Od starovekých čias až takmer do devätnásteho storočia bola bojová taktika podobná. Vpredu ťažká pechota, chlapíci oblečení v brneniach, čo bojovali na zemi, napríklad vo forme štítovej steny. Za nimi alebo na krídlach pochodovala ľahká pechota. Tvorili ju lukostrelci, práčatá, strelci z kuší, väčšinou bez brnení. Strieľali ponad vlastnú ťažkú pechotu a znepríjemňovali život nepriateľom. Pýchou každej armády bola ťažká jazda. Opancierovaní jazdci na opancierovaných koňoch, napríklad stredovekí rytieri. Väčšinou tvorili hrot, ktorý mal preraziť stred formácie nepriateľskej ťažkej pechoty. Občas sa však o ťažkú pechotu rozbili. Alebo ich dostrieľali lukostrelci. Pol na pol.
A nakoniec ľahká jazda. Nemala brnenie, preto ich kone cválali rýchlejšie ako kone ťažkej jazdy. Ľahká kavaléria sa pohybovala najrýchlejšie zo všetkých na bojisku. Slúžila na prieskum, získavanie strategických zásob a hmotných rezerv pre hlavné vojsko (rozumej lúpenie a rabovanie dedín), klamlivé útoky, obťažovanie nepriateľských krídiel, plátanie dier vo vlastných formáciách alebo prenasledovanie utekajúcich nepriateľov. V Uhorsku túto funkciu plnili husári.
Určite ste už naďabili na slovné spojenie “husársky kúsok.” Aj nemčina pozná frazeologizmus Husarenstreich. Francúzština tour d’hussard. Všetky tri frázy majú rovnaký preklad aj význam. To nemôže byť náhoda. Ako teda vzniklo?
Andrej Hadík z Futogu bol talentovaný husársky veliteľ. O pôvod tejto významnej osobnosti sa, pochopiteľne, strhla bitka.[1] Väčšina sveta ho považuje za Maďara. Má to logiku, keďže bol uhorským šľachticom. Pre Slovákov je však národným pokladom.[2] Narodil sa totiž na Žitnom ostrove do zemianskeho rodu pochádzajúceho z Turčianskej stolice. Ale Hadíkova národnosť nám vlastne môže byť ukradnutá. Zaujímavé sú jeho schopnosti. Prejavil sa ako šikovný veliteľ. Jeho nadanie nezostalo skryté pred nadriadenými. Povyšovali ho závratnou rýchlosťou. Ako dvadsaťsedemročný sa stáva kapitánom. Preto, lebo si to zaslúžil. V roku 1756 sa stáva podmaršalom[3].
V tom istom roku vypukla aj sedemročná vojna. Stačí nám, že išlo o vojnu medzi Pruskom a Veľkou Britániou na jednej strane a Rakúskom, Ruskom a Francúzskom na strane druhej. Mlátili sa o nejaké územia alebo čo. Keď si to predstavíme na mape, tak Británia sa klasicky flákala bokom na svojich ostrovoch. Prusko malo nepriateľa na každej strane. Na východe Rusko, na juhu Rakúsko a na západe Francúzsko. Napriek počiatočným úspechom sa ukázalo, že ani silné Prusko nedokáže poraziť troch nepriateľov súčasne. Prusi prehrali bitku pri Kolíne. Jeho Jasnosť pruský kráľ Fridrich II. sa stiahol a rozdýchaval porážku. Nechal nechránenú prístupovú cestu do svojho hlavného mesta - Berlína. Spoľahol sa na to, že z Kolína je to 450 kilometrov. Áno, poviete si “štyri hodinky po diaľnici,” ale v tej dobe prepravovať armádu na takú vzdialenosť bolo dosť náročné a zväčša aj pomalé.
“Štyristopäťdesiat kilometrov hovoríte? Domine Hadík, vezmite si svoju divíziu a prekvapte Fridricha, kým nie je doma. Hajrá, hajrá!” rozkázal rakúsky princ.
