Sobota poobede, slnečno. Zasadila som kvety do záhradky, poupratovala chalupu a na mužovu otázku, či mu pôjdem robiť parťáka, keďže nezohnal kámošov na pivný festival do Stupavy, som reagovala ja hlupaňa ako dobrá manželka kladne. Nakoniec, musím plniť päť Pé dobrej gazdinky, ktoré sme stanovili na našom poslednom babskom zraze a hneď prvé bolo predsa Poslušná. Nasleduje Pracovitá (viď hore moje pracovné aktivity), Pekná (kto ma videl, uveril), Poctivá (zmenená na Pervezná, predsa len po dvoch deťoch ide poctivosť ťažko simulovať) a Pintenligentná (babinec sa zhodol v názore, že ženy nesmú byť sprosté).

Poďme teda k akciií, ktorá začala dvadsiatimi minútami rezkej chôdze ku zástavke pri cintoríne. Tak to vyrátal môj muž a sadlo to presne. Kým ja som päť minút pred príchodom autobusu hysterčila, že sme od zástavky ďaleko, omg, nestihneme to, zapla som turbo a upachtená prišla na zástavku, muž dorazil takmer súčasne s autobusom a s diabolským úškrnom na ksichte. Zástavku pri cintoríne spomínam aj preto, lebo keď sme tam o niekoľko hodín vystupovali, cintorín bol ten istý, len sa mi už zdal ako zábavný park. Aj šofér Slovak lines bol ten istý. Sympaťák v bielej košeli, nad zrkadlom fotka z letnej dovče a fúzy, pod ktorými pribudol úsmev, keď som mu zakričala, že jeeej, vy ste ten istý, ktorý nás viezol do Stupavy a zamával mi od radosti, že som si v tom stave zachovala rozpoznávacie schopnosti.

Miesto konania: park pri stupavskom kaštieli. Malebné jazierko člnkovalo tatkov s deťmi, košaté stromy tienili krásu mamičiek s kofolami v ruke a pred očami nám vyrástli stánky malých slovenských pivovarníkov. Ešte sme si ich nestihli všetky pozrieť a už na nás kričali, nech sa toľko neokúňame a dáme si. Mám rada výzvy života, tak som ju prijala a pristúpila bližšie.

Dohoda s mojím parťákom bola jasná - dať si rôzne malé pivká, vzájomne si ich počas pitia vymeniť, aby sme boli schopní ochutnať všetky druhy (to sme neboli schopní, ale zámer bol dobrý). Na rozhodnutie mala totiž vplyv aj skutočnosť, že niektorí pivovarníci neponúkali malé a veľké pivo, ale len jedno a to štvordecové, asi si to chceli zjednodušiť a takisto fakt, že sa tu objavovali pivá od deviatky až po trinástky, štrnástky a viac. Na ospravedlnenie týchto praktík im slúži poľahčujúca okolnosť, že pivá malých pivovarov sú jedinečné, poctivo urobené, chuťovo každé iné, horké, aj sladšie, niektoré neskutočne perlili na jazyku a vyvolávali euforické pocity, takže sa človeku chcelo piť veľa a nechať sa tým pivom kľudne aj prevalcovať.

Na začiatok som dala pivovar U Ábela, novinka na feste. Pivo varia v Rači a štamgasti okolo stánku ho hodnotili ako lepší priemer, mne ako štartér zabralo okamžite. Pivovar Kastelán ma zaujal, len čo som zbadala, že sú z Oravského Podzámku. Poznáte tú situáciu, že nedávno ste boli niekde na výlete a potom náhodou natrafíte niekde na osôbku z výletnej destinácie, je to pre vás určitým spôsobom blízky človek? Tak som to cítila, keď som nadšene opisovala pivovarníkom, ako som pred týždňom bola na hrade, jaaaaj, to bolo niečo a že na jednom obraze mal hradný pán ruku namaľovanú ako pazúr dravca, ktorá symbolizovala jeho krutosť. Pán Ruka bol tak pán Pazúr a ktovie, aké ruky by sa teraz maľovali politikom, žeby paprčky? Vivat Orava! A to som už bola pri Prvom lamačskom remeselnom pivovare Garáž, ktorý ponúkal IntelektuAle dvanástku, Hochštaplera jedenástku a Papaláša štrnástku, bohovské názvy. Po Papalášovi sa stal svet gombičkou a zdalo sa mi, že teraz už móóóóžem ale ozaj všetko.

Do degustačného ošiaľu zaznela punk-rocková kapelka Konflikt, ktorá prišla zrejme na poslednú chvíľu, na plagátoch totiž nebola a rozbehla to parádne. Jury si hodil uterák cez držiak mikrofónu a keď reval „tak prečo, tak prečo, tak prečo sa to stalo“, pätica chalanov pod pódiom sa tak preto zoradila do formácie držme sa za plecia, nespadneme a pohadzovaním nôh a dlhých vlasov do priestoru vytvorila živelný obraz besniacej mladosti. To sa páčilo aj basákovi a konečne stratil svoj nezaujatý výraz tváre. Jury zas pri pohľade na mňa milo zavtipkoval, že vidí aj strednú generáciu fanúšikov, preto zahrajú slaďák a prv než som si strčila prázdny pohár od piva do uší, zaznel parádny punk-rock s prvkami metalu, takže som ten pohár od radosti skoro prehltla.

