Už tomu bude nejaký ten rok, čo som sa rozhodol opustiť teplú náruč strýčka Donalda a išiel (och, ja pablb obecný) skúsiť šťastie na trh práce. Attention, ak vám známy/kamka/BFF povie, že má pre vás skvelý job, kde je spokojný a nesťažuje sa, berte nohy na ramená. Tak som sa i ja nechal ojebabrať a vypočul som si od bývalého spolutrpiteľa z celoročného krematória o výhodách v práci pre túto prosperujúcu a hlavne napredujúcu spoločnosť.
Dohodli sme sa, že ma najprv predstaví svojej vedúcej a ak sa jej zapáčim, tak o mňa zabojuje na pohovoroch v centrále. Stretnutie prebehlo celkom rýchlo, zoznámili sme sa, porozprávali sa o výhodách práce (opäť) a dohodli sa, že sa mi ozve, až budú výberové konania. Ako nevýhoda bolo označené neustále státie na nohách, pretože v tom čase ešte nemali ani stoličky pre zákazníkov, nieto ešte pre zamestnancov.
Asi po týždni mi zavolali, aby som prišiel na pohovor do centrály a slušne oblečený. Fajn, vravím si, konečne ozajstný pohovor, snaž sa a ak by si sa predsa len nezapáčil vedúcej, možno sa o teba potrhá niekto iný. Na pohovore je viacero vedúcich predajní a každý sa snaží prijať zamestnancov na svoju pobočku. Tým pádom máte väčšiu šancu na prijatie do zamestnania, než keď idete na pohovor bežnému k otrokárovi.
Ráno vstávam akčný, niečo medzi nadržanou čubičkou pred Auparkom v dobe výpredajov a kulturistami v čase akcie na tvaroh v Lidli. Bežím do sprchy, nepôjdem tam smradľavý, áno, viem, medveď sa tiež neumýva a akú má silu, ale pokúsim sa zaujať inými prednosťami. Hodím na seba oblek a ako riadny štramák si to pádim na pohovor. Ledva som to tam našiel a ako som zbadal ostatných záujemcov o miesto, razom ma prešla chuť o danú pozíciu. Všetci v tričkách a kraťasoch, zase budem za debila, klasika. Našťastie za debilov boli oni, uff, ale mi odľahlo.
Po pár minútach prišiel konečne aj na mňa rad, niežeby mi čakanie prekážalo, pri pohľade na tie žienky na recepcii. Prídem dnu a vítajú ma 4 nové, znudené tváre a kamarátova vedúca. Pohovor prebiehal najprv celkom štandardne a zdalo sa, že si všetko pekne zapisujú. Trošku ma dojali otázky typu "A prečo odchádzate z takej skvelej práce ako je Tadatatatá?" "A to je tam také teplo? Ja sa tam chodievam najesť a nikdy mi neprišlo, že by tam bolo moc teplo." Nezastrelili by ste ho? No ale aspoň som si už vybral exota, u ktorého rozhodne skončiť nechcem. Pokračovali ďalšie a ďalšie „inteligentné“ questions typu: Je zdravší tento alebo tamten sendvič? A vy tiež jedávate to jedlo? Prečo sú niektoré pobočky otvorené nonstop a iné nie? To vám Američania posielajú suroviny?
Začínal som mať chuť sa zdvihnúť a odísť, pretože ma moc nebavilo odpovedať/neodpovedať na kraviny. Našťastie sa rozhodli mi objasniť, do čoho sa chystám stúpiť a následne zistiť, či na to mám tie správne predispozície (predispozície recepčných som už mal možnosť vizuálne skontrolovať). Ich požiadavky mi prišli dosť náročné, pre túto prácu musíte dokázať rozprávať a stáť na nohách, hmm... to by som mohol dokázať. Na nohách som bol skoro nonstop aj v minulej práci a rozprávať som sa naučil celkom skoro, svoje prvé NASRAŤ som vraj dokázal povedať už v 6 rokoch.