Hadík okamžite vyrazil. Hnali sa najmä v noci, cez deň sa skrývali. Predsa len päťtisíc mužov a hlavne cválajúce pluky husárov a kyrysníkov úplne neutajíš. Fridrich sa po troch dňoch dozvedel o postupujúcich bojovníkoch. Pochopil ich zámery a vyslal svojich vojakov, aby im skrížili cestu. Lenže Prusi neleteli tak rýchlo ako nepriatelia. Hadík po šiestich dňoch zbadal berlínske hradby. Mestská posádka o ničom nevedela. Zrejme bola príliš zaneprázdnená špáraním sa v nose, takže o útoku sa dozvedeli až keď im zabúchali na bránu. Na prvýkrát nedostali dostatočne kladnú odpoveď. Tak si roztvorili dokorán hradby kanonádou a vtrhli do mesta. Hadík popri osobnom vedení boja sledoval šípky ukazujúce na magistrát.
“Meine Hochachtung, páni. Dovoľte, aby som sa predstavil. Volám sa Hadík, Andrej Hadík.“
„Angenehm.“
„Máte nádherné mesto. Bola by obrovská škoda, keby ho nejaký neopatrný husár omylom podpálil. Veľká škoda. Veľa požiarov. Veľa mŕtvych.”
“Chápeme. Koľko?”
“Tristo. ”
“Tristo toliarov? Jasné, mešec mám v druhých nohaviciach.”
“Tri-sto-ti-síc to-lia-rov. Zla-tých. A dva tucty dámskych rukavíc s vyšitým mestským erbom na pamiatku pre Jej výsosť Máriu Teréziu, moju pani.”
“Uff, toliare dokopy dáme, ale tie rukavice musíme dať ušiť.”
“Nevadí, počkám. Ale viete, čím dlhšie budem čakať, tým viac sa budú husári nudiť. Riziko požiaru bude stúpať. Flammi subito totus deletus.”[4]
Rada vedela, kedy má protihráč v rukách všetky tromfy. Bankári a obchodníci zháňali dohromady zlato a striebro v správnom výmennom kurze. Miestne krajčírky naštartovali Singerky rýchlejšie ako Slovenky počas koronakrízy. Hadík ešte v ten deň dostal peniaze aj rukavice. Husári sa okamžite zbalili a odtiahli. Pruská armáda bola vzdialená už len dve hodiny.
Hadík časť výpalného rozdelil medzi husárov a zvyšok poslal jej blahorodiu Márii Terézii spolu s rukavicami. Sám si nenechal nič. Neobišiel však naprázdno.
“Ten mladý muž našu kráľovskú výsosť veľmi potešil. Skvelý vojvodca, nosí do štátnej pokladnice hodnoty a dokonca vie, ako sa k nám správať. Povýšime ho na generála kavalérie. A pridáme aj metál!”
A nie hocijaký metál, panovníčka mu udelila Rad veľkokríža Márie Terézie, skromne pomenovaný po nej samej, ktorý bol až do rozpadu monarchie najvýznamnejším rakúsko-uhorským vojenským vyznamenaním.
Poriadny husársky kúsok, však?
P. S.: Sedemročná vojna skončila remízou. V zásade nikto nič nezískal, ani nestratil. Hlavne, že sa panstvo pobavilo. Okrem Francúzov. Tí prišli o väčšinu území v Amerike a Indii, ale to je iný príbeh.
P. P. S.: Je radosť, keď má človek pol roka hotovú kapitolu do knihy a a pár dní pred zverejnením ako článok zverejní na svojom FB politik príspevok na rovnakú tému. Má tam viac faktov ako ja, ale objektívne som v polovici čítania zaspal. Bola to nudááá.
[1] Viete, čo sú dva najväčšie úspechy rakúskej diplomacie? Presvedčiť svet, že Mozart bol Rakúšan, a že Hitler bol Nemec.
[2] Bola po ňom pomenovaná Národná akadémia obrany maršala Andreja Hadíka - vzdelávacie a výcvikové centrum Ozbrojených síl SR. Škoda, že existovala len štyri roky. Niekomu totiž celkom správne napadlo, že je zbytočné mať v Liptovskom Mikuláši aj vojenskú vysokú školu aj vzdelávacie centrum a zlúčili ich do jednej inštitúcie. Vyššia berie, preto máme teraz v Mikuláši Akadémiu ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika.
[3] To je taký “lepší” generál.
[4] Keď si to budete chcieť preložiť, tak to dávajte do prekladača po jednotlivých slovách. Celú vetu preloží zle. Ale na hrubý preklad stačí základná znalosť angličtiny – flame, suddenly, totally, delete.
