred päťdesiatkou a za sebou dlhé zajatie, ale aj tak preparkouroval z päť metrov vysokých hradieb a šprintoval cez nepriateľský perimeter.[5] Nespozorovali ho. Šťastne dorazil k Američanom. Odovzdal im pozdravy od poručíka Leeho, vypýtal si uniformu a zbraň a postupoval s nimi späť k hradu.[6]
Medzitým na hrade vyzeralo, že by sa obrancovia mohli udržať. Lenže horiaci tank v bráne pomaly zhasol a vychladol. Čoraz viac sa SS-ákom darilo prebehnúť po jeho vraku na nádvorie hradu. Prestrelka naberá na intenzite, čo nehrá do karát obrancom.
“Daladier, už ma nebaví držať balónik a čakať, pozerajte, takto sa správajú hrdinovia!”
“Scheisse, Herr Reynaud, kryte sa, mein Gott,” snaží sa major Gangl odtiahnuť heroického politika zo stredu prestrelky. Sám sa však pri tom vystaví nepriateľskej paľbe. Strela do hlavy ho na mieste usmrtí.
Obrancom po niekoľkých hodinách začína dochádzať munícia.
“Fuck, všetci sa stiahneme do tej fucking veže. Zatvoríme tie fucking vráta a zatarasíme ich. Budeme s tými fuckermi bojovať do posledného fucking chlapa!”
“Ehm, ehm.”
“Sorry, madam Agnes... a ženy!”
Obrancovia nasadili bodáky, vyzbrojili sa nožmi a pripravili sa na posledný odpor. Koniec by prišiel veľmi rýchlo, pretože k dverám veže sa prebojovali SS-áci s protipancierovými päsťami. Panzerfausty dokázali otvoriť tank bez zaklopania, takže drevené dvere by odomkli raz-dva.
V tej chvíli sa z okolia hradu ozvala streľba pušiek M1 Garand a guľometov namontovaných na amerických tankoch Sherman. Dorazila kavaléria, SS-áci sú rozprášení a obrancovia zachránení. Lee prišiel k prvému tanku a jeho veliteľa sa chladne spýtal: “Čo vás zdržalo?”
Gangl sa po vojne stáva rakúskym národným hrdinom. Pomenujú po ňom ulicu - Sepp Gangl-Straße v neďalekom meste Wörgl. Leemu, ktorý túto akciu prežil bez zranenia pripli na hruď Kríž za vynikajúcu službu[7] a na výložky hodnosť kapitána. O obrane Itteru nikdy nehovoril hrdinské príbehy. Obmedzil sa na lakonické: „Bola to najzasranejšia vec na svete.”
Obliehanie hradu Itter sa často bulvárne nazýva “najbizarnejšou” bitkou druhej svetovej vojny. Oprávnene. Poznáte inú bitku, kde by bojovali na jednej strane americká armáda, francúzski veteráni, rakúski partizáni a “dobrí” Nemci proti „zlým“ Nemcom? Nestačí? Poručík a kapitán tu velili generálom. Do boja sa aktívne zapojili premiéri okupovanej krajiny. A to všetko pár dní pred koncom vojny. Na stredovekom hrade. Pri poslednom zaznamenanom obliehaní. Viac tam toho už fakt nemám. Vlastne... Ešte drobnosť. Odborár Léon Jouhaux dostal pár rokov po vojne Nobelovu cenu. Pochopiteľne, že za mier.
[1] V dvadsiatych rokoch vyhral po dvakrát Wimbledon a French Open a raz Australian Open. Po kapitulácií Francúzska pôsobil na pozícií zmocnenca pre vzdelávanie a šport, ale rád rozprával politicky nekorektné vtipy. Tak si ho jeden vlahý Vichyovský podvečer vyzdvihlo Gestapo.
[2] To je taktika, pri ktorej sa útočí na nepriateľa s cieľom zistiť jeho pozície a silu. V prípade slabého protivníka sa môže zvrhnúť na frontálny útok.
[3] Nemci ho familiárne volali “acht-acht.” Kľud, položte ten telefón, NAKA nie je potrebná. V názve netreba hľadať žiadne inotaje. Nemci zvykli označovať kaliber delostrelectva v centimetroch.
Poznámka vydavateľa: Autor považoval za triviálnosť informáciu, že osemdesiatosmičkou pôvodne určenou proti lietadlám, sa dá mieriť aj na pozemné ciele. Granát, ktorý dokázala vystreliť osem kilometrov do výšky, mal dosť energie, aby zredukoval každý tank na hŕbu šrotu. Dokázala ohroziť aj najmodernejšie a najviac opancierované spojenecké stroje. Flak 8,8 cm zostal postrachom tankov do konca vojny.
[4] Piefke je hanlivé označenie Nemcov používané v Rakúsku.
[5] V mojej hlave ho hrá Jean-Paul Belmondo, obutý v bielych lakovkách.
[6] Nie nadarmo patril medzi štyroch mušketierov. Nemyslíme tých od Dumasa. Pod štyrmi mušketiermi rozumieme francúzskych tenistov: Jeana Borotru, Jacquesa Brugnona, Henriho Cocheta a René Lacostu. V druhej polovici dvadsiatych rokov dominovali svetovému tenisu asi ako Lance Armstrong dominoval užívaniu zakázaných látok. Spolu získali dvadsať Grand Slamov v dvojhre a dvadsaťtri vo štvorhre. Pohár pre víťazov French Open sa dodnes volá Pohár mušketierov. Ak by francúzska armáda bojovala proti Nemcom tak dobre ako mušketieri hrali tenis, tak by sme si dnes na Oktoberfeste mohli vychutnávať akurát tak beaujolais nouveau.
[7] Druhé americké najvyššie vyznamenanie po Medal of Honor, medaile cti.