Keďže vedeli, že som mal už prácu, kde si za celý deň nesadnete, tak sme tento krok preskočili, čo je škoda, pretože vám takto neviem povedať, či tam prebiehajú nejaké fyzické skúšky. Možno, že jemnejšie pôsobiace osoby musia spraviť 100 angličákov a ak neuspejú, prídu o možnosť vidieť ešte niekedy slečny z recepcie. My sme pokračovali predajným rozhovorom, dostal som do ruky obyčajné plastové pero a mal som ho za každú cenu predať kamošovej vedúcej. Nebolo to nič náročne, zato celkom trápne. Stačilo sa len nenechať odbiť, pretože jedinou úlohou vedúcej bolo na všetko, čo ste jej povedali, odpovedať záporne a vy ste ju museli presvedčiť, prečo by si to mala kúpiť. Môžem si len domýšľať, aké brutálne argumenty na predaj napadli mojim predchodcom, keďže boli na pohovore asi tak tretinu môjho času, stráveného pri tomto výsluchu.
Následne sa moje nervy opäť rozhodol vyskúšať pán Magor a vraj si mám predstaviť, že je 50-ročný pán a ja mu mám predať internetový balíček do mobilu. Vravím si fajn, tak to bude zaujímavé a už mi išli myšlienky, ako pánovi poviem, že bude v lepšom kontakte s rodinou. Tak som sa usadil ako predajca a pánko prišiel, vytiahol Nokiu 3310 a kuká na mňa jak pedofil do kočíka. Pozdravím ho a pýtam sa, ako mu môžem pomôcť. Pán mi strká do ruky telefón, no neodpovedá mi, len kýva hlavou. Pýtam sa ho, či je nemý, takáto kravina ma predsa z miery nevyvedie, už som takýchto ľudí mal. Debilko prikyvuje, vyškerený jak Grinch, tak mu s úsmevom podávam pero a papier, že nech mi napíše, čo potrebuje. Ja blbec, veď pánko ani písať nevie, a tak mi neostáva nič iné, len sa pýtať, čo presne pán chce. Vraj mu nejde písať SMS a chce nový mobil, zaujímalo by ma, ako tie SMS píše, keď nevie písať, ale radšej som nerýpal, ešte by si vymyslel väčšiu kravinu. Tak sme sa dohodli, že nemý deduško potrebuje päťku jablko, s čím nadšene súhlasil.
Tu prichádza moja chvíľa, k novému telefónu mu ponúkam internetový balíček, ktorý pánko samozrejme odmieta. Na moje skvelé argumentačné schopnosti, že takýto telefón bez internetového pripojenia mu bude rovnako užitočný, ako jeho bývalá 3310, som si ho nezískal. Tak sme na to šli rôznymi inými cestičkami, cez možnosti posielania fotografií rodine - pánko nemá rodinu, čítania si internetových novín – nečíta noviny, možnosti zistiť si, kedy mu ide najbližší autobus/električka – pán chodí peši a mnohého iného sme sa konečne prepracovali k jadru veci. Mimochodom, pán skvele všetko ukazoval, bral by som ho hneď do tímu v šarádach. Internet je skvelá vec, ak by pánko chcel posielať MMS-ky svojej potenciálnej čubičke.
Nakoniec sme to teda úspešne dobojovali a jebko mi poďakoval, vraj tam mali exotov, čo to po pár prikyvovaniach hlavou vzdali. Nečudujem sa, ale ako škola na reálnu pobočku to nebolo zlé, aj takýchto ľudí človek stretol. Asi o týždeň sa mi ozvali, jupí, prijali ma, na inú pobočku a k inému vedúcemu, ako som chcel, ale čo už narobím, ako sa vraví: „Človek mieni, pán Boh jebe na teba a serie ti na hlavu.“
