Bohvie,  čo ma viedlo k takému odvážnemu činu.  Aha, už viem. Šéf súhlasil s dovolenkou jedine v prípade, že budem niekde blízko.V práci sme totiž mali kontroly a keby bolo treba niečo doriešiť, mám byť blízko. Ešte pred dvoma týždňami som listovala v katalógu a vyberala destináciu. Áno, to je ono, Cyprus na týždeň, all inclusive, 5 stárový hotel. A potom prišli tie skvelé kontroly. Po firme sa tmolili štúrovci a hľadali niečo, za čo by mohli zdrbávať. Mimochodom, keď spomínam štúrovcov, neznamená to reinkarnovaného Ľudevíta, ale krycí nazov pre štátneho úradníka odvodený z prvých dvoch písmen tejto bohumilej profesie. Nuž áno, na blízku, to sa dobre povie, horšie vykoná.

 

Pozrela som všetky destinácie, kde by som sa mohla aspoň chvíľu cítiť ako pri mori.. Rakúsko, tam som už bola... Nie, nejdem. Česko, fajn, ale neprosím. A potom mi napadol Balatón. Nikdy som tam nebola, tak prečo neskúsiť. A je to celkom blízko, za dve hodinky som doma, aj keby horelo... Jasné, vtedy som ešte netušila, že sa začnú hranice zatvárať, kvôli návšteve zo vzdialenej krajiny.

 

Prehrabala som sa cez ponuky a zľavy a cez rezervačku som si objednala štvorhviezdicový hotel takmer priamo pri jazere. Fotky boli super, sľubovali suitu a polpenziu. Spať teda budem mať kde a od hladu neumriem. A bonus je, že hlásia celkom dobré počasie, snáď aspoň nohu omočím v jazere. A keď nie, hotel má bazén.

 

Prišiel deň Bé – ako Balatón a ja som prišla z práce, nahádzala pár vecí do kufra a smelo sa vybrala na Maďaroch. Cesta bola v pohode, míňala som pekné aj zanedbané dediny, dobré aj rozbité cesty, skoro ako u nás. K hotelu som prišla až po tme. V prvom rade ma zarazilo obrovské parkovisko, ktoré bolo absolutne plné. A z hotela sa ozývala hlasná hudba štýlu maďarského repete. A do riti. To čo má byť? A vlastne aj hotel pôsobil ako z čias repete a proste tu sa čas zastavil niekde okolo roku 1985. Pred hotelom bola tabuľa s textom – vítame účastníkov konferencie spoločnosti Mara Kľúčova. Jasné, že nie v slovenčine. A kde ste pozreli, všade obchodník s úzkymi očami z východu sveta. Inak je dosť čudné vidieť opitú japonku, vietnamku, číňanku /ja to vážne nerozoznám/, ako každých 10 minút vláči z baru veľké pivá. No sodoma gomora. Nuž, idem sa ubytovať, uvidíme. Počuli ste už angličtinu s maďarským prízvukom? No niet nič zábavnejšie. Ale hlavné je, že sme si ako tak rozumeli. Vyfasovala som kartičku od izby až úplne hore – teda na 12. poschodí a celkom som sa tešila, lebo to znamenalo, že mám nádej nepočuť maďarský rachot až tam. Pri prvotnom špekulovaní s kartou som strácala nervy. Nie som žiadny magor, kartu som už v hoteloch používala, len tento plastový biely bazmek na mňa stále blikal na červeno. Už som to chcela vzdať, keď vtom žmurkol správnu zelenú a sézam sa otvoril. No tak toto je tá úžasná suita? Starý hnedý špinavý koberec, rozpadávajúca sa posteľ a stôl na ktorom bol popolník. A vôbec celá izba smrdela po cigaretách. Hrozné, okamžite idem domov. No dobre, ale už je tma, máš dosť, ostaň na noc a ráno pôjdeš – vravel rozum.