Zvečerievalo sa, prišiel na mňa hlad, stánky s jedlom nadobúdali jasnejšie kontúry než tie pivné. Najväčšie fronty boli pred tými s cigánskou, pravá záhorácka vraj stála za to, povedal môj muž, ktorý disponoval väčšou trpezlivosťou a postavil sa do radu. Ja som zvolila najmenej obliehanú pevnosť a skúsila som ponuku pre vegetariánov. Objavila som v ponuke aj chleby s oškvarkovou nátierkou a na moju udivenú otázku mi odpovedali, že aj vegetariáni sa občas potrebujú zabaviť. Ohoho, tak to sa mi páčilo, ale skúsila som nakoniec ich závin so špenátom a tvarohom a maslové pagáče, ktoré prekvapivo chutili maslom. Radšej maslo v papuli ako na hlave. Skúsila som aj malé, nie až také chutné praclíky (dĺžka 5,5 cm), ktorých neadekvátna cena päťdesiat centov za kus bola zrejme tiež súčasť zábavy alebo v duchu hesla, keď chceš byť vegetarián, tak plať. Kým som dokončila ochutnávku pre vegetariánov, udelila im sedem praclíkov z desiatich a za tie predražené týždňový pobyt vo väzení na vode a mäse, dostal sa muž na rad.

To, čo mal v ruke, ma priviedlo do šialenstva. Z chrumkavej opekanej žemle nehanebne vykúkal šťavnatý kus mäsiska, opečené kolieska cibule dotvárali scénografiu a pasta z chilli doviedla farebnosť obrazu do dokonalosti. Nechápala som, ako môžem s plným žalúdkom vegetariánskych špecialít vyprodukovať také množstvo slín. Zúfalstvo som zapila pivom od holíčskeho Wywaru polotmavým Jánom, ktorý sa volá po majiteľovi pivovaru, aj keď mi odušu ponúkali štrnástku Annu, vraj jeho ženu, ale pedofilov podporovať nebudem.

Nohy oťaželi, už sa nám nechcelo piť postojačky a tak sme hľadali voľné miesto na sedenie. Okolo stolov narastala vrava. Veď čoby nie, huby rastú po daždi a po pive. Stoly boli zapratané pivom a jedlom. Zemiakové placky prechádzala horúčka sobotňajšej noci a smutne chladli na papierových táckach, keď si ich nik nevšímal. Mladí brigádnici, čo priebežne vynášali smeti z košov, pri prekladaní do plastových vriec prekvapene pozerali na takmer nedotknuté porcie jedla. Pivo tieklo potokom, hrdlami, občas aj po zemi. Ľudia uprostred toho všetkého sa mi zdali čoraz milší, krajší, očlovečeli. Prisadli sme si ku skupinke ľudí a pivný duch hneď uvoľnil zábrany.

„Vitajte medzi nami,“ ozvalo sa priateľsky vedľa nás. Počas rozhovoru som sa dozvedela, že ide o majiteľa bratislavskej kaviarne, kam rada chodievam. Svet je naozaj malý. Hneď som sa spýtala na starý bicykel pred kaviarňou, ktorý tam vraj momentálne nie je, lebo dostal od šéfa dovolenku a cestuje po svete. Spoločníka na pive robil majiteľovi kaviarne jeho vlastný výpalník, s ktorým si udržiava vrelý vzťah. Po tom, čo sme si dopili svoje pivo, sa pán výpalník rozhodol, že nám kúpi každému po ďalšom. Muž sedel vedľa neho a v strachu o svoj život na všetko prikývol. Škoda, že som nevyužila situáciu a nepredostrela môjmu náhle poslušnému mužovi svoje prehnané požiadavky (a že teda ja viem preháňať, to je isté).

Nechceli sme zmeškať autobus s tým istým šoférom, tak sme dopili posledné kapurkové a predierali sa pomedzi vyškerených ľudí. Usmievali sa možno preto, lebo vymenili klimatizované kancelárie za zámocký park, stretli známych alebo si urobili ďalších známych z neznámych ako my, tešili sa na Le Payaco o deviatej alebo len tak z piva. Veď ako povedal jeden humorista, lepšie je, keď vás žena pustí na pivo ako k vode. Ale najlepšie je, keď tá žena ide s vami, povedal môj muž, ktorého som spoľahlivo dopravila domov.

Poznámka: Stupavský pivný fest 2018 sa konal 2. júna. Autorka nie je platená ani Dailymalom, ani objektami kladne hodnotenými v článku, takže nejde o reklamu, ale len o jej subjektívny dojem umocnený nadmernou konzumáciou piva.