 

Nechala som sa ukecať a ostala do rána. Nuž čo, idem aspoň na večeru. Večera bola čisté obžerstvo. Všetko, čo ste chceli a aj nechceli vynásobte dvoma a skonzumujte. Áno, som nenažraná, v noci mi bole dobre zle. Toto je tiež zaujímavé slovné spojenie, teda čistý nezmysel. Po ceste z večere som sa zastavila v bare, že reku niečo na pretrávenie neuškodí. Stála som pri bare prisámbohu minimálne 15 minút, ale barman ma intenzívne ignoroval. Bolo tam síce dosť od kľúčových, ale tiež tam nebol sám. Po 15 minútach ma zobral na milosť a zaznelo „tešík“ - fakt neviem, či sa to takto píše, vopred sa ospravedlňujem všetkým znalcom maďarčiny. Nie veľmi ochotne ma obslúžil, ale mne to už bolo  jedno. Vypila som a opäť stále pri bare. Čašník však usúdil, že už mám dosť /opitým predsa nenalievame/ a ignoroval ma ďalších 15 minút a tak so to radšej vzdala. On je odborník a on vie, čo zvládnem. Tak som teda prežratá a s jedným digestívom išla spať. Ráno ma privítalo slnko a hneď bol život krajší. Na raňajkách sa môj hriech opakoval, ale to som si už povedala, že keď nemám peknú izbu, aspoň im urobím škodu. Veľmi som sa snažila, ale mojich 55 kg toho aj tak veľa nezvládlo. A tak som napochodovala na recepciou a opýtala som sa, či to s tou izbou myslia smrteľne vážne.Mysleli, len sa predtým pomýlili. Dali mi úplne inú izbu a môžu ma v nej nechať za lacnejšie, alebo sa môžem presťahovať konečne do svojej. Presťahovala som sa teda. Po ďalšom červenom žmurkaní naskočila zelená a ja som sa konečne potešila. To už bola iná káva, minimálne so šľahačkou. Síce 6. poschodie, ale veď Mara účastníci už nastupovali do autobusov so slovenskou ŠPZ – KN.  Nasledovala prvá exkurzia k jazeru. To ma naozaj milo prekvapilo. Sedela som sama na lavičke a rozmýšľala. Je tu krásne, ale čo budem robiť? Pôjdem ja veru kuknúť blízke okolie.

 

Na Balatone je polostrov, ktorý mi všetci opisovali ako niečo nádherné, čo musím vidieť. OK, ideme. Vrátila som sa k hotelu a parkovisko bolo opäť plné. To má čo znamenať? Ďalšia konferencia? Nie, horšie, svadba. Takže ani dnes večer si nevypijem. Nuž miestny supermarket zažije moju návštevu. Tak sa poďme pozrieť na tú nádheru v srdci Balatonu. Polostrov bol miestny kopec, ktorý lemovala cesta. Občas sa vyskytol stánok s občerstvením a parkovisko a všade kde si len pozrel boli rybárske prúty a ľudia nahadzujúci rybárske prúty. Cesta ma zaviedla až do malej dedinky na vrchole kopca. Všade boli domy ovešané papričkami, suvenírmi, a každé aj to najmenšie parkovisko bolo spoplatnené. No hej, ale skúste si v takejto dedinke zameniť hungaroringáče /ďalej HRR/ na drobné. Všade parkoviská, ale len s parkovacím automatom na HRR. Nikde žiaden vartáš. Už som chcela naštartovať a odísť, keď sa zjavil zaujímavý chlapík s pozdravom „Gavaríš pa rusky“ a mal drobné. Supééér. Zameniť som chcela 1000 HRR, mal však, aká náhoda, len 800. Jasné, že po pol hodine hľadania miesta, kde vám rozmenia mu s ochotou necháte tých 200 HRR. Hlavne, že máte drobné. A tento proces opakoval u každého, kto sa bezradne rozhliadal pri parkovacom automate. Neviete v čom podnikať? Ná, tu máte – diera na trhu. Dedinka nebola ničím zaujímavá a tak som si dala v miestnej reštike miestne jedlo – Somloi halušky spolu s piatimi osami, ktoré si prisadli bez opýtania  a rozhodla sa vrátiť naspäť k hotelu.

 

Pokračovanie nabudúce